Lucia Berdisová, slovenská právnička a akademička, do júla členka Súdnej rady, bola novým prezidentom odvolaná z funkcie tesne po jeho nástupe. Súdna rada, v ktorej rukách je budúcnosť súdnictva, odvtedy stihne prejsť za dve hodiny aj pätnásť bodov, čo nie je dosť času na serióznu diskusiu, hovorí v rozhovore.
Lucia Berdisová bola novým prezidentom odvolaná z funkcie tesne po jeho nástupe. Súdna rada, v ktorej rukách je budúcnosť súdnictva, odvtedy stihne prejsť za dve hodiny aj pätnásť bodov, čo nie je dosť času na serióznu diskusiu, hovorí v rozhovore.
Lucia Berdisová je slovenská právnička a akademička. Pôsobí na Ústave práva a štátu na Slovenskej akadémii vied. Do júla bola členkou Súdnej rady. V roku 2023 dostala ocenenie od ombudsmana za dlhoročnú prácu v boji za práva LGBTI+ komunity.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo ju Peter Pellegrini odvolal,
- že sama stála pri úprave novely, ktorá to umožnila,
- prečo to nepovažuje za chybu,
- či má dôveru v nezávislosť súdnictva
- a čo hovorí na vládnu kritiku Európskej únie.
Celý rozhovor je dostupný aj ako podcast.
Členkou Súdnej rady ste boli od roku 2021, kedy vás vymenovala prezidentka Zuzana Čaputová. V júli ste sa z médií dozvedela, že ste bola z funkcie v Súdnej rade odvolaná. Viete už prečo?
Vysvetlenie bolo veľmi všeobecné – pán prezident chce promovať svoju koncepciu Súdnej rady prostredníctvom ľudí, ktorých tam menuje. Tak to bolo medializované. Osobne sme však nemali žiadne stretnutie – ani prezident, ani prezidentská kancelária nás nekontaktovali. Ani mňa, ani môjho kolegu, s ktorým sme boli odvolaní.
Ako je možné, že vás mohol iba tak odvolať?
Od prijatia ústavnej novely, ktorou bola zriadená Súdna rada v roku 2001, Ústavný súd dlhodobo rozhodoval, že je v poriadku, ak národná rada, prezident alebo vláda odvolajú svojich nominantov. Potom však v roku 2018 ústavný súd zmenil judikatúru. V jednom zjednocujúcom rozhodnutí definoval Súdnu radu a vymedzil parametre nezávislosti členov Súdnej rady. Z toho vyvodil, že ich nie je možné odvolať „kedykoľvek“.
Keď som bola poradkyňou pani Kolíkovej, robila sa ústavná novela a diskutovalo sa o rôznych alternatívach odvolania členov, napríklad pri porušení povinností. Nakoniec sa zvolila úprava, v rámci ktorej sa do ústavy vložilo slovo „kedykoľvek“, pretože iné alternatívy by boli komplikovanejšie.
Čiže ste vrátili možnosť odvolať členov Súdnej rady?
Ak by nebolo možné členov odvolať, mohlo by sa stať, že niekto nominuje osobu, ktorá by bola jeho „predĺženou rukou“ a zostala by v rade aj po skončení funkcie toho, kto ju nominoval. Použijem slovo z Harryho Pottera – stali by sa jeho „horcruxom“. Ak by boli neodvolateľní, mohli by zostať v Súdnej rade prakticky až na dve funkčné obdobia, lebo by sa prestriedali pred skončením funkcie toho, kto ich nominoval. Ja som teda navrhovala inú verziu, než aká sa presadila.
Ale keď nový prezident ihneď po nástupe odvolá členov, vyzerá to, že Súdna rada je závislá od politikov.
Otázka je, čo znamená nezávislosť Súdnej rady. Nie je to nezávislosť sudcovského rozhodovania, kde sú sudcovia viazaní zákonom. Súdna rada je politicko-expertný orgán. Podľa mňa by bolo lepšie hovoriť o autonómii.
Súdna rada by mala byť nezávislá v určitých oblastiach, ale nemyslím si, že neodvolateľnosť je čarovná formulka, ktorá urobí zo Súdnej rady iný orgán. Ak by napríklad bolo možné odvolávať členov len pre porušenie povinností alebo právomoci, tak by sa stávali prípady ako Andrej Majerník. Ten bol obviňovaný z pochybení len preto, aby mohol byť odvolaný.
Po nástupe ste hovorili, že do Súdnej rady prinesiete pestrosť skrz to, že ste žena v strednom veku pracujúca v akadémii. V akých situáciách ste mali iný názor ako ostatní členovia Súdnej rady?
Pre akademickú sféru je typická otvorenosť na diskusiu. Keď sa vás niekto niečo pýta, neberie sa to osobne, ako trúfalosť alebo ponižovanie. Sudcovia to však niekedy vnímajú ako spochybňovanie svojej autority. Napríklad na jednom z posledných zasadnutí, kde bola volená predsedníčka Súdnej rady, som sa jej pýtala na spôsob výkonu právomoci.
Myslím, že som do Rady priniesla neemočnú diskusiu a iný pohľad na súdnictvo, pretože nie som jeho súčasťou. Nevidela som svoju úlohu v tom, aby som iba pridala hlas k tomu, čo sudcovia chcú.
Často som mala iné názory, najmä v otázkach sudcovskej etiky a predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Keď Súdna rada overovala predpoklady sudcovskej spôsobilosti, mala som tendenciu pýtať sa viac ako ostatní.
Ako ste skúmali integritu sudcov?
Pýtala som sa na spôsobilosť všimnúť si, či nevznikla etická dilema a na schopnosť ju riešiť. Nešlo mi o správne alebo nesprávne odpovede, ale o to, ako ten človek premýšľa. Napríklad som sa pýtala, ako premýšľa o limitoch slobody prejavu. Nešlo mi o schematické odpovede, ale o kritické a premýšľavé myslenie.
Mali sme aj diskusie o tom, či by sudcovia mali komentovať svoje rozhodnutia a za akých okolností. Pýtala som sa napríklad na to, ako používať hovorcu a aké sú hrozby spojené s interpretáciou rozhodnutia nad rámec toho, čo je v ňom napísané.
Spomínali ste, že nie všetci sú s touto konfrontáciou spokojní. Aké reakcie ste dostávali od kolegov?
Kandidáti na sudcov väčšinou prejavovali určitú pokoru, pretože boli v slabšej pozícii. Kolegovia zo súdnictva však reagovali inak.
Ako teda bude vyzerať Súdna rada bez vás, podľa koncepcie Petra Pellegriniho?
Zatiaľ bolo len pár zasadnutí, ale už som si všimla, že tam bolo menej diskusie a konfrontácie názorov. Na zasadnutiach bolo viac než 15 bodov a zmestili sa do dvoch hodín. To je málo času na serióznu diskusiu o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti.
Vypočutia kandidátov na sudcov aj overovanie predpokladov spôsobilosti sudcov by zo strany Súdnej rady nemali byť formálnou záležitosťou. Aj preto, že na ústnych častiach výberových konaní sa komisie v poslednom čase pýtajú menej a ústne časti sa skrátili z hodiny niekedy aj na 13 minút. Teda Súdna rada by sa mala pýtať o to viac. Ak prechádza výberovými konaniami príliš rýchlo, nebude plniť svoju funkciu. Je dôležité, aby Súdna rada zvažovala, akých sudcov vymenuje, pretože budúcnosť súdnictva je v jej rukách.
Dôvera ľudí v súdnictvo bola výrazne naštrbená prípadmi ako Búrka a Víchrica, kde sa ukázala pomerne nechutná korupcia sudcov a sudkýň spojená s organizovaným zločinom – prijímanie kabeliek, peňazí a podobne. Prekvapil vás rozsah tejto korupčnej činnosti?
Treba povedať, že tieto veci ešte nie sú úplne vyšetrené, nie sú tam právoplatné rozhodnutia. Sú prípady, kde došlo k dohode o vine a treste, napríklad v prípade sudcu Polku, ale iné veci, ako tie, ktoré ste spomínali, ako kabelky, sú stále predmetom vyšetrovania. Niektoré prípady ešte ani neboli posunuté na súd. Pôsobí to tak, že tam sú prieťahy, keďže niektoré veci ešte ani nie sú na súde.
Súd ale povedal, že dôkaz z aplikácie Threema je použiteľný, čo je dôležitý krok. Ak sa preukáže, že tieto veci sú pravdivé, myslím, že to bolo šokujúce pre každého.
Prekvapil vás rozsah korupcie?
Áno, rozsah bol šokujúci. Zaujímavé však boli aj reakcie zo samotného súdneho stavu, z advokácie a akademického prostredia. Bolo tam niekoľko výziev, napríklad prešovskí sudcovia a ďalší sa snažili tieto praktiky odsúdiť. Súdna rada začala disciplinárne konania, hoci v niektorých prípadoch boli problémy so zabezpečením dôkazov.
Zmenila sa situácia vo vnútri súdnictva?
Zdá sa, že mnohí v súdnictve, ale aj v advokácii očakávali veľa od zmien od etických kódexov alebo štandardoch správania sa. Tieto zmeny sa však vzťahujú len na tých, ktorí už do systému vstupujú. Dôležitejšia je ale atmosféra vo vnútri existujúceho súdneho stavu. Tam panuje pocit, že to, čo sa stalo, sú osobné zlyhania niekoľkých jednotlivcov. Problém je, že títo ľudia neboli len sudcovia na prvom stupni, ale mali vysoké funkcie. Ak systém nedokáže poskytnúť spätnú väzbu a vysporiadať sa s týmito prípadmi, ide o štrukturálne zlyhanie.
Prečo to tak je?
V spoločnosti máme problém priznať si chybu a napraviť ju. Chyba sa často vníma ako zlyhanie a to sa týka všetkých segmentov spoločnosti vrátane súdnictva.
Je možné, že niektorí sudcovia, ktorí sú teraz vyšetrovaní, by sa mohli vrátiť k súdnictvu?
Áno, ak by boli uznaní nevinnými a neboli by disciplinárne sankcionovaní, mohli by sa vrátiť. Niektoré disciplinárne konania boli prerušené pre trestné stíhanie. Aj keď niečo, čo sudca urobí, nie je trestným činom, môže to byť disciplinárnym priestupkom. Je to otázka, ako budú tieto prípady riešené v rámci disciplinárnych konaní.
Myslíte si, že sa momentálne systém dokáže s korupčnými sudcami vysporiadať?
Dôležité sú dôkazy. Aby bol sudca odsúdený, musia byť dôkazy jasné a presvedčivé. Potrebujeme kvalitné vyšetrenie prípadu a schopných vyšetrovateľov. Ak sú dôkazy kvalitne pripravené, verím, že budú odsúdení. A to isté platí pre disciplinárne senáty – stále mám dôveru v ich rozhodnutia.
Keď ste pôsobili ako poradkyňa ministerky Márie Kolíkovej, riešila sa aj súdna mapa. Argument bol, že pretrhne korupčné väzby. Sudcovia však proti nej vystúpili. Ako tomu rozumieť?
Nebola som priamo v pracovnej komisii, ktorá ju pripravovala, ale sledovala som to zvonku. Ministerka Kolíková podľa mňa komunikovala so sudcami a sudkyňami a bolo množstvo online stretnutí, kde sudcovia mohli vyjadriť svoj názor. Nemyslím si, že tam chýbala spätná väzba. Problém však bol, že súdna mapa nebola dostatočne krytá politickou vôľou. Verzie sa menili a je otázne, či bolo vôbec zmysluplné prijať záverečné znenie.
Ministerka Kolíková tiež mala byť opatrnejšia vo svojich vyjadreniach. Napríklad keď v rozhovore pre Rádio Expres povedala, že niektorí sudcovia sa búria, pretože sú nespokojní so zmenami alebo preto, že majú korupčné väzby. Toto tvrdenie vyvolalo silnú reakciu sudcov, ktorí to vnímali ako obvinenie.
Ako poslednú tému by som sa chcela venovať Správe o právnom štáte na Slovensku. Čo si o tejto správe myslíte? A ako vnímate schopnosť Európskej komisie objektívne hodnotiť stav právneho štátu na Slovensku?
Myslím si, že táto správa je dôležitou spätnou väzbou, ktorú si treba prečítať a zamyslieť sa nad ňou. Ukazuje nám trendy a spôsob, akým rozmýšľa spoločenstvo, do ktorého patríme. A ak chceme byť jeho súčasťou, musíme rešpektovať určité pravidlá hry. Nemôžeme jednoducho fungovať tak, že sa prihlásime do „partie“, no keď prídu kritiky, začneme frflať.
Už v čase, keď sme vstupovali do EÚ, sme vedeli, že budeme podliehať takýmto hodnoteniam. Napríklad keď hovoríme o Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, často počúvame, že je aktivistický a používa evolutívny výklad práva. Ale aj v čase, keď sme tam vstupovali, bolo jasné, že tento súd bude takto fungovať.
Vláda tvrdí, že kritika je neobjektívna.
Keď som pôsobila ako poradkyňa ministerky Kolíkovej, tiež vyšla správa Európskej komisie a kritizovala možnosť odvolávať členov Súdnej rady „kedykoľvek“. Ak by som mala mať nejakú kritiku na Európsku komisiu, tak poviem, že možno príliš málo berie do úvahy historický kontext jednotlivých členských štátov. Vtedy by som povedala, že ide o legitímny model, ktorý u nás fungoval 17 rokov bez väčších problémov.
Ale trendy sa menia, Európska komisia sleduje aj dianie v iných krajinách EÚ, napríklad v Poľsku, a reflektuje ich skúsenosti. Je to pre nás príležitosť zamyslieť sa nad tým, či by nebolo rozumné niečo zmeniť.
Vláda najmä kritizuje, že Európska komisia čerpala z protivládnych médií a že nepochopila niektoré kroky, napríklad inštitút paragrafu 363. Ako vnímate túto reakciu?
Táto argumentácia má určité nedostatky. Vláda Komisiu kritizuje za to, že sa odvoláva na médiá, ale sama vydala brožúru, v ktorej ako zdroj používa facebookové príspevky a iné sporné zdroje.
Čo sa týka Európskej komisie, jej práca je postavená na štandardných mediálnych a odborných zdrojoch. Komisia pracuje so širokým spektrom informácií a stretáva sa s predstaviteľmi rôznych inštitúcií vrátane ministerstiev. To, že niektoré názory ministerstva nezohľadnila, nie je nič nové, stávalo sa to aj v minulosti. Nie vždy sa ministerstvu podarí presvedčiť Komisiu o svojom stanovisku.
Spomínate brožúru, v ktorej vláda vymenováva údajné porušenia ľudských práv počas predchádzajúcej vlády.
Pri tej by som sa ešte pozastavila. S kolegom Andrejom Majerníkom sme navrhli uznesenie, kde sme z nej vybrali niektoré vety. Povedali sme, že sú problematické a problematický je aj samotný žáner.
Súdna rada predtým pristupovala k výrokom, v ktorých niekto bez dôkazov spochybnil súdnu moc, výzvou na ospravedlnenie. Bolo to v kontexte ďalších vyjadrení politikov proti konkrétnym sudcom, ktorí tam boli na muške. V brožúrke sa tvrdilo, že rozhodovali pod tlakom médií a že sa dohadovali s vyšetrovateľmi.
Tentokrát to však Súdna rada otočila a povedala, že nie ministerstvo a vláda majú dokázať, či boli tieto výroky niečím podložené, ale sama Súdna rada ide zriaďovať Komisiu, v ktorej ide vyšetrovať, či sú pravdivé. To je podľa mňa obrátenie celého procesu a hlasovala som proti.
Článek byl v originále publikován na serveru euractiv.sk.
