Večer 12. októbra 2022 bol v Bratislave pred Teplárňou spáchaný prvý teroristický útok v dejinách moderného Slovenska. Mladý neonacista zastrelil nebinárneho Juraja Vankuliča a bisexuálneho Matúša Horvátha. Namiesto toho, aby sa stal útok katalyzátorom odstraňovania nerovnosti LGBT+ ľudí, sa situácia na Slovensku zhoršuje. Štát po teroristickom útoku pred Teplárňou nedokázal opatreniami vyslať signál, že homofóbia a transfóbia sú v rozpore s hodnotami Slovenskej republiky. Je to tak preto, že práve homofóbia a transfóbia sú jej hodnotami.
Slovenská republika proti LGBT+ ľuďom
Slovenská republika patrí medzi členské krajiny Európskej únie s najnižšou mierou spoločenskej akceptácie nehetrosexuálnych a transrodových ľudí. Podľa Eurobarometra si len 31% respondentov a respondentiek myslí, že by lesby, gejovia a bisexuálni ľudia mali mať rovnaké práva ako heterosexuálna väčšina, a iba 25% si myslí, že trans ľudia by mali mať možnosť zmeniť svoje úradné doklady tak, aby odrážali ich rodovú identitu. Prejavy náklonnosti neheterosexuálnych párov na verejnosti - a to i obyčajné držanie sa za ruky - sú pre slovenskú spoločnosť neprijateľné a často bývajú zámienkou pre násilie.
S prekážkami sa stretávajú kvír ľudia v každej oblasti a v každom štádiu života. Celoslovenský LGBTI+ prieskum (realizovaný minulý rok Iniciatívou Inakosť) ukazuje, že LGBTI+ ľudia pociťujú ohrozenie najčastejšie na ulici alebo verejnom priestranstve. Kvôli znevažovaniu a marginalizácii však trpia už od malička. Ako jednu z najdôležitejších priorít označili respondenti a respondentky “programy zamerané na prevenciu a riešenie homofóbnej a transfóbnej šikany v každej škole”. Aj preto, že témy sexuálnej orientácie a rodovej identity sú v rámci vyučovacieho procesu tabu, sa až 86,5% respondentov a respondentiek v školách stretlo s homofóbnymi a transfóbnymi poznámkami. Najmä transrodoví ľudia čelia v školách šikane a nerešpektovaniu svojej rodovej identity, a túžia po školách, ktoré by boli inkluzívnymi priestormi.
Slovenským párom rovnakého pohlavia alebo rodu stále chýba právne uznanie v podobe dostatočnej legislatívnej úpravy. Kým registrované partnerstvá sú politickými stranami pravidelne odmietané, manželstvá takýchto párov sú od roku 2014 dokonca prakticky zakázané Ústavou Slovenskej republiky. Výhody vyplývajúce z právneho uznania zväzku, ako sú napríklad bezpodielové vlastníctvo, jednoduchšie dedičské konanie a prístup k bývaniu, ale aj osvojenie si dieťaťa svojho partnera, či partnerky, sú v Slovenskej republike dostupné len heterosexuálnym párom. Párom rovnakého pohlavia alebo rodu a ich deťom štát odopiera z dôvodu sexuálnej orientácie rovnaký prístup k plnohodnotnému životu.
Najväčším prekážkam však čelia na Slovensku transrodoví ľudia. V rozhovore pre SME hovorí Zara Kromková z komunitného a poradenského centra Prizma Košice o šírke zažívanej diskriminácie: “Poznám množstvo trans žien, mnohé z nich zažívajú diskrimináciu, prichádzajú o prácu alebo sa nevedia zamestnať, zažívajú šikanu na školách, domáce alebo sexuálne násilie”. Navyše transrodoví ľudia bojujú s dostupnosťou zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou. Na Slovensku je nedostatok lekárov a lekárok venujúcich sa tranzícii: “Čakacie doby sú v súčasnosti dlhé. To, čo potrebujeme, je, aby lekári boli v každom kraji,” hovorí sexuologička Barbora Vašečková v podcaste TransFér.
Situáciu transrodových ľudí ďalej zhoršuje právna nejasnosť a politický chaos v súvislosti so zmenou úradných dokladov. Pre zmenu mena a rodného čísla bol donedávna vyžadovaný bližšie nešpecifikovaný lekársky posudok. Aktivistky a aktivisti dlhé roky upozorňovali na to, že matričné úrady v praxi vyžadujú potvrdenie o podstúpení kastrácie, a to napriek tomu, že sa proti takejto podmienke stavia OSN, Európsky súd pre ľudské práva aj Rada Európy. Od marca tohto roka platí usmernenie Ministerstva zdravotníctva, ktoré malo túto prax ukončiť. Právna tranzícia je však naďalej komplikovaná politickými snahami právnu tranzíciu znemožniť úplne.
Unesení hlavným prúdom
Naprieč politickým spektrom panuje konsenzus o neprijateľnosti zrovnoprávnenia LGBT+ ľudí. Najviac hlasov v posledných parlamentných voľbách získala konzervatívna strana OĽaNO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti), ktorá sa v rámci predvolebnej kampane zaviazala, že počas jej vlády nebudú schválené čo i len registrované partnerstvá. Jej najbližším spojencom vo vláde je krajne pravicová strana Sme rodina, ktorej líder sa o LGBT+ ľuďoch vyjadruje ako o “úchylákoch”, ktorí “patria do ústavu”. Známi svojimi homofóbnymi a transfóbnymi výrokmi sú aj predstavitelia najsilnejšej opozičnej strany Smer-SSD.
V takomto prostredí by sa ekonomicky liberálna SaS (Sloboda a Solidarita) a sociálno-liberálne Progresívne Slovensko mohli nazývať svetlými výnimkami, avšak ich snahy zlepšiť situáciu LGBT+ ľudí na Slovensku sú značne obmedzené, a to obsahovo aj politicky. Ani jedna zo strán neponúka v programe manželstvá pre všetkých, a ani jedna nespomína vo svojom programe problémy transrodových ľudí. SaS vo svojom poslednom programe navrhovala registrované partnerstvá bez vyživovacej povinnosti po rozchode partnerov. Progresívne Slovensko, ktoré má v parlamente momentálne jedného poslanca, vo svojom programe obdobne ponúkalo inštitút “životného partnerstva”. Napriek tomu, že SaS donedávna pôsobila vo vládnej koalícii, boli aj ich skromné snahy o zlepšenie situácie LGBT+ ľudí politicky limitované.
Vláda vo svojom Programovom vyhlásení hovorí o tom, že “zlepší legislatívu v oblasti majetkových práv, týkajúcu sa osôb žijúcich v spoločnej domácnosti”. Avšak parlamentom neprechádzajú návrhy, ktoré by tento cieľ pomohli naplniť. Už v októbri 2021 neprešiel návrh zákona o “životnom partnerstve” od Tomáša Valáška z Progresívneho Slovenska. Návrh vtedy nepodporila ani drvivá väčšina poslancov a poslankýň SaS. Valáškov návrh neprešiel ani rok na to, pár dní pred teroristickým útokom. Tesne po útoku parlament neschválil ani o dosť skromnejší návrh poslancov SaS o “partnerskom spolužití”, ktorý by upravil niektoré podmienky bezpodielového spoluvlastníctva.
Zhoda o neprijateľnosti zrovnoprávnenia LGBT+ ľudí na Slovensku je dlhodobá. Už v roku 2014 sa kresťanskí demokrati z KDH a sociálni demokrati zo Smeru dohodli a pridali do ústavy definíciu manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou. Za novelu hlasoval okrem poslancov OĽaNO aj bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, pod ktorého vedením vstúpilo Slovensko do Európskej únie. Tradícia spájania koaličných a opozičných strán v otázke odmietania práv LGBT+ ľudí prezrádza, že napriek organizačným nezhodám ich úspešne spájajú hodnoty homofóbie a transfóbie. Politickým aktérom, ktorým záleží na zrovnoprávnení LGBT+ ľudí, zrejme ani naďalej v ich snahách nepomôže nijaké množstvo kompromisov a eufemizmov.
Vojna proti trans ľuďom
Tesne po teroristickom útoku pred Teplárňou sa zmobilizovalo hnutie za zrovnoprávnenie LGBT+ ľudí a zdvihla sa vlna (najmä symbolickej) podpory niektorých inštitúcií a širšej verejnosti. Prezidentka SR Zuzana Čaputová navštívila miesto činu, odsúdila netoleranciu a nenávisť vo facebookovom statuse a dva dni po vražde vystúpila s prejavom aj na Spomienkovom pochode za odsúdenie nenávisti. Neziskové organizácie koncom októbra založili platformu Ide nám o život, v rámci ktorej spísali petíciu s požiadavkami vrátane prijatia “životných partnerstiev”, či ukončenia praxe nútených kastrácií, ktoré Ministerstvo zdravotníctva sľubovalo už dávno pred útokom. Doposiaľ petíciu podpísalo vyše 32 000 ľudí. V novembri boli v rámci projektu Slovenská Tepláreň po celom Slovensku organizované koncerty na podporu LGBT+ ľudí.
V reakcii na tieto udalosti sa však zintenzívnila aj rétorika a aktivity anti-LGBT+ aktérov, a to z prostredia občianskej spoločnosti, ako i politických strán. Už v novembri predstavitelia viac ako 40 kresťanských a konzervatívnych organizácií vyzvali premiéra Eduarda Hegera, aby zastavil plány Ministerstva zdravotníctva zrušiť vynucovanie kastrácií trans ľudí a aby štát naopak úplne znemožnil právnu tranzíciu, a to aj v prípade podstúpenia kastračného zákroku.
V parlamente sa od útoku rokovalo o niekoľkých návrhoch obmedzujúcich LGBT+ ľudí, medzi nimi o návrhu poslancov nábožensky pravicovej strany Život zakazujúcom výučbu o témach sexuálnej orientácie a rodovej identity, či o návrhu poslancov neonacistickej Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorý by lekárov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť trans ľuďom trestal 4 až 12 rokmi väzenia. Ako to pri návrhoch týchto menších fašistických zoskupení v parlamente býva, ani jeden z nich nebol schválený.
Koncom marca získal v prvom čítaní takmer ústavnú väčšinu návrh poslankýň a poslancov OĽaNO a Sme Rodina, ktorý by prakticky znemožnil právnu tranzíciu tak, ako to v novembri žiadali kresťanské a konzervatívne organizácie vo svojej výzve. Po novom by sa rodné číslo v úradných dokladoch mohlo dať zmeniť výlučne na základe genetického testu. Dôvodová správa k návrhu dokonca používa rovnaké argumenty o nemennosti biologického pohlavia a ochrane práv žien a detí. Občianske združenie Saplinq a poradenské centrum Prizma upozorňujú, že v prípade prijatia bude mať návrh “extrémny dopad na transrodových ľudí. Znemožní im to viesť plnohodnotný a kvalitný život a dopady na duševné zdravie budú katastrofálne.”
Budúcnosť sme ešte nenapísali
Po útoku pred Teplárňou došlo na Slovensku k niekoľkým pozitívnym zmenám. Tie však boli vzápätí zvrátené alebo sú naďalej ohrozované. V stredu 15. marca prijal parlamentný výbor európske nariadenie, podľa ktorého by rodičovské práva párov rovnakého pohlavia nadobudnuté v zahraničí platili aj na Slovensku. Avšak len pár dní nato výbor svoje rozhodnutie zrušil. Podobný osud môže postihnúť usmernenie, ktorým sa mala ukončiť prax vynucovania kastrácii trans ľudí pre účely právnej tranzície. Ak parlament prijme návrh OĽaNO a Sme rodina, usmernenie sa stane z tohto hľadiska bezpredmetným. Napokon, toto usmernenie už bolo v minulosti na krátku chvíľu v platnosti, kým jeho platnosť po tlaku konzervatívnych političiek a politikov minister nepozastavil.
Vzhľadom na túto zakorenenosť homofóbie a transfóbie v parlamente sa čoraz častejšie ako riešenie skloňuje tzv. strategická litigácia, ktorú Maroš Matiaško a Sandra Žatková definujú ako “konania alebo procesy pred relevantnými súdnymi alebo kvázi-súdnymi orgánmi, ktorých cieľom nie je iba ochrana práv konkrétnej osoby, ale aj dosiahnutie trvalej zmeny na úrovni práv väčšej skupiny ľudí.” Európsky súd pre ľudské práva v prípade Fedotova proti Rusku rozhodol, že štáty porušujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak právne neuznávajú páry rovnakého pohlavia. Na lokálnej úrovni Krajský súd v Žiline rozhodol v prospech gejského páru zosobášeného v Argentíne. Rozsudok umožnil získať argentínskemu občanovi povolenie na trvalý pobyt, hoci jeho manželstvo so slovenským občanom na území Slovenskej republiky neplatí. V novembri sa zas Najvyšší správny súd postavil na stranu transrodovej ženy keď od nej bolo na matričnom úrade vyžadované potvrdenie o chirurgickom zákroku. Je preto pochopiteľné, že sa domáhanie svojich práv na súdoch javí ako príťažlivá forma aktivizmu.
Slovenské hnutie za zrovnoprávnenie LGBT+ ľudí po teroristickom útoku nútené vnímať homofóbiu a transfóbiu v širších súvislostiach ako kedykoľvek predtým. Nejde totiž len o chyby v jednotlivých zle nastavených zákonoch, ale o mechanizmy, ktorými sa nespravodlivo obmedzujú, strpčujú a ukončujú životy. Čím väčšmi sa ukazuje, ako hlboko zakorenené v slovenskej spoločnosti sú homofóbia a transfóbia, tým väčšmi vidno, že nikdy neexistovali vo vákuu, ale vždy sa prelínali s ostatnými formami útlaku. Hnutie, ktoré má na Slovensku dosiahnuť rešpektujúcu, dôstojnú a rovnoprávnu spoločnosť, preto musí myslieť a konať intersekcionálne.
