Napravo od raja: Nebezpečné známosti v slovenských kultúrnych vojnách

Ak za kultúrne vojny označíme polarizačné stratégie politických a iných elít, ktoré spočívajú v rámcovaní politických otázok ako otázok morálky, kultúry či identity a v sústreďovaní pozornosti na tieto otázky, potom Slovensko zažíva v poslednom desaťročí ich celkom novú kapitolu.

Počnúc kampaňou za referendum o manželstve, adopciách a sexuálnej výchove, ktorá volala po (preventívnom) obmedzení možností uzákonenia zväzkov či adopcií pre neheterosexuálne páry (2014–2015), cez kampaň proti „Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu“ (tzv. Istanbulskému dohovoru, 2016–2019) až po nedávnu sériu návrhov o sprísnení prístupu k potratom sa vo verejnom priestore akoby tzv. mravnostné témy vyliali z brehov diskurzu katolíckej cirkvi a starnúcich politikov KDH (Kresťanskodemokratické hnutie).

 Komu a čomu za to vďačíme? Niet snáď čím iným sa zabaviť v krajine, kde v niektorých okresoch nezamestnanosť presahuje dvadsať percent, kde je ekonomický model ešte stále postavený na lacnej pracovnej sile a kde nedávno pandémia ostro pripomenula limity zdravotníckeho systému?

V kostoloch po celej krajine sa ­skloňuje „gender“, desaťtisíce ľudí sa zúčastňujú pochodov za život. Znamená to, že dnes Slováci žiadajú ústup od práva na prerušenie tehotenstva či od zrovnoprávňovania nehetero­sexuálnych párov? Akoby o tom svedčil i po­sun smerom ku konzervatívnym pozíciám u časti politického spektra, súbežný s antigenderovými kampaňami. Najmarkantnejší bol tento posun snáď u strany Smer­-SD, ktorej líder Robert Fico sa notoricky vyhlasoval za ateistu, až kým na žiadosť katolíckej cirkvi do ústavy nevpísal definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy (2014) a nepostavil sa proti Istanbulskému dohovoru (2018–2019). Keď slovenský parlament prijal rezolúciu volajúcu po zastavení ratifikačného procesu, Fico víťazne vyhlásil, že „liberalizmus dostal po papuli“.

 Antigenderové kampane a noví aktéri

Hľadať ihneď vysvetlenie v hypotetickom volaní po konzervatívnejšej politike, v stále konzervatívnom nastavení spoločnosti, teda na strane dopytu, je však v niečom skresľujúce. Omnoho silnejším vysvetľujúcim faktorom sa v slovenskom prípade zdá byť tvorba ponuky novej konzervatívnej agendy. Na rozdiel od iných krajín, kde sa tiež transnacionálna kampaň proti Istanbulskému dohovoru prejavila, práve na Slovensku v jej priebehu vznikli dve nové konzervatívne politické strany a do politiky vstúpili nové osobnosti z pro­-life hnutia. Pohľad na slovenskú antigenderovú kampaň zameraný na aktérov, ktorí ju tvorili, poskytuje o niečo pragmatickejšie vysvetlenie jej rozsahu a intenzity. Inými slovami, umožňuje upozorniť na to, že za silou konzervatívnych tém v slovenskej politike zhruba od roku 2014 sú (aj) dynamiky spojené so súťažením o pozície v národnom politickom priestore.

„Antigenderové kampane“ sa začali práve v dobe, keď sa tradičná kresťanskodemokratická strana KDH dostala do vážnej, za jej existenciu azda najvážnejšej krízy. V období 2008–2014 ju postupne opustili jej zakladatelia a lídri (František Mikloško, Vladimír Palko, Daniel Lipšic, Ján Čarnogurský), v roku 2016 sa prvýkrát nedostala do parlamentu. Práve rok 2016 je zároveň začiatkom intenzívnej celonárodnej kampane proti Istanbulskému dohovoru.

V priebehu deväťdesiatych rokov to bolo pritom KDH, ktoré pôsobilo ako hlavná opozícia voči Mečiarovmu HZDS a významne sa podieľalo na tvorbe straníckej koalície, ktorá Mečiara nakoniec vo voľbách v roku 1998 porazila. Tento moment bol víťaznou koalíciou a jej voličmi prežívaný ako druhý, lokálny „koniec dejín“, ktorým sa krajina napojila na globálny „koniec dejín“, teda pocit definitívneho víťazstva liberálnej demokracie, spustený na začiatku deväťdesiatych rokov. Nová vláda bola v roku 1998 spojením liberálnych a konzervatívnych pravicových skupín a napriek vnútorným názorovým rozdielom viedla politiku liberálno­-konzervatívneho konsenzu orientovaného na integráciu krajiny do medzinárodných štruktúr (napríklad proti interrupciám sa ale KDH zasadzovalo vždy – v roku 2001, teda v dobe účasti na vláde Mikuláša Dzurindu, sa pokúsilo presadiť zákaz interrupcií do ústavy a po neúspechu žiadalo Ústavný súd, aby preskúmal ústavnosť zákona o interrupciách).

Liberálne krídlo KDH z obdobia Mečiarovej vlády sa postupne osamostatnilo v Dzurindovej strane SDKÚ, a ponechalo tak KDH v rukách kultúrne konzervatívnejšieho vedenia. Prehra pravicovej koalície so Smerom v roku 2006, v dobe, keď už bolo Slovensko členom Európskej únie i Severoatlantickej aliancie, však začala dlhý proces nového hľadania agendy, najmä na strane KDH ako kultúrne najkonzervatívnejšieho člena koalície.

„Mravnostné“ témy sa stali vlajkovou loďou strany, prvkom, ktorý ju mohol jasne odlíšiť od liberálnejšej časti pravice, a v dobe, keď sa izolácia či únos krajiny autokratickými vodcami zdali byť zažehnanou hrozbou, sa tak strana mohla vydať vlastnou politickou cestou. Respektíve takú cestu hľadať. V situácii oslabenia dlhoročným pôsobením v neoliberálnej vláde však KDH strácala monopol na konzervatívnu politiku a na politickej scéne sa uvoľnil priestor, o ktorý mohli súťažiť noví aktéri. Rozbehla sa tak súťaž o reprezentáciu a artikuláciu kresťanského hlasu v politike, ktorá v porevolučnej dobe na konzervatívnej pravici nemala obdoby. KDH totiž roky stálo na autorite, politickej aj morálnej, lídrov spojených s katolíckym disentom z dôb komunizmu.

Do súťaže sa zapojili noví i starší aktéri. Konzervatívna občianska spoločnosť sa v témach, ako sú potraty, politiky genderovej rovnosti či sexuálna výchova na školách, dostala do popredia. Za úspechom pochodov za život, masových zhromaždení proti potratom a za „tradičnú rodinu“, napríklad stála široká platforma organizácií so spoločným názvom Fórum života, ktorú viedla mladá generácia inšpirovaná spôsobmi mobilizácie kresťanských hnutí v Spojených štátoch.

Prvý pochod za život, ktorý sa konal akoby na skúšku v Košiciach v roku 2013, bol práve výsledkom experimentovania s novými nástrojmi masovej mobilizácie. Neskoršie sa Fórum života zapojilo do ešte širšej koalície pod názvom Aliancia za rodinu, ktorá viedla kampaň za referendum o rodine v rokoch 2014–2015. Petíciu za referendum podpísalo viac než 400­-tisíc ľudí, a i keď nakoniec vyhlásené referendum dopadlo neúspešne (kvôli nedostatočnej účasti bolo neplatné), schopnosť mobilizovať takú významnú podporu povzbudila alianciu k ďalšej činnosti orientovanej na širokú verejnosť, a z jej predstaviteľov urobila verejne známe osobnosti.

Proti Istanbulskému dohovoru kresťanské organizácie a katolícka cirkev lobovali už skôr. Práve po relatívne úspešnej skúsenosti s referendom za rodinu bol však Istanbulský dohovor, a teda presnejšie, boj proti „genderovej ideológii“ zvolený za nový spoločný cieľ masovej mobilizácie. Termín „genderová ideológia“ si, samozrejme, slovenskí aktivisti nevymysleli, a Konferencia biskupov Slovenska ho použila už v pastierskom liste z decembra 2013, kde varovala pred tým, že „stúpenci kultúry smrti prichádzajú s novou ‚gender ideológiou‘“. Nástroje novej kampane Aliancie za rodinu už boli vyskúšané v kampani predošlej: petícia, široká koalícia občianskych organizácií, pochody, lobing. Katolícka cirkev podporovala nové iniciatívy symbolicky i finančne.

Kresťanský hlas

Pre účely novej kampane proti „genderovej ideológii“ sa koalícia rozšírila ešte viac. Nová platforma, Slovenský dohovor za rodinu, pribrala do spolupráce najmä charizmatického kňaza Mariána Kuffu zo Žakoviec, malej obce na severovýchode Slovenska, dovtedy verejne známeho najmä pre sociálnu pomoc vylúčeným na jeho fare, vedenej v rámci jeho združenia Inštitút Krista Veľkňaza. Spojenie s kňazom Kuffom, ale aj s ultrakonzervatívnymi združeniami zapojenými do produkcie a šírenia hoaxov, sa podpísalo na radikalizácii diskurzu kampane proti „genderovej ideológii“ v porovnaní s predošlými, ale taktiež na určitej premene samotného štýlu pochodov.

Kým pochody za život pripomínajú v mnohom gay pridy tým, že ide o oslavné, široko zamerané a veselou hudbou sprevádzané akcie, pochody Slovenského dohovoru za rodinu pripomínali skôr cirkevné procesie s vážnou atmosférou, obrazmi Panny Márie a vyšším vekovým priemerom účastníkov, ktorí sa podľa inštrukcií mali v priebehu pochodu modliť ruženec. Napriek rozdielom v zameraní a štýle – od Fóra života až po Slovenský dohovor sa pre široké spektrum konzervatívnych osobností tieto projekty s ambíciou mobilizovať masy stali v istom zmysle trenažérom politickej angažovanosti na národnej úrovni.

V situácii straty monopolu KDH teda bolo možné pozorovať diverzifikáciu verejných predstaviteľov „kresťanského hlasu“ – vznikli nové politické strany, nové občianske plat­formy i nové konzervatívne médiá (popri týždenníku .týždeň tak postupne trieštením redakcií vznikli online Konzervatívny denník Postoj a Denník Štandard). Prelínanie medzi politikou a občianskym sektorom síce nebolo novinkou, ale niektoré z čerstvo známych osobností sa dostali priamo do politiky. A to nielen cez tradičné KDH, ale taktiež cez OĽaNO, stranu „obyčajných ľudí a nezávislých osobností“ Igora Matoviča.

Spoluzakladateľka Aliancie za rodinu, Anna Verešová, sociálna pracovníčka a pro­-life aktivistka, tak bola na volebnom zozname OĽaNO v roku 2016 zvolená do parlamentu. Cez OĽaNO do parlamentu vstúpili tiež ďalší kľúčoví predstavitelia kampane proti Istanbulskému dohovoru, napríklad Štefan Kuffa, riaditeľ hospicu pri Kežmarku, ktorý sa do Národnej rady SR dostal v roku 2012. Neskoršie sa kvôli sporom s vedením strany OĽaNO rozhodol hľadať šťastie v KDH, keď mu ale dvere neotvárali, bez okolkov sa obrátil na Kotlebovu extrémne pravicovú stranu ĽSNS. Do skupiny nových konzervatívnych politikov, ktorí prešli cez stranu OĽaNO, patria tiež podnikateľ a občiansky aktivista Alojz Hlina, ktorý sa neskôr stal predsedom KDH, a stredoškolský učiteľ katolíckeho náboženstva Richard Vašečka, neskoršie spoluzakladateľ jednej z nových konzervatívnych strán.

V súťaži o reprezentáciu „kresťanského hlasu“ sa súťažiaci logicky chopili tém, ktoré ich mali ukázať vo svetle vierohodných a autentických reprezentantov. Boj proti „útokom na tradičnú rodinu“, útokom na teologickú dogmu odlišnosti a komplementárnosti muža a ženy, či na pojatie heterosexuálneho manželstva ako základného kameňa spoločnosti bol vedený mnohohlasom, a rezonoval preto so znásobenou intenzitou.

Ako sa však dalo čakať, po určitej dobe rozširovania spoločných platforiem nastali prvé štiepenia a rozkoly. Tie priniesli u každého prúdu potrebu vzájomného odlíšenia sa od konzervatívnych konkurentov. Táto politická práca sa znovu opierala najmä o témy vnímané ako konzervatívne. Štiepenie konzervatívneho prostredia v politickej rovine ešte zintenzívnilo a rozmnožilo ponuku postojov k potratom, manželstvám a genderu. Ak mal človek pri sledovaní slovenskej politiky v posledných rokoch pocit, že skutočne niet urgentnejších problémov, potom práve kontext spojený so súťažou o konzervatívne pozície v politickom priestore a jemu predchádzajúci rozpad monopolu KDH v tom hrali kľúčovú úlohu.

Štiepenie Východ/Západ

Zo štiepenia v priebehu kampane proti „genderovej ideológii“ vzišli v zásade tri prúdy. Prvý sa dá označiť ako liberálno­-konzervatívny a zastupuje ho napríklad súčasná (mimoparlamentná) strana KDH, ktorá síce tiež podporuje konzervatívne pozície, ale orientuje sa na širší záber tém s dôrazom na sociálne politiky a presadzuje proeurópsku orientáciu krajiny. O obrate od tvrdého konzervativizmu strana rozhodla zvolením nových lídrov, najprv Alojza Hlinu (zvoleného za predsedu po prehraných voľbách v roku 2016), potom prešovského župana Milana Majerského (2020).

Druhý prúd je ultrakonzervatívny, ale proeurópsky orientovaný a zastupuje ho novozaložená Kresťanská únia, pod vedením dlhoročnej europoslankyne a političky KDH Anny Záborskej, kde pôsobí aj už spomenutý Richard Vašečka, ktorý sa do politiky dostal cez stranu OĽaNO. Anna Záborská sa pre odchod z domovskej strany rozhodla po vnútorných sporoch, ktoré okrem iného viedli k jej zlému umiestneniu na volebnej listine strany pre voľby do Európskeho parlamentu. Pred parlamentnými voľbami 2020 potom Záborská a Vašečka uzavreli predvolebnú spoluprácu s OĽaNO, a práve na jej listine boli zvolení do parlamentu.

Tretí prúd súvisí s postupným rozkolom medzi mestskými konzervatívnymi intelektuálmi a provinčnou ultrakonzervatívnou politikou vedenou charizmatickým kňazom Mariánom Kuffom, ktorý čoraz častejšie šíril hoaxy z konšpiračných webov, pasoval sa do roly prenasledovaného Krista a nechal brata Štefana Kuffu dojednávať alianciu s extrémnou pravicou. Konšpiračné teórie šíril dokonca i o účastníkoch a organizátoroch pietnych, neskôr protestných zhromaždení po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ktorá otriasla krajinou ako máloktorá z udalostí ponovembrového vývoja.

Vtedy na youtubom vysielaných kázňach Kuffa rečnil necelý mesiac po vražde o tom, že v dave na zhromaždeniach boli „aj ľudia plní nenávisti, z LGBTI, feministky a boli tam aj mimovládne organizácie“, a jedným dychom navrhol, aby parlament zaviedol „taký zákon, aký zrobili v Izrae­li, v Amerike, v Rusku, a ukázali, odkiaľ sú financovaní, a máme ich odstavených. Hneď kukneme, skade si financovaný, ahá, tak preto ty takú politiku hráš“. Prekročil tak červenú čiaru – rešpektované konzervatívne médiá sa od neho postupne, i keď neskoro, dištancovali a Konferencia biskupov mu adresovala napomenutie o tom, že kňazi by sa nemali miešať do politiky.

Že je na Slovensku také miešanie časté, snáď netreba pripomínať – historik Miloslav Szabó ho zhrnul ako „pokušenie radikálnej politiky“ slovenských kňazov. Brat kňaza Kuffu, Štefan Kuffa, spoluzaložil s niekoľkými bývalými politikmi blízkymi HZDS či KDH novú stranu – KDŽP (Kresťanská demokracia – Život a prosperita, neskoršie premenovaná na ŽIVOT – NS), ktorá si vyjednala pozície na volebnej listine extrémne pravicovej strany Mariana Kotlebu, a Kuffa politik, spolu so svojím synom, dnes znovu sedí v parlamente.

Deliace línie medzi novými tábormi sú zaujímavé – medzi KDH a zvyšnými dvoma stranami ide o rozdiel v pozícii na liberálno­-konzervatívnej osi, ale medzi druhým a tretím prúdom už rozdiel nie je ani tak v postojoch k potratom či genderovým politikám, ale skôr v postojoch ku geopolitickej orientácii krajiny. Zatiaľ čo Záborskej Kresťanská únia má ambíciu viesť v podstate kultivovanú európsku politiku a ultrakonzervatívnu agendu presadzovať ako zvnútra rešpektovaný hráč, „Kuffovci“ nadväzujú na proruské prúdy v slovenskej konzervatívnej politike (ktoré nie sú žiadnou novinkou). Dá sa tak povedať, že štiepenie Východ/Západ, podobne ako štiepenie medzi kultúrnymi liberálmi a konzervatívcami, našlo v antigenderových kampaniach nové politické príležitosti a dostalo na ich pôde novú artikuláciu a reprezentáciu.

Kultúrne vojny – akokoľvek je toto označenie nepresné – menia politiku. Menia rozdelenie pozícií v politickom priestore, zloženie politických elít a agendu tém, ktorým sa venuje čas a pozornosť. Pohľad na veci optikou dopytu plynúceho z „národnej kultúry“ či domnelo zakorenených postojov obyvateľstva však práve to, čo je na označení „kultúrne vojny“ nepresné, len utvrdzuje. Zvádza totiž k vysvetleniam cez kultúru, ktorá je v nich však najmä stratégiou rámcovania politických problémov v situáciách, keď sa vynárajú politické príležitosti zlepšiť svoju pozíciu v politickom priestore. Pohľad na motivácie signatárov petícií a účastníkov pochodov by bol, samozrejme, prínosný. Stále však ide o odpovede na výzvy ku konaniu, ktoré formulujú spoločenské, politické a náboženské elity. Pohľad na logiku ich konania naznačuje, že snáď na kultúrne vojny nie sme odsúdení.

Text vznikl ve spolupráci s Heinrich­­-Böll­­-Stiftung Praha (HBS) a byl publikován v časopise A2 (číslo 24/2021). Autorčiny názory nemusí být odrazem stanovisek HBS.