„Sťažnosti na rodové kvóty sú najlepším dôkazom toho, že ich potrebujeme. Ak by tu bola rovnováha, nikto by sa nesťažoval,“ hovorí nemecká europoslankyňa HANNAH NEUMANN. Podľa nej je úspechom, že sa do správy europarlamentu o rodovej rovnosti v zahraničnej politike EÚ podarilo dostať výzvu členským štátom na prijatie „feministickej politiky“.
Dr. Hannah Neumann je nemeckou europoslankyňou za Zelených od roku 2019. V minulosti pôsobila ako poradkyňa v Bundestagu a výskumníčka vo viacerých krajinách, vrátane Libérie a Filipín.
Prečo by sa EÚ mala prikloniť k tomu, aby vo svojich zahraničných vzťahoch praktizovala skutočnú feministickú zahraničnú politiku?
Rôzni ľudia majú rôzne skúsenosti, uhly pohľadu a vedomosti. Naše politické rozhodnutia sú lepšie, ak túto rozmanitosť vnášame do rozhodovacích procesov. Platí to najmä pokiaľ ide o zahraničnú a bezpečnostnú politiku, kde vidíme výrazný nedostatok žien, či zástupcov marginalizovaných skupín, ako sú členovia komunity LGBTQI alebo ľudia, ktorí nie sú belochmi.
Feministická zahraničná politika EÚ by mala presadzovať napríklad viac žien za rokovacími stolmi, viac zdrojov, pridelených ženám a menšinám a zabezpečovanie rovnosti v krajinách, s ktorými pracujeme. Musí ísť o prierezovú tému v rôznych oblastiach, ako sú migrácia, obchod, klíma, diplomacia, obranná politika, ako aj rozvojová a humanitárna pomoc.
Nemôžeme však len ukazovať prstom: EÚ musí ísť príkladom aj pokiaľ ide o zloženie vyjednávacích tímov a vlastnej Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Nemám problém s mužmi – belochmi. Mám ale problém, ak sú za stolom iba bieli muži.
Začnime nedostatkom žien v teréne. Podľa výskumov sú rodové kvóty jedným z najefektívnejších spôsobov, ako rodové rozdiely zmenšovať. V praxi je však reprezentácia, zabezpečená nastavenými kvótami, stále považovaná za extrémny nápad. Aké argumenty používate na presadzovanie myšlienky kvót pre ženy v rámci externých aktivít v EÚ?
Najskôr by som hovorila o svojich osobných skúsenostiach. Nikdy som nebola fanúšikom kvót. Myslela som si, že ich jednoducho nepotrebujeme, a to si myslí aj mnoho mladých žien ešte predtým, ako narazia na „sklenený strop“. V nemeckej Strane zelených máme kvóty pre mnoho rôznych oblastí. No boli to práve muži, ktorí ma povzbudili, aby som na určité pozície kandidovala, keďže ako žena som proti nim nakoniec nesúťažila. Teraz pracujem ako europoslankyňa, o čom som si nikdy nemyslela, že by bolo možné.
Vzhľadom na to, že v zahraničnej a bezpečnostnej politike stále dominujú muži, veľa žien má pocit, že svoje správanie musí prispôsobiť tomu, aby sa mohli v tejto oblasti uplatniť. Ak to nie ste ochotná urobiť, môžete čeliť odporu. Preto bez kvót zvíťazia iba tie najodhodlanejšie ženy.
Index #SHEcurity, ktorý som iniciovala, sa zameriava na to, poukazovať, koľko rokov bude trvať, kým sa v rôznych oblastiach dosiahne rovnosť. Pre národné parlamenty v štátoch EÚ a G20 je to 39 rokov, pre políciu 58 rokov a pre ozbrojené sily členských štátov EÚ až 325 rokov. Toľko času jednoducho nemáme.
Áno, niektorí sa sťažujú na kvóty. Podľa môjho názoru sa však len boja nástroja, ktorý by skutočne fungoval. Faktom je, že ich sťažnosti sú najlepším indikátorom toho, že kvóty potrebujeme. Ak by bol pomer nastavený 50 na 50, nikto by sa nesťažoval.
Niektorí ale tvrdia, že dnes už má dostatok žien dobré vzdelanie a skúsenosti, a preto ich netreba „pretláčať“ aj kvótami. Čo na to hovoríte?
Zdá sa, že v minulosti boli muži príliš pretláčaní muži, keďže v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky pôsobí v súčasnosti oveľa menej žien ako mužov. Štúdie preukázali, že ľudia podporujú tých, ktorí sú im podobní, a preto v oblasti, kde pôsobí viac mužov, budú naďalej pretláčaní muži.
Niekedy sa to dokonca deje rafinovaným spôsobom. Napríklad, ak majú kandidát a kandidátka rovnaké vzdelanie a vedomosti, môže výberová komisia navrhnúť aj nové kritériá, ktoré zabezpečia, že bude nakoniec vybraný muž. Alternatívne môže popis práce predstavovať ľubovoľné kritériá, ktoré sú pre ženy jednoducho nesplniteľné.
Deje sa to aj v inštitúciách v Bruseli?
Áno, stáva sa to. Napríklad sme zaznamenali prípad pri obsadzovaní vysokej pozície v Európskej službe pre vonkajšiu činnosť. Ale deje sa to aj inde. Požiadavkou bolo mať 20 rokov skúseností s vedením na určitej úrovni. Pred 20 rokmi ale na týchto pozíciách ženy vôbec neboli. Navyše, pre ženy je ťažké získať toľko rokov praxe, pretože starostlivosť o deti a ďalšie opatrovateľské povinnosti stále ležia hlavne na ich pleciach. Týchto 20 rokov sa môže javiť ako objektívne kritérium, ale je to skutočne tak? Často je to jednoducho iba ďalší spôsob, ktorým sa ďalej podporuje diskriminácia.
Správa Európskeho parlamentu o rodovej rovnosti v zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ, ktorej ste spoluautorkou, bola prijatá v októbri. Počas plenárnej diskusie o nej konzervatívny europoslanec Charlie Weimers (ECR) uviedol, že správa je posadnutá sexualitou jednotlivca a že do vonkajšej činnosti EÚ vnáša politiku identity. Ako reagujete na takýto druh výčitiek?
Ak som političkou, ktorá presadzuje rovnaké práva pre všetkých, potom musím takúto politiku rozmanitosti priniesť k rokovaciemu stolu, a potom aj ďalej do sveta. Preto feministické politiky nie sú určené len pre ženy, ale majú priaznivý dopad na všetkých. Pán europoslanec má ale zrejme odlišné chápanie politiky.
Myslíte si, že sa vám v europarlamente podarilo zmeniť niečí názor na túto problematiku, keďže mnohí majú stále problém pochopiť ešte aj rozdiel medzi rodom, pohlavím alebo sexuálnou orientáciou?
Vzhľadom na 90 percentnú podporu správy, ktorú som spolu s kolegom predkladala, sa zdá, že sme presvedčili mnohých. Existujú europoslanci a europoslankyne, ktorí tento prístup špeciálne neobhajujú, no neboli proti celej správe. A potom sú tu aj takí, ktorí boli proti, no s nimi nepotrebujem jednať. Koniec koncov, aj časť konzervatívcov z ECR správu podržala do konca.
Ako sa vám podarilo dostať do správy, ktorú tak široko podporil europarlament, „zatracované“ slovo na F, teda feminizmus?
V tejto správe sme vyzvali členské štáty EÚ, aby prijali feministickú zahraničnú politiku. Niekedy sa vám podarí „prepašovať“ do správy takúto terminológiu a tentokrát to naozaj vyšlo.
Prebral Rodový akčný plán III (GAP III), ktorý Európska komisia zverejnila vlani v novembri, teda tesne po vašej správe v europarlamente, aj niektoré prvky pre externú politiku Únie?
Rodový akčný plán III je veľmi užitočným nástrojom zahraničnej politiky, ktorý je pre Európsku komisiu záväzný. Podľa neho musí byť v 85 percentách projektov jedným z hlavných cieľov rodová rovnosť. V každom regionálnom programe sa táto požiadavka dokonca uplatňuje na určité percento alebo počet konkrétnych projektov.
Plán prevzal väčšinu prvkov správy Parlamentu, no teraz pracujeme na dokumente, ktorý vyhodnotí existujúce medzery a odporučí implementáciu.
Chýba v pláne niečo dôležité?
Najviac mi chýba, že plán neobsahuje konkrétnu stratégiu s časovými harmonogramami, cieľmi a výsledkami. Chýbajú nám tiež niektoré konkrétne dáta, ktoré by nám umožnili sledovať, či napredujeme alebo nie. Viem, že Komisia si je vedomá tohto problému a že na jeho vyriešení pracuje.
Podľa môjho názoru je plán dobrým a ambicióznym dokumentom, ale v minulosti sme už videli veľa dobrých a ambicióznych dokumentov, ktoré realitu nezmenili.
Čo tým myslíte?
Tieto plány bohužiaľ často vyústili len do toho, že sa zaškrtávali políčka. Skutočnosť, že boli ženy prítomné na projektových stretnutiach niekto chápal ako „prospešné pre ženy“. Avšak účasť žien na stretnutiach nestačí na to, aby sme mali istotu, že z určitého projektu majú aj prospech. Rovnako samotná príležitosť žien zúčastniť sa na konkrétnej iniciatíve neznamená, že z toho budú mať úžitok, a že táto iniciatíva pomôže prekonať rodové rozdiely.
Je na nás, aby sme zabezpečili, aby sa predchádzajúce chyby neopakovali. Komisii sme jasne povedali, že Európsky parlament bude veľmi pozorne sledovať implementáciu GAP III.
Počuť ale aj hlasy, ktoré spochybňujú pokusy EÚ presadiť politiky rodovej rovnosti mimo bloku a upozorňujú, že EÚ by si mala najskôr urobiť poriadok u seba. Príkladom bola aj posledná návšteva Charlesa Michela a Ursuly von der Leyen v Ankare. Môže EÚ kázať o rovnosti, keď sama tento cieľ nedosiahla?
Ako som spomínala, EÚ musí ísť príkladom. V súčasnosti ani zďaleka nedosahujeme rovnosť v našich vlastných inštitúciách. Osobne pri svojej práci, považujem za veľmi užitočné, keď na nás ostatní ukazujú prstom. Nemali by sme sa urážať, keď počujeme o tom, že pokiaľ ide o rodovú rovnosť, samotná EÚ má problém.
Určite sa môžeme učiť aj od iných krajín. Existujú napríklad štáty mimo EÚ, ktoré pre svoje parlamenty zaviedli rodové kvóty. Tu sa to zdá mnohým nepredstaviteľné. Ani v jednej členskej krajine EÚ ale nemáme 50 percent poslankýň.
V rámci EÚ nás čaká veľa práce a určite by sme nemali ostať pri tom, aby sme ostatným prednášali. Dosiahnutie rodovej rovnosti a prekonanie diskriminácie je vždy spoločná úloha.
/Rozhovor vznikl ve spolupráci s Heinrich-Böll-Stiftung Praha a byl publikován na webu euractiv.sk/
