Slovenské referendum „o rodine“ (tento názov sa zaužíval v médiách a v bežnej komunikácii, hoci celkom nezodpovedá obsahu otázok predložených na hlasovanie), ktoré iniciovalo združenie katolíckych aktivistov Aliancia za rodinu (AZR), sa skončilo 7. februára 2015 fiaskom, ktoré málokto čakal.
Nízka účasť, neplatné referendum
Celkový neúspech referenda v podobe nedostatočnej účasti voličov síce bol viac-menej očakávaný, ale volebná účasť len 21,4 percent zapôsobila na mnohých ako studená sprcha. Prognózy, odvodené od prieskumov verejnej mienky, sa pohybovali v rozpätí 35-40- percentnej účasti, čo by síce nestačilo na platnosť referenda (na to je potrebná nadpolovičná väčšina), ale poskytlo by jeho iniciátorom argument o silnej podpore verejnosti. Hoci po vyhlásení výsledkov hlasovania predstavitelia AZR tvrdili, že tých 850 až 890 tisíc voličov, ktorí hlasovali za tri referendové otázky, svedčia o veľkej podpore a že išlo o „úžasné dobrodružstvo“, ktoré zažili, nedalo sa ubrániť dojmu, že išlo o akúsi skupinovú autopsychoterapiu s cieľom prekonať stav emocionálneho rozrušenia, do ktorého sa dostali.
Takmer 79 percent občanov SR teda referendum odignorovalo. Po oznámení výsledkov hlasovania sa mnohí analytici začali ich interpretovať v rôznych kontextoch, napríklad – o čom svedčia z hľadiska súčasných modernizačných trendov v spoločnosti a posunov v hodnotových preferenciách obyvateľstva alebo čo znamenajú pre vzťahy k menšinovým skupinám. Objavili sa pokusy interpretovať neúčasť na referende (t.j. pasívny postoj) ako indikátor vzťahu k určitým praktickým riešeniam (napríklad v oblasti partnerstiev a rodinného života).
Tri otázky – naozaj „o rodine“ ?
Bez podrobnejšieho výskumu motivácie občanov prísť na referendum alebo ho ignorovať však takéto úvahy môžu mať špekulatívny charakter, najmä preto, že tri otázky predložené občanom na hlasovanie v skutočnosti s deklarovanou „ochranou rodiny“ (resp. s rodinou ako takou) súviseli nie až tak jednoznačne (podľa niektorých komentátorov dokonca nesúviseli vôbec). V prvej a druhej otázke („Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?“, „Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?“) totiž išlo skôr o zamedzenie možnosti homosexuálnym osobám vytvárať legalizované partnerské zväzky a vychovávať v rámci týchto zväzkov detí, v tej tretej otázke („Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania?“) občania sa mali de facto vyjadriť k špecifickému obsahu školskej výchovy. V každom prípade, vnímanie občanmi referenda ako hlasovania „o rodine“ bolo silne poznačené problematikou postavenia osôb „netradičnej“ sexuálnej orientácie, preto pre interpretáciu výsledkov a súvislostí referenda bude potrebná osobitná analýza. Kým sa takáto analýza neurobí, by bolo namieste zachovávať určitú zdržanlivosť, aby sme sa vyvarovali unáhlených záverov, skresľujúcich skutočný stav.
Rozpačitá kampaň
Čo sa však dá analyzovať už teraz – to sú faktory, ktoré spôsobili nízku volebnú účasť.
Toto referendum bolo ôsmim uskutočneným od roku 1994 a zaznamenalo tretiu najnižšiu účasť spomedzi všetkých. Pritom išlo o otázky, ktoré viacerí komentátori považovali za „oslovujúce“ až „mobilizujúce“. Podľa prieskumov verejnej mienky, uskutočnených na jeseň 2014, by sa občania SR vo výraznej väčšine priklonili k hlasovaniu „za“ vo všetkých troch otázkach v prípade, ak by sa na referende zúčastnili. Zverejnené výsledky prieskumu boli vtedy pre iniciátorov referenda veľkým povzbudením, prezentovali ich ako potvrdenie svojej názorovej zhody s väčšinou obyvateľstva. Čo sa však udialo na prelome rokov 2014 a 2015, že napokon iba pätina voličov prišla odovzdať svoj hlas?
Referendum „o rodine“ iniciovalo zdola (t.j. prostredníctvom petičnej akcie) občianske združenie, nie politické strany resp. ich zástupcovia v parlamente. Stalo sa tak prvýkrát od roku 1994. Týmto spomínané združenie AZR prevzalo na seba hlavnú zodpovednosť za obsah a priebeh referendovej kampani. Tá spočiatku bola nevýrazná, neskôr naopak, príliš agresívna a konfrontačná.
Konfrontácia sama o sebe môže byť pomerne účinnou mobilizačnou metódou, musí však byť sprevádzaná posolstvami, ktoré majú konkrétny obsah. Emócia je dôležitá, ale sama o sebe nestačí. Efektivita využitia vžitých stereotypov v meniacej sa spoločnosti ukázala v kampani svoje obmedzenia. Určitej časti obyvateľstva možno stačilo apelovanie katolíckych aktivistov k „tradičnej rodine“, k jednoduchému modelu „matka, otec, dieťa“, mnohí ďalší však potrebovali vysvetlenie, čo je zlé na tom, že by homosexuálne pary mohli vychovávať detí a ako môže ohrozovať „tradičnú“ rodinu partnerstvo homosexuálnych osôb. Zástupcovia AZR neponúkli verejnosti overené údaje, výsledky výskumov a analýz akademických odborníkov, ktoré by potvrdzovali, že adopcie detí homosexuálmi spôsobujú reálne problémy, predstavujú ohrozenie „tradičnej“ rodiny alebo narúšajú rozvoj adoptovaného dieťaťa. Predkladaná argumentácia bola väčšinou formulovaná spôsobom – „odjakživa to bolo tak, všetko iné/ostatné je zle a neprijateľné“. Pritom dnes na Slovensku mnohí ľudia žijú v iných zväzkoch než v „tradičnej“ rodine (nezosobášení rodičia malých detí, osamelé matky, bezdetní manželia), týchto ľudí mohla agresívna propaganda predností „ideálnej“ tradičnej rodiny iritovať, niektorí z nich to mohli dokonca vnímať ako určitý predpoklad diskriminácie.
Pri tej prvej referendovej otázke občania navyše nechápali prečo sa musia vyjadrovať k niečomu, čo sa v dôsledku novelizácie Ústavy v lete 2014 už stalo súčasťou slovenskej legislatívy. Zdá sa, že ponechanie tejto otázky bolo vážnou taktickou chybou, ktorá nahrala do kariet odporcom referenda.
Oportunizmus politických strán, tlak katolíckej cirkvi, pasivita Maďarov
Politické strany sa na predreferendovej kampani takmer nezúčastňovali. Delegovali síce svojich zástupcov do diskusných relácií v elektronických médiách, ale nezorganizovali nijaké verejné podujatia a stretnutia s občanmi, neinštalovali billboardy, nevylepovali plagáty. S výnimkou konzervatívneho Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) a liberálnej strany Sloboda a solidarita (SaS), ktoré dali jasné odporúčania svojim priaznivcom ako postupovať (KDH – hlasovať trikrát „áno“, SaS – bojkotovať hlasovanie), slovenské strany sa správali ako oportunisti a alibisti. Vyzývali voličov, aby sa na referende zúčastnili, ale nepovedali im ako majú hlasovať. Urobila tak aj najsilnejšia strana – vládny Smer–Sociálna demokracia, ktorá dokonca odmietla delegovať svojich predstaviteľov do televíznych a rozhlasových diskusií. Odporúčanie strany, aby občania prišli na referendum a hlasovali ako sa im zachce nemohli mnohí voliči brať vážne. S takýmto oportunistickým postojom sa ešte vo svojom živote nestretli.
Veľkým prekvapením bola rola, ktorú zohrala (alebo skôr nezohrala) katolícka cirkev. Jej zástupcovia sa snažili urobiť všetko pre to, aby účasť bola čo najvyššia. V chrámoch sa čítal pastiersky list biskupov, vyzývajúci na účasť na referende, na omšiach kňazi vyzývali veriacich, aby hlasovali „za“. Ukázalo sa, že sa to nielen minulo účinkom, ale v niektorých prípadoch dokonca malo opačný efekt. Pre značnú časť veriacich prílišne angažovanie sa cirkvi a jej predstaviteľov do politiky nie je veľmi vítané. Považujú to za neprípustné prekročenie hraníc medzi náboženským presvedčením a politickým postojom.
Pozoruhodným javom bola extrémne nízka účasť občanov maďarskej národnosti. Slovenskí Maďari, štatisticky takmer všetci, zostali v sobotu 7. februára doma. Ponúka sa tu dvojaké vysvetlenie: po prvé, že vnímali toto referendum čisto etnickou optikou („Niektorí Slováci to zorganizovali, nech to sami aj vyriešia“), a po druhé, že sa na celú kauzu pozerali optikou menšiny („Najprv chcú obmedziť homosexuálov, potom prídu na rad etnické menšiny, vrátane nás“).
Výzvy na bojkot
Toto všetko boli faktory, ktoré výrazne oslabili mobilizačný potenciál iniciátorov referenda. To vysvetľuje, prečo tak malo ľudí prišlo k referendovým urnám. Kľúčovú úlohu v tom, že tak veľa ľudí neprišlo hlasovať však zohrali aktivity zamerané na ignorovanie referenda. V tomto boli, pochopiteľne, veľmi aktívni zástupcovia organizácií združujúcich ľudí LGBTI spoločenstva, ktorí verbálne homofóbne útoky považovali za reálne ohrozenie, avšak ich vlastné úsilia by zrejme na výraznejšie ignorovanie referenda nestačili. Mimovládne organizácie (najmä ľudskoprávne), občianski aktivisti, spisovatelia, vedci, umelci, hudobníci, športovci sa snažili vysvetliť občanom, že účasť na referende môže vytvoriť nepriaznivé podmienky pre iných ľudí, ktorí žijú usporiadaným životom, v ničom sa pred spoločnosťou neprevinili a mali by mať rovnaké práva a možnosti ako tí, ktorí patria k väčšine. Mnohé nezávislé médiá podporili tento postoj a pred referendom vyzvali čitateľov na neúčasť.
Neplatným referendom „o rodine“ sa zápas medzi zástancami tradičných a moderných foriem rodinného života – a širšie medzi konzervatívcami a liberálmi – sa zrejme nekončí. Pôjde o to, ako efektívne dokážu modernisti/liberáli využiť vo svoj prospech ťažkú porážku protistrany a ako rýchlo sa tradicionalistom/konzervatívcom podarí po tejto porážke zregenerovať svoj potenciál.
Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky, Bratislava
