Švédska veľvyslankyňa: „Feministická politika“ rozprúdi diskusiu viac, ako keď ju nazvete len „rodovo vyváženou“

Švédska ministerka zahraničných vecí Margot Wallströmová ohlásila prvú „feministickú“ zahraničnú politiku na svete v roku 2014. Boli jej začiatky náročné aj pre Švédsko?

Keď sme spúšťali feministickú zahraničnú politiku, bola táto iniciatíva prekvapením nielen pre svet okolo nás, ale aj pre náš vlastný systém. Naozaj sa na nás privalilo množstvo najrozličnejších reakcií. Naša bývalá ministerka to opísala ako „chichotavý efekt“. No dnes sa z toho už nikto nesmeje a feministickú politiku berieme my, aj naši partneri veľmi vážne.

Samozrejme, stále vnímame veľkú odozvu, ale feministická diplomacia sa dnes oveľa viac považuje za bežný spôsob politiky. Naše úsilie navyše potvrdzuje skutočnosť, že v súčasnosti existuje sedem krajín, ktoré sa k feministickej zahraničnej politike alebo diplomacii prihlásili, a že oveľa viac krajín o ňu prejavuje záujem. Líbya prednedávnom avizovala, že tento prístup – a v neposlednom rade ženy, mier a bezpečnosť – chce zdôrazňovať vo svojej novej zahraničnej politike. Zo Štokholmu teda vnímame, že v tom vôbec nie sme sami.

Čo sa v prístupe k tejto politike u vás od roku 2014 zmenilo? Ako feministickú politiku tvoríte dnes?

Prístup sa za tie roky zásadne nezmenil. Ak sa pozriete na náš akčný plán, ktorý vychádza každý rok, uvidíte, že dlhodobé ciele, ako aj kapitoly o aktéroch, nástrojoch či prístupe zostávajú rovnaké a boli aktualizované iba v častiach, ktoré sa týkajú špecifických aktivít na konkrétny rok. Celá myšlienka feministickej zahraničnej politiky má byť zároveň „prístupom“, nie „súborom balíkov“.

Teraz ale kladieme väčší dôraz na konkrétnosti kontextu. Znamená to, že sa snažíme veci vnímať nielen našimi očami, ale omnoho viac spolupracujeme s miestnymi aktérmi. Je to jediný spôsob, ako byť efektívny, dôveryhodný a udržateľný.

Ak sa v priebehu rokov niečo zmenilo, tak je to aj väčší dôraz na učenie. Čo môžeme urobiť, je vymieňať si svoje skúsenosti, učiť sa jeden od druhého, nikdy sa nevzdávať a tlačiť ešte viac.

Byť veľvyslankyňou v tomto druhu politiky je však špecifické, pravdepodobne inovatívne, ale asi aj náročné, vzhľadom na to, že ide o novú oblasť. Aké úlohy ako ambasádorka máte?

Pod samotný post spadá množstvo rôznych úloh, od reprezentácie a úlohy akéhosi externého obhajcu, až po interného trénera a motivátora.

Aké ťažké bolo motivovať kolegov vo vašej vlastnej organizácii, na ministerstve?

Motivovať a vyzdvihovať inovatívnu a neúnavnú prácu kolegov je ľahké, ale snažím sa ich motivovať a radiť aj ​​keď majú problémy. Jedným príkladom je, že sa snažím prepojiť kolegov, ktorí sa stretávajú s rovnakými výzvami, ale pracujú v rôznych prostrediach. Tento druh prepájania je jednou z najinšpiratívnejších častí mojej práce, pretože som bola svedkom toho, ako kolegom výrazne pomáha navzájom sa učiť a prepožičiavať si nápady a prístupy.

Túto otvorenosť a zameranie na nepretržitý rozvoj a tvorivé myslenie sme zabudovali do našej politiky od jej veľmi skorého štádia. V podstate sme umožnili všetkých členom našej organizácie podieľať sa na vývoji tohto prístupu. Práve to bolo inšpiratívne pre mnohých kolegov, pretože veľa z nich odvtedy registruje konkrétne príklady pridanej hodnoty tohto druhu politiky.

Ako táto politika potom vyzerá v praxi?

Feministická zahraničná politika je zodpovednosťou celej zahraničnej služby v rámci jej vonkajšej aj vnútornej práce. Túto perspektívu musí uplatňovať každý vo svojom portfóliu a na akejkoľvek úrovni. Paralelne s tým sa moje oddelenie zameriava na plánovanie, koordináciu a následné kroky pri implementácii feministickej politiky do celého systému našej zahraničnej služby.

Neustálej tiež investujeme do podpory. Čím viac ľudí na niečom robí, tým viac otázok k nám prichádza. Jedným z príkladov je, že viac ako kedykoľvek predtým sme sa stali krajinou, na ktorú sa ostatní obracajú v súvislosti s témami rodovej rovnosti. Ak teda niekto skúma túto tému, plánuje debatu alebo píše článok, má tendenciu obrátiť sa aj na naše zastúpenie v ich krajine. Aj preto potrebujú naše veľvyslanectvá a konzuláty trénera, alebo akéhosi konzultanta, o ktorého sa môžu oprieť, získať radu alebo inšpiráciu.

Stretávate sa ešte s „chichotavým efektom“ aj v medzinárodnom prostredí?

Rovnako systematicky pracujeme interne aj externe. Našim cieľom je začleniť rodové hľadisko do všetkých oblastí a kontextov politiky. A zo skúseností jasne vyplýva, že to funguje.

Keď sme boli v rokoch 2017 a 2018 členmi Bezpečnostnej rady OSN, prispeli sme k začleneniu rodového hľadiska a žien do všetkých jej mierových a bezpečnostných aspektov. Posilnili sme túto oblasť aj vo všetkých mandátoch misií, či vo vyhláseniach. A v neposlednom rade sme zabezpečili, aby sa sexuálne a rodovo podmienené násilie po prvýkrát stalo samostatným kritériom pre uvalenie sankcií.

Prispeli sme tiež k tomu, že Bezpečnostnú radu informovalo omnoho viac zástupcov občianskej spoločnosti ako predtým, a zastúpenie žien sme medzi nimi tiež zvýšili.

A čo ďalšie medzinárodné inštitúcie?

Teraz uplatňujeme rovnaký prístup v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorej v súčasnosti predsedáme.

Do budúcna budeme v prvej polovici roku 2023 predsedať aj EÚ a samozrejme, aj tu uvažujeme o tom, ako túto perspektívu uplatniť tak, aby bola integrovaná do všetkých spisov, krátkych informácií aj vyhlásení.

Už sme spomenuli, že k feministickej zahraničnej politike sa hlási ďalších šesť krajín. Ako hodnotíte ich aktivity a v čom krajiny ako Kanada, Francúzsko a ďalšie inšpirujú Švédsko?

Jednoznačne sú pre nás inšpiráciou. Počas uplynulého roka sme posilnili hlavne naše siete, keďže sme sa nemohli fyzicky stretávať. To zároveň posilnilo naše dialógy a spoluprácu.

Naša ministerka zahraničných vecí pozvala 18. februára na prvý miniseriál všetkých svojich kolegov, ktorých krajiny sa k feministickej zahraničnej politike hlásia. Na stretnutia nadviazali ďalšie diskusie odborníkov v šiestich hlavných mestách, aj pri OSN v New Yorku.

Určite sa máme čo od seba učiť. Keďže sa stále objavujú nové výzvy, neustále tiež musíme hľadať spôsoby, ako tento druh politiky zlepšovať.

Spomínate stratu fyzického kontaktu. Ovplyvnila pandémia vašu prácu aj inak?

Absolútne. Pandémia zasiahla všetkých, no voláme ju aj kríza so ženskou tvárou, pretože zväčšila rodové rozdiely a viedla k ďalšiemu nárastu rodovo podmieneného násilia. Aj preto je ešte dôležitejšie presadzovať feministickú zahraničnú politiku a trvať na dodržiavaní práv a rodovej rovnosti vo všetkých aspektoch odpovedí na pandémiu, ale aj obnovy po nej. Spočiatku to nebolo ani zďaleka zrejmé. Tieto aspekty v rekciách mnohých krajín úplne chýbali a Švédsko ich častokrát ako jediné prinášalo späť do debaty.

Aké boli reakcie?

Stretli sme sa s otázkami, ale aj klasickým scenárom, kedy ľudia nemohli pochopiť, ako môžeme v čase takejto krízy hovoriť o ženách. Pre nás to bol ale dôležitý príklad toho, ako naša politika prispieva k zmenám. Rodovú rovnosť a ľudské práva totiž musíme brať do úvahy za každých okolností. Feministická zahraničná politika nám pomáha myslieť na tieto kľúčové problémy nech sa deje čokoľvek.

Krajiny sa inšpirovali pokrokom Švédska v politike rodovej rovnosti, no v mnohých ďalší, najmä v novších členských krajinách Únie, si slovo „feminizmus“ stále vysluhuje iba úškľabok. Ako by ste ako skúsená „motivátorka“ pristupovali k takýmto spoločnostiam a ako ich inšpirovali? 

Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že feministický prístup je omnoho viac transformačný ako tradičná zahraničná politika. Jedným z dôvodov je, že rodová rovnosť sa už nepovažuje za prioritu, ale za jadro aktivít. K svojej zahraničnej politike navyše môžete mať rodovo citlivý prístup aj bez toho, aby ste akokoľvek spochybňovali jej základ. S feministickou zahraničnou politikou sa pozeráte dovnútra, na systémy a štruktúry. Vďaka tomu sa stáva agendou zmien.

Slovo „feminizmus“ navyše vedie k obšírnejšej diskusii, ako keď spomeniete „iba“ rodovú rovnosť. Ľudia nemusia nevyhnutne rozumieť žiadnemu z týchto dvoch pojmov, ale názory na feminizmus akosi vždy majú a chcú sa s ním často aj podeliť. Akonáhle ich zapojíte do diskusie, tiež získate príležitosť ovplyvniť názory iných a pýtať sa, prečo sa smejú z politiky, ktorá sa usiluje o úplne uplatňovanie ľudských práv každým človekom.

Pýtate sa na ovplyvňovanie spoločnosti a komunity, no to je náročné. Myslím si však, že je výhrou aj to, ak sa dostanete k významným osobám, či mienkotvorcom, a nájdete argumenty, ktoré na nich pôsobia. Tak môžu ovplyvňovať aj ostatných.

Ktoré argumenty fungujú najviac?

Videli sme, že zmena v myslení často prichádza s novou skúsenosťou, alebo s akými „aha“ momentom. To sa dá niekedy dosiahnuť pomocou štatistík, ktoré poukazujú na témy, ktoré danú osobu zaujímajú, ako napríklad ekonomické argumenty. Tým rozumejú mnohí.

Aj rozprávanie skutočných príbehov a zážitkov môže priniesť nové odhalenia, najmä ak opisujú realitu z nového a neočakávaného uhla pohľadu.

Tretím spôsobom je dostať sa do sŕdc a myslí ľudí trochu inak. V našom prípade sme napríklad využili výstavu s názvom Švédski otcovia. Tá pozostávala z 25 fantastických fotografií otcov vo všemožných situáciách, v ktorých sa môžu otcovia ocitnúť. Výstava bola uvedená na celom svete a pripravila pôdu pre mnoho diskusií, v neposlednom rade preto, lebo bola vždy spojená s miestnymi aktivitami, ako sú debaty o rodičovskej dovolenke, ale aj ďalšie fotografické súťaže. V nich boli zapojení otcovia v danej krajine, ktorí do súťaže zaslali fotografie seba a svojich detí. V Šanghaji sme takto odprezentovali 25 fotografií čínskych otcov spolu s fotografiami švédskych otcov na najväčšej stanici metra. Denne okolo nich prechádzalo šesť miliónov ľudí.

Máme teda skúsenosti s tým, že zmena je možná, aj keď sa zdá byť neprekonateľná.

/Rozhovor vznikl ve spolupráci s Heinrich-Böll-Stiftung Praha a byl publikován na webu euractiv.sk/