Cítiš sa bezpečne? Feministické prístupy k bezpečnosti

Záznam diskuze

Upravený prepis medzinárodnej diskusie, ktorá sa pod názvom Cítiš sa bezpečne? konala 23. novembra 2022 v Bratislave. O rozmanitých rodových aspektoch bezpečnosti v strednej a východnej Európe diskutovali poľská sociologička Weronika Grzebalska a česká výskumníčka v oblasti medzinárodných vzťahov Míla O’Sullivan s aspekťáčkou Zuzanou Maďarovou. Podujatie organizovala ASPEKT v spolupráci s pražskou kanceláriou nadácie Heinrich-Böll-Stiftung.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

ZM: V uplynulých rokoch sa bezpečnosť dostala do centra verejného diskurzu v strednej a východnej Európe:

  • Stretávame sa napríklad s predstavou, že je potrebné brániť tú „správnu“ verziu histórie, a preto sú niektoré spomienky a príbehy v našej kolektívnej pamäti nelegitímne a je potrebné ich vylúčiť, prepísať alebo prispôsobiť. Teoretička z oblasti kritických vojenských štúdií Maria Mälksoo nazvala tento jav volaním po mnemotechnickej bezpečnosti.
  • Počas globálnej pandémie Covidu 19 sa veľa hovorilo o verejnom zdraví a volalo sa po potrebe bezpečnosti obyvateľstva. Pritom sme sledovali, ako armáda prichádza na pomoc zlyhávajúcim systémom – zdravotníckym či sociálnym.
  • Od ruskej okupácie Krymu v roku 2014 pozorujeme zmeny v obrannej politike viacerých krajín strednej a východnej Európy a po invázii Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 aj intenzívnu militarizáciu. Ohrozenie štátnej bezpečnosti viedlo napríklad k rodovej transformácii obranného sektora, ako si ukážeme na príklade Poľska.
  • Zdá sa, že hlasy volajúce po mieri vychádzajú z veľmi odlišných predstáv o tom, čo vlastne mier znamená – od absencie vojny a úplnej demilitarizácie po aktívny každodenný zápas za vymanenie sa z okupácie.

 

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

Som rada, že o týchto a ďalších dôležitých témach dnes môžeme hovoriť s našimi hostkami Weronikou Grzebalskou a Mílou O’Sullivan.

 

Weronika Grzebalska pracuje v Poľskej akadémii vied a zaoberá sa sociálnymi a inštitucionálnymi premenami v súčasnom Poľsku a v strednej a východnej Európe. Vo svojej práci sa venuje oblastiam ako armáda a obrana, vojna a pamäť vojny, pravicová a neliberálna politika, ako aj rodová politika. Hlási sa k princípom verejnej sociológie, pracuje na pomedzí akademického prostredia, tvorby politík a občianskej angažovanosti.

 

Míla O’Sullivan je výskumnou pracovníčkou Centra globálnej politickej ekonómie Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe. Pracuje ako redaktorka knižných recenzií pre český časopis Journal of International Relations. Odborne sa zaujíma predovšetkým o feministické medzinárodné vzťahy so zameraním na agendu OSN „Ženy, mier a bezpečnosť“ v kontexte strednej a východnej Európy a konkrétne aj Ukrajiny. Pôsobí ako odborná poradkyňa pre rodovú rovnosť v českej zahraničnej politike v rôznych vládnych a mimovládnych orgánoch.

 

Moje meno je Zuzana Maďarová, som vedeckou pracovníčkou Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK, dlhodobo pôsobím vo feministickej vzdelávacej a publikačnej organizácii ASPEKT a dnešným stretnutím vás budem sprevádzať.

Kým sa dostaneme k súčasnosti, rada by som vsadila našu diskusiu do širšieho historického kontextu. Weronika, môžeš priblížiť, čo sa dialo v oblasti obrany a vojenstva v krajinách V4 po roku 1989?

 

WG: Nepoznám úplne diskurz na Slovensku, ale predpokladám, že je veľmi podobný tomu, čo sa deje v iných krajinách. A teda že ste v poslednom období veľakrát počuli nemecký termín „Zeitenwende“, ktorý naznačuje, že Európa prechádza veľkou historickou zmenou v obrannej a bezpečnostnej politike. Aby sme porozumeli, čo táto zmena predstavuje, musíme sa vrátiť späť k dianiu po skončení studenej vojny. Toto obdobie nás formuje nielen preto, že časť z nás sa niekedy v tej dobe narodila, ale aj preto, že naše mentálne a intelektuálne rámce sú vystavané okolo tejto udalosti.

Počas štátneho socializmu väčšina krajín sovietskeho bloku udržiavala pomerne veľkú armádu, mala povinnú vojenskú službu pre mužov a dá sa povedať, že každý človek prešiel nejakým typom výcviku v rôznych oblastiach obrany. Táto forma militarizácie bola súčasťou každodenného života spoločnosti. Po páde štátneho socializmu sa to zmenilo a nastala postupná a nenápadná demilitarizácia. Nenápadná – alebo sa jej hovorí aj „tichá“ – preto, lebo bola len veľmi zriedka predmetom mediálneho či odborného záujmu. Elity aj spoločnosť ju očakávali, podporovali a len málo o nej hovorili.

Do praxe sa demilitarizácia preniesla napríklad tak, že skončila povinná vojenská služba pre mužov, čo znamená, že dodnes už viaceré generácie mužov nemuseli ísť na vojenčinu. Ako ukazujú prieskumy verejnej mienky, tento krok mal v Poľsku obrovskú spoločenskú podporu. S tým súvisia ďalšie zmeny – armády v regióne sa značne zmenšili a sprofesionalizovali, náklady na obranu sa znížili. Skrátka, armáda sa dostala na okraj spoločenského života a ako občianky a občania sme sa s ňou nedostávali do kontaktu. Vedeli sme o nej a pravidelne sme sa pýtali, prečo vlastne míňame napríklad 1 percento hrubého domáceho produktu na vojsko.

Po páde štátneho socializmu sa do politík a praktík nášho regiónu postupne presadila predstava o „konci dejín“, teda o nevyhnutnosti etablovania liberálnej demokracie podľa vzoru západných krajín. Neexistovala zásadná hrozba pre naše štátne hranice, pre EÚ a medzinárodný poriadok. V tomto období sa vytvárala a formovala značná časť progresívnych a feministických prístupov k bezpečnosti. Preto sa spravidla venovali tomu, čo znamená „robiť bezpečnosť“ inak – zaoberali sa bezpečnosťou, ktorá nie je o štátnych hraniciach, ktorá nie je o zbrojení, nie je o použití sily.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

ZM: Procesy, ktoré opisuješ, znejú vlastne veľmi dobre. Bolo niečo problematické na predstave o „konci dejín“ a s tým súvisiacej demilitarizácii postsocialistických krajín?

 

WG: Na týchto procesoch a predstavách nebolo nevyhnutne nič zlé alebo problematické. Lenže okolnosti, v ktorých žijeme, sa zásadne zmenili. Môžeme si to predstaviť tak, že krajiny strednej a východnej Európy, ako aj západné krajiny nasadli na vlak demilitarizácie a veselo sa viezli smerom ku koncu dejín. Ale viacero aktérov – predovšetkým pobaltské štáty, Poľsko či Fínsko – z tohto vlaku zosadli po ruskej okupácii v roku 2014 a začali premýšľať nad tým, že keďže sa bezpečnostná situácia v regióne zmenila a už nevyzerá stabilne, potrebujeme aj zmenu v prístupe k bezpečnosti a aj posilnenie bezpečnosti, aby sme dokázali ochrániť obyvateľstvo.

 

ZM: Weronika, pohyby v obrannej politike sleduješ dlhodobo, predovšetkým v Poľsku. Skúmala si paramilitaristické organizácie, ako aj obrannú politiku štátu a zaznamenala si zaujímavú rodovú dynamiku v tejto oblasti.

 

WG: Pôvodne som sa ako akademička venovala pamäti druhej svetovej vojny a odboju žien v druhej svetovej vojne v Poľsku. Keď som dokončovala prácu na tejto téme, nadobudla som veľmi zvláštny pocit, že už neskúmam len minulosť, ale že to, čo sa mi rozvíja pred očami, je vlastne budúcnosť. Začala som si uvedomovať, že nesledujem len procesy utvárania pamäti, ale že veľa vecí z minulosti sa vracia späť. To už bolo v roku 2014. Vracali sa v podobe mobilizácie občianskej spoločnosti, nových diskurzov, nových aktérov, novej politickej agendy. Inými slovami, obrana sa začala vracať do verejného diskurzu a do spoločnosti v Poľsku.

Na Slovensku sa zatiaľ nič podobné nestalo. A možno sa to ani nestane, veď stále máte možnosť ovplyvňovať cesty, na ktoré sa vaša spoločnosť vydá. Hoci aj na Slovensku existuje jedna paramilitaristická skupina.

Keď som začala sledovať procesy remilitarizácie, teda obnovujúcej sa militarizácie, zaujímala ma ich rodová dynamika. Vo väčšine mainstreamovej feministickej literatúry sa dočítate, že akýkoľvek proces militarizácie je rodovo nespravodlivý, posilňuje pozíciu mužov v spoločnosti a aj sektory, v ktorých prevládajú muži, podporuje hodnoty spojené s maskulinitou. Chcela som vidieť, ako to vyzerá konkrétne v Poľsku, tak som robila výskum paramilitaristických skupín, sledovala som štatistiky... A našla som niečo oveľa zložitejšie a komplexnejšie.

V posledných šiestich rokoch, ktoré okrem iného zodpovedajú obdobiu vlády neliberálnej strany Právo a spravodlivosť, sa zdvojnásobil počet žien v poľských ozbrojených silách. V roku 2017 vznikla v Poľsku teritoriálna obrana, v ktorej je 20 % žien a môžeme to porovnať napríklad s Veľkou Britániou, kde vojenské zálohy tvorí asi 14 % žien.

Kým sa bližšie prizrieme paramilitaristickým skupinám, najskôr si musíme ujasniť, čomu sa venujú. Sú niečo ako skauti a skautky so zameraním na obranu. Majú síce aj tréningy so zbraňami, ale výlučne pod odborným dohľadom a členstvo týchto skupín nemá prístup k zbraniam.

 

ZM: Čo teda robia?

 

WG: Polovojenské skupiny v Poľsku – a podobne je to aj v Litve – majú dlhú tradíciu v podobe streleckých zväzov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď Poľsko na mape neexistovalo, tieto organizácie trénovali a neskôr sa zapojili do prvej svetovej vojny a stali sa súčasťou armády v novej krajine. Zväčša teda vznikali s predstavou nezávislého štátu, ale čo je zaujímavé, ich podstatnú časť tvorili socialisti. Mnohí ich členovia alebo vodcovia podporovali sociálnu demokraciu, takže v Poľsku je to viac ľavicová než pravicová tradícia. Tu vidíme rozdiel medzi Slovenskými brancami, ktorí pôsobia na Slovensku a majú bližšie ku krajnej pravici. V Poľsku je to viac socialistická tradícia, hoci má blízko k patriotizmu.

To, samozrejme, neznamená, že súčasné organizácie sú ľavicové, ale snažia sa byť viac mainstreamové a proštátne a nemať jednu politickú afiliáciu. S týmito organizáciami som robila výskum a zistila som, že v niektorých pôsobí viac žien ako mužov. Je napríklad jedna strelecká organizácia pri hraniciach s Ukrajinou na juhovýchode Poľska, kde päť rokov po sebe pôsobí 60 % mladých žien a 40 % mladých mužov. Velitelia sa veľmi čudujú, prečo to tak je.

A nie je to len otázka čísel. Snažila som sa zistiť, aká je organizačná kultúra týchto nových vojenských hnutí a vyzerá to, že majú bližšie k občianskej spoločnosti než k armáde. Uvažujú o sebe skôr v zmysle aktérstva občianskej spoločnosti v oblasti obrany než o vojačkách a vojakoch. To znamená, že za svoju úlohu nepovažujú iba vziať zbrane a ísť do boja, keď bude treba, ale predovšetkým vnímajú úlohu ochraňovať, organizovať a posilňovať miestne komunity. A prejavovať určitú empatiu k miestnemu obyvateľstvu, čo je dôležité, pretože to je rodovo veľmi špecifická záležitosť. Tento nový druh militarizmu v Poľsku kombinuje vlastnosti, ktoré sa tradične spájajú skôr so ženami – starostlivosť, empatia, budovanie občianskej spoločnosti.

Pravdaže to neznamená, že je všetko len ružové a v týchto priestoroch vládne rodová rovnosť.  Napríklad polovojenské skupiny v Poľsku tvoria predovšetkým mladí ľudia, ktorí ešte nemajú rodiny a len začínajú v zamestnaní. Zaznamenala som, že keď ženy začnú zakladať rodiny, zo skupín odídu a muži zostanú. To znamená, že hoci je v tomto sektore veľa žien, len málo z nich sa dostane na rozhodovacie pozície. Sčasti to môže byť spôsobené aj priamou diskrimináciou, ale zdá sa mi, že do veľkej miery ide o dôsledok štruktúrnych dôvodov a toho, že ženy v určitej chvíli odchádzajú, lebo na tieto aktivity nemajú čas.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

Myslím si, že je dôležité o polovojenských skupinách hovoriť aj preto, lebo reflektujú niektoré veci, ktorými sme sa my ako feministky alebo progresívky osobitne nezaoberali. Napríklad si všímajú, že v oblasti bezpečnosti existuje rodová deľba práce a sú to predovšetkým muži, od ktorých sa očakáva, že budú brániť krajinu. To platí pre Poľsko, Slovensko aj Česko. Odkedy sa skončila povinná vojenská služba, nemyslíme na to a máme pocit, že teraz krajinu nemusí brániť nikto. Ale pri pohľade na politické dokumenty vidíme, že keď bude mobilizácia v čase vojny, muži musia ísť brániť krajinu, lebo inak im bude hroziť postih. Očakáva sa, že ženy utečú s deťmi, ako to do veľkej miery vidíme na Ukrajine. Nehovorím, či to je dobre, alebo zle, len chcem povedať, že to má dôsledky. V priebehu desaťročí sme totiž inštitucionalizovali systém, v ktorom prevažne muži majú prístup k zručnostiam a vedomostiam, ktoré sa týkajú bezpečnosti. V Poľsku viem len o jednom prieskume, kde sa pýtali ľudí, či prešli nejakým typom tréningu v oblasti obrany a ukázalo sa, že okolo 40 % mužov nejaký typ občianskeho alebo vojenského tréningu absolvovalo – čo tiež nie je vysoké číslo –, ale len okolo 10 % žien.

Ako feministky asi nechceme reprodukovať princíp, že v čase krízy sú ženy tie, ktoré potrebujú ochranu preto, lebo sa nevedia brániť. Ale tým, že sme sa tomu nevenovali, tak sme to trochu robili. A do tohto kontextu prichádzajú paramilitaristické organizácie, ktoré vlastne zmenšujú rodový rozdiel v oblasti obrany tým, že ženy prijímajú a trénujú. V Estónsku a Fínsku sú napríklad špeciálne paramilitaristické skupiny výlučne pre ženy a často v nich pôsobia staršie ženy, skupina, na ktorú sa najviac zabúda. Venujú sa tréningu v každodennej bezpečnosti, napr. čo robiť, keď nemáte elektriku, keď dôjde k bombovému alebo raketovému útoku a pod. Nie je to o tom, ako narábať so zbraňami a zabíjať, je to skôr o tom, ako ochrániť svoj život a životy tých, čo sú okolo vás. Myslím, že v našich krajinách z tohto boli ženy posledných 30 rokov vylúčené a to by mala byť feministická téma.

Snažím sa poukázať na to, že mainstreamové rámce, ktoré nám hovoria, čo by sme mali vidieť, keď sledujeme remilitarizáciu, nie vždy fungujú. Napríklad určite nefungujú v súčasnosti v Poľsku alebo v baltských krajinách. Preto ak chceme pochopiť, čo sa deje, musíme si klásť nové otázky o súčasných procesoch sekuritizácie a militarizácie a hľadať iné spôsoby, ako o nich premýšľať.

 

ZM: Ešte sa dostaneme k tomu, ako nanovo premyslieť rámce, prostredníctvom ktorých sledujeme a analyzujeme bezpečnosť. Teraz by sme sa mohli prizrieť tomu, aké tie existujúce rámce vlastne sú. Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 sme sledovali rôzne reakcie zo strany feministiek a feministických organizácií na medzinárodnej úrovni. Míla, môžeš nám priblížiť, aké boli tieto reakcie a čo prezrádzajú o mocenskej dynamike medzi Východom a Západom?   

 

MS: V prvom rade ďakujem za pozvanie na toto výnimočné podujatie, ktoré je vlastne prvým podujatím o feministických prístupoch k bezpečnosti v strednej Európe.

Odpoveď na tvoju otázku súvisí s tým, čo Weronika hovorila o zmenách po roku 1989 a po skončení studenej vojny. Začal sa klásť väčší dôraz na ľudskú bezpečnosť a rozvoj kritických štúdií vrátane feministických bezpečnostných štúdií. Lenže tieto odbory sú do veľkej miery „západocentrické“ (skúsenosť krajín západnej Európy a USA považujú za normu, pozn. ZM) a to sa premietlo aj do reakcií na ruské napadnutie Ukrajiny vo februári 2022.

Reakcie boli rôzne a začnem skôr z tej negatívnej stránky. Asi ste sa v poslednom období stretli s pojmom „westplaining“, pretože sme sledovali veľa „westplainingu“ zo strany tvorcov politík alebo akademičiek a akademikov zo západných krajín, predovšetkým zo strany tých, ktorí vychádzajú z ideí realizmu v medzinárodných vzťahoch.

 

ZM: Aby sme si objasnili tento pojem, „westplaining“ je obmenou známeho pojmu „mansplaining“, teda situácie, keď muži s istotou v hlase vysvetľujú ženám veci, s ktorými ženy majú viac skúseností alebo o nich viac vedia. Budem citovať Aliakseia Kazharskeho, ktorý sa venuje výskumu strednej a východnej Európy, ako aj ruskej zahraničnej politiky: „k ‚westplainingu‘ dochádza, keď sa z pozície autority vyjadrujú ľudia bez dostatočnej odbornosti a poznatkov, pričom stavajú na skúsenostiach ukotvených v západných krajinách, ale nerelevantných pre daný región alebo danú tému, a preto často vychádzajú z nesprávnych predpokladov alebo robia nesprávne závery“.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

MO: S kolegyňami a kolegami z rôznych krajín vrátane Ukrajiny sme teraz robili výskum, ktorý ukázal, že „westplaining“ sa dial aj zo strany západných feministiek. Medzi najznámejšie aktivity v tomto smere patrí Protivojnový manifest, ktorý pripravila iniciatíva Feminist Resistance Against War. Požaduje deeskaláciu napätia na „oboch stranách“ a reprodukuje naratív, podľa ktorého za vojnu na Ukrajine môže expanzia NATO. Manifest ignoruje rôzne lokálne perspektívy, s feministkami z Ukrajiny obsah manifestu nikto nekonzultoval. Tieto feministické pacifistické iniciatívy žiadajú mier a mierové rokovania, o ktorých napríklad ukrajinské feministky hovoria, že v súčasnej situácii nie sú možné. Naopak, feministické iniciatívy z Ukrajiny zväčša žiadajú o zbrane, aby sa ako krajina dokázali brániť a aby ony boli schopné pokračovať vo svojej práci. To sú pritom organizácie a konkrétne osoby, ktoré sú protimilitaristické a dobre vedia, k čomu môže militarizácia v spoločnosti viesť. Ale v danej chvíli nemajú veľmi na výber.

Dôležitý je aj jazyk, ktorý používame. Ak napríklad hovoríme o „kríze na Ukrajine“ a „vojne na Ukrajine“, tak nepomenúvame, že agresorom tejto vojny je Rusko. Na Twitteri som zase videla podujatie britskej univerzity, ktoré sa v názve pýtalo, či je prebiehajúca vojna „Humanitárny zásah alebo akt agresie?“. Je skutočne otázne, či na Ukrajine ide zo strany Ruska o humanitárnu intervenciu? Univerzita to neskôr vymazala.

Vidíme, ako sa niektoré osoby z akademickej sféry snažia získať akademické body na aktuálnych témach napriek tomu, že o nich nemajú dostatočné znalosti a chýba im porozumenie kontextu. Organizuje sa aj množstvo panelov a diskusií o Ukrajine bez prítomnosti ľudí z Ukrajiny.

Aby som to zhrnula, v reakciách na ruskú inváziu sa reprodukuje nerovný vzťah medzi Východom a Západom. Západná akademická verejnosť má tendenciu prekričať hlasy prichádzajúce z Východu.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

ZM: Len dodám, že aj akademické a feministické hlasy zo západných krajín sú rozmanité, ale to, na čo poukazuješ, je dominantný diskurz. Keď hovoríme o chýbajúcich hlasoch zo strednej a východnej Európy, môžeme sa pozrieť na oblasť feministických bezpečnostných štúdií. S akademičkou Kateřinou Krulišovou ste o tom napísali knižnú kapitolu Feminist Security Studies in Europe: Beyond Western Academics’ Club. Ako sa tento nedostatok prejavuje?

 

MS: Príbeh tejto kapitoly vlastne odráža celkovú situáciu, o ktorej sme písali. Ide o knihu, ktorá sa volá Feminist IR in Europe (dostupná na stiahnutie). My sme do nej pôvodne ani nemali prispieť, mala byť, podobne ako mnohé iné knihy, ukotvená v poznaní vychádzajúcom zo Západu a písaná akademičkami zo západných krajín. Ale niekto im odriekol text a dozvedela som sa to, lebo som spolupracovala s editorkou knihy na inom projekte. Tak sme s Kateřinou Krulišovou napísali kapitolu Feminist Security Studies in Europe: Beyond Western Academics’ Club, v ktorej sme mapovali akademické poznanie v oblasti feministických bezpečnostných štúdií v Európe a snažili sme sa poukázať na neprítomnosť strednej a východnej Európy a akademičiek z tohto regiónu. Kniha vyšla ešte pred ruskou inváziou Ukrajiny a po nej sa tieto problémy v produkcii poznania stali ešte vypuklejšími.

Snažíme sa poukázať na to, že feministky globálneho Severu sa snažia byť pomerne inkluzívne v snahe o spoluprácu s feministkami z globálneho Juhu, ale región strednej a východnej Európy je niekde na pomedzí, ako na to upozornili mnohé akademičky vrátane tých slovenských už v minulosti. Hoci dlhodobo existuje snaha o prekonanie týchto konceptov, v súčasnosti sa vracajú a veľa sa hovorí o postsocializme, o priestore na pomedzí, o neregióne. Keďže chýbajú hlasy zo strednej a východnej Európy, chýba aj určitá forma skúsenosti, napríklad tá s ruským imperializmom, ktorá patrí ku kolektívnej pamäti tohto regiónu a nie je súčasťou feministických štúdií bezpečnosti.

Zistili sme, že málo priestoru sa venuje aj južnej Európe. Poznanie sa sústreďuje v tzv. centrách akademickej excelentnosti, ktoré sú vo Veľkej Británii alebo v severských krajinách a lokácia do veľkej miery ovplyvňuje, čo je predmetom výskumu.

 

ZM: Premýšľam nad delením medzi Východom a Západom. V uplynulých troch desaťročiach sa prejavovala snaha, veľmi dôležitá, prekonať toto delenie a zmeniť vnímanie Východu ako niečoho úplne odlišného a exotického. Feministky sa preto často snažili zdôrazňovať podobnosti medzi západnou, strednou a východnou Európou. Jednak sa tak ukazuje komplexnosť geopolitiky, jednak to, že s rôznymi konceptami by sme mali narábať citlivo. Niekedy môžeme nereflektovaným používaním dichotomického delenia na Západ a Východ reprodukovať nerovnosti, ktoré toto delenie vytvára, ale zároveň, ak sa delenia na Východ a Západ vzdáme úplne, stratíme jeden z nástrojov na pomenovanie existujúcich mocenských vzťahov a ich dôsledkov.

 

WG: Dodala by som, že keď hovoríme o stredoeurópskej perspektíve, nemáme na mysli jeden konkrétny pohľad. Aj postoje spoločnosti k obrane a bezpečnosti alebo feministické prístupy k týmto oblastiam sú rozdielne. A naším cieľom nie je zahladiť či zneviditeľniť rozdiely, ale skôr hľadať historické a materiálne veci, ktoré máme spoločné. Jedna zo spoločných vecí je skúsenosť s imperialistickým zasahovaním iného štátu. Mnoho krajín na Západe tomu úplne nerozumie, pretože ich skúsenosť vychádza z druhej strany imperializmu, zo strany silných imperialistických armád.

Ďalšia spoločná vec je úplne jednoducho už len samotná geografická pozícia. Dianie na Ukrajine sa nás dotýka nielen prostredníctvom príchodu ľudí utekajúcich pred vojnou, ale aj preto, lebo my teraz nežijeme v mieri. Nežijeme síce vo vojne, ale od roku 2014 žijeme minimálne v stave nemieru. Sme objektom mnohých hybridných útokov, či už ide o tajné služby, ktoré sa miešajú do vnútornej politiky, alebo o ruské lietadlá, ktoré zasahujú do letovej zóny konkrétnych krajín, prípadne lode, ktoré bez varovania priplávajú do ich vôd. Máme správy o zvýšenom počte takýchto prípadov. A keď sa pozrieme na hranice, vidíme, že ľudia na úteku sa zneužívajú ako zbraň proti krajinám, do ktorých prichádzajú, aby sa región destabilizoval. A, samozrejme, aj energia sa zneužíva ako zbraň. V médiách sa rieši, prečo je Európa natoľko závislá od ruskej ropy a čo robiť, aby sa situácia zmenila. Pretože čím sme závislejší od týchto kľúčových zdrojov, tým viac môžu byť využité proti nám v kritických chvíľach. V tomto zmysle existuje rozdiel medzi nami a západnými krajinami – jednoducho sme bližšie, sme viac zasiahnutí a už sa nachádzame v stave nemieru.

 

ZM: Ďakujem, že spomínaš tieto konkrétne veci, pretože veľa priestoru v akademickom diskurze sa v uplynulých rokoch venovalo tomu, ako sa z rôznych tém diskurzívne vytvárajú hrozby. To je síce dôležité, ale ľahko sa potom nadobúda pocit, že keď sa píše alebo hovorí o nebezpečenstve a ohrození bezpečnosti, nie je príčinou konkrétna situácia, ale ide o ďalšie diskurzívne cvičenie.

Vrátim sa ale ešte k tomu, čo naznačila Míla. Keď sa pozrieme na situáciu na Ukrajine, čo je podľa teba ako akademičky ukotvenej v prostredí strednej Európy, dôležité vnášať do verejného a akademického diskurzu?

 

MS: To je veľmi ťažká otázka. Môžeme začať od tých problémov, ktorým Ukrajinky a Ukrajinci čelia práve teraz a ktoré súvisia s potrebou dodávok zbraní, aby sa naďalej mohli brániť. Ale vidíme tiež, že ľudia z Ukrajiny sa stretávajú s násilím aj na pôde Európskej únie, napríklad v Poľsku alebo Česku. Minulý týždeň sme mali v Prahe diskusiu s ukrajinskými feministkami a tie najviac zdôrazňovali potrebu ekonomickej bezpečnosti. V európskych krajinách sú milióny ľudí z Ukrajiny, predovšetkým ženy s deťmi, ktoré potrebujú napríklad inštitucionálnu starostlivosť o deti, aby si mohli nájsť platenú prácu.

Môj výskum sa zameriava na každodenné oblasti bezpečnosti ako sociálne a ekonomické práva a toto je niečo, čo v diskusiách o rekonštrukcii Ukrajiny stále chýba. Tieto diskusie síce ešte len začínajú, ale už teraz sa javia ako rodovo nekompetentné. Podobná situácia nastala po roku 2014, keď môj výskum na Ukrajine ukázal, že zavedené reformy boli do veľkej miery zraňujúce pre ženy, pretože zavádzali úsporné opatrenia, ktoré negatívne dopadli predovšetkým na tie sektory, kde pracovali ženy. Tento jav vidíme po celom svete – v mierových rokovaniach sú ženy len málo prítomné a majú veľmi slabé slovo pri rekonštrukcii krajín po vojnovom konflikte.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

ZM: Práve si pomenovala jeden z dôvodov, prečo som veľmi rada, že ste na tejto diskusii obe. Pretože ty, Míla, sa venuješ oblastiam, ktoré často chýbajú v skúmaní medzinárodných vzťahov, a to sú každodenné aspekty sociálnej a ekonomickej bezpečnosti. A ty, Weronika, sa venuješ kritickému rodovému výskumu bezpečnosti a militarizácie, teda oblastiam, ktoré zase zväčša absentujú vo feministických výskumoch a diskusiách. Som rada, že naša diskusia je príležitosťou prepojiť tieto rôzne aspekty bezpečnosti.

Obe ste hovorili o potrebe premyslieť niektoré koncepty, praktiky a prístupy. Preto sa vás chcem spýtať, čo teda potrebujeme nanovo premyslieť z kritickej feministickej perspektívy ukotvenej v strednej a východnej Európe? A prípadne, ako by sme mohli začať.

 

WG: To je obrovská téma, takže nedám úplnú odpoveď, ale skúsim aspoň niečo načrtnúť. Pre mňa je veľmi dôležité prijať realitu, ktorej čelíme – hovorí sa o období viacerých súčasne prebiehajúcich kríz, prípadne o období nadväzujúcich kríz. A aj keď vychádzame z toho, že kapitalizmus funguje výlučne prostredníctvom kríz, tak v súčasnosti prežívame skutočne veľkú krízu. Konštruktivisti možno budú tvrdiť, že to len my diskurzívne vytvárame krízu, ale po tom, čo Rusko zaútočilo na Ukrajinu, je ešte ťažšie uspokojiť sa s touto perspektívou. Myslím, že musíme kombinovať porozumenie materiálnej skutočnosti so záujmom o to, ako sa realita utvára. Tanky, ktoré prechádzali ulicami Kyjeva, neboli diskurzívnym konštruktom.

Takže teraz, keď rozumieme, že musíme brať bezpečnosť a obranu vážne, najväčšia výzva pre náš región je, ako to robiť tak, aby sme súčasne dodržiavali hodnoty a princípy, ktoré si vážime a ktorým veríme – ľudské práva, rodovú rovnosť, demokratické štandardy. A to je veľmi náročné, pretože ani v našom regióne, ani na Západe nemá ľavica alebo tzv. progresívni aktéri silný hlas v oblasti bezpečnosti. Presvedčenie o konci dejín prispelo k tomu, že ľavica sa nezaoberala problematikou bezpečnosti a zamerala sa na ekonomické a sociálne politiky, klimatickú zmenu a ďalšie veľmi dôležité témy. Problém je, že sme sa dostali do bodu, keď konzervatívne alebo dokonca krajne pravicové sily majú čo povedať k bezpečnosti a obrane, pretože sa pripravovali a sú veci, v ktorých mali pravdu. Napríklad keď sme v Poľsku veselo protestovali proti akémukoľvek zviditeľneniu armády (na strednej škole som považovala za problém, že armáda organizovala darovanie krvi a myslela som si, že je to narušenie občiansko-vojenských vzťahov), tak poľské pravicové strany varovali, že vojna v Gruzínsku je len prvý krok Ruska, potom príde na rad Ukrajina a potom Poľsko. Konzervatívne a krajne pravicové strany pripravovali diskurzy aj politiky a my nie. To je pre nás veľká výzva – ako diskutovať o obrane a bezpečnosti inak, než to robí krajná pravica.

Časť ľavice nechce mať nič spoločné s obranou, bezpečnosťou a armádou. Míla spomenula feministický pacifizmus, ktorý hovoril o „problémoch na oboch stranách“ vo chvíli, keď sa po Ukrajine preháňali ruské tanky. Myslím si, že tento prístup je dôsledkom príbehu o konci dejín. Lebo keď žijeme v mieri a bez prítomnosti akútneho ohrozenia zo strany iného štátu, je samozrejmé kritizovať armádu, prečo by sme to nerobili? Prečo nehľadať alternatívu k bezpečnosti, o ktorú sa stará armáda, keď neexistujú priame vojnové hrozby? Ale dnes nie je veľmi praktické premýšľať v týchto dichotómiách.

Považujem za problém, že vojna nezmenila názory v niektorých týchto kruhoch. Pred našou diskusiou som si pozrela webovú stránku think tanku Feminist Center for Foreign Policy, ktorý má kancelárie v Londýne, Bruseli a Berlíne. Chcela som vedieť, ako by podľa nich mala vyzerať feministická zahraničná politika. Ale ich pozícia sa nezmenila ani po začiatku vojny, stále presadzujú rovnaké veci: lákavé heslá o odzbrojení, otvorených hraniciach, zrušení ministerstiev obrany a ich nahradení ministerstvom mieru, o bezpečnosti ľudí namiesto bezpečnosti hraníc. Tieto slogany dobre znejú, ale keď ich umiestnite do konkrétnej situácie, na konkrétne miesto, nefungujú. Myslím si, že väčšina ukrajinských feministiek by nesúhlasila s tým, že bezpečnosť ľudí a bezpečnosť hraníc sa vylučujú, pravdepodobne by povedali, že sú vzájomne prepojené. Pretože bez bezpečnosti hraníc máte masové znásilňovanie a zabíjanie v uliciach Ukrajiny. Len málo feministických organizácií v Estónsku alebo Poľsku by teraz hovorilo o tom, že nepotrebujeme armádu a ako by sme mali odzbrojiť naše krajiny.

Takže keď chceme premyslieť bezpečnosť a obranu, pomohlo by nám menej dogmatickosti. Môžeme začať od toho, aké sú aktuálne výzvy a problémy, ktorým čelíme, a čo sa s nimi dá robiť, aké riešenia by reflektovali naše hodnoty a súčasne aj materiálnu realitu. Väčšina z nás by pravdepodobne uprednostnila odzbrojenie a chcela žiť v krajine, kde väčšina vecí je zabezpečená socioekonomickým spôsobom a nie silnou armádou. Lenže faktom je, že tam, kde na Ukrajine nebola prítomná armáda, sa odohrala Buča. Môžeme hovoriť o rôznych formách bezpečnosti, ale armáda je nevyhnutná vtedy, keď vás napadne iné vojsko.

Chcem tým povedať, že potrebujeme bezpečnosť a obranu premyslieť spôsobom, ktorý nezjednodušuje a nestojí na zaužívaných dichotómiách. Robiť tú naozaj ťažkú prácu – premýšľať o konkrétnych veciach, lebo zoznam hodnôt nestačí. Potrebujeme prijať aj nejednoznačnosť. Verím progresívnej politike, ktorá má záväzky voči ľuďom a snaží sa zabezpečiť im ochranu. To si niekedy môže vyžadovať, že navýšime výdavky na obranu, aj keď by sme to najradšej nerobili. Alebo to niekedy môže znamenať, že pošleme zbrane do krajiny, ktorá bola napadnutá.

Diskuze Cítíš se bezpečně? 23.11. v Bratislavě

MS: V prvom rade sa mi zdá dôležité mobilizovať feministky v strednej a východnej Európe, aby sa viac zaoberali týmito oblasťami, pretože máme veľmi málo výskumov, ktoré sú navyše roztrúsené v rôznych disciplínach. Takže viac sa stretávať a hovoriť o tom, čo by sme mohli robiť, ako zviditeľniť neistoty, ktoré sú súčasťou tohto prostredia vrátane tých, o ktorých hovorila Weronika. Alebo o tom, ako vnímame mier a bezpečnosť.

Zároveň sa mi zdá dôležité hovoriť o rodových aspektoch digitálnej bezpečnosti a šírenia dezinformácií. Pretože napríklad prostredníctvom ruskej zahraničnej politiky sa k nám dostáva antifeminizmus a ten k nám dorazil skôr ako vojenská invázia. Aj útok na Ukrajinu sa zo strany Ruska ospravedlňuje ochranou tradičných hodnôt a tých, čo hovoria o ochrane „tradičných hodnôt“ u nás, táto vojna značne posilnila. To súvisí s domácou politikou, kde je tiež veľa práce, napríklad Slovensko ani Česko neratifikovali Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (tzv. Istanbulský dohovor).

 

ZM: Budeme to teda považovať za pozvanie do diskusie. Ďakujem vám obom, že ste prišli a podelili sa s nami o to, čo robíte. Verím, že v diskusii o feministických prístupoch k bezpečnosti budeme ešte pokračovať.

 

Prepis, úprava a jazyková redakcia: Jana Cviková, Jana Juráňová, Zuzana Maďarová 

Fotografie: Jaroslava Jelchová

Přepis diskuze původně vyšel na aspekt.sk