Vo februári 2018 zavraždili na Slovensku novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Vražda mala zásadný vplyv na preskupenie politickej moci v krajine a spustila aj súdne procesy s prominentnými obžalovanými vrátane objednávateľa vraždy. S odstupom takmer troch rokov možno konštatovať, že aj keby sa objednávateľa nepodarilo potrestať, existuje šanca, že tento zločin nakoniec prispeje k lepšiemu výkonu spravodlivosti v krajine.
Aj v normálnej krajine sa vyskytujú vraždy. V takejto krajine však štát zamestnáva ľudí, ktorí sa stíhaniu vrážd profesionálne venujú a ktorí v tom majú aj celkom slušné výsledky. Preto tu takéto zločiny pútajú pozornosť zväčša len tých, ktorí obeť zločinu osobne poznali alebo tých, ktorí pointu večerných správ hľadajú v kriminálnej zápletke.
Aj v normálnej krajine sa však môže vyskytnúť vražda so skutočným celospoločenským dosahom, zločin meniaci krajinu na pred a po ňom: atentát na prezidenta, výrečného kazateľa, drzých karikaturistov, vplyvného opozičného politika... Takýto formatívny zločin sa odohral aj v Slovenskej republike vo februári 2018, keď chladnokrvne popravili investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu, archeologičku, Martinu Kušnírovú.
Ján zomrel násilnou smrťou, pretože iniciatívne odhaľoval a upozorňoval na kriminálne aktivity osôb požívajúcich nedotknuteľnosť zo strany štátnych orgánov. Jeho smrť sa preto stala plastickým symbolom hrubého zlyhania štátu. Pre charakter krajiny však nie je podstatné to, či sa v nej odohrá takýto druh tragédie, ale to, čo sa stane po nej. Vražda novinára kvôli jeho práci je totiž politickou vraždou, ktorá sa dotýka každého; je to test normálnosti, v ktorom krajina obstojí podľa miery vyprovokovaného verejného pobúrenia a razantnosti následných spoločenských zmien.
Z tejto perspektívy Slovensko skutočne obstálo. Kuciakova vražda vyvolala najväčšie protesty od pádu komunistického režimu,[1] ktoré po štyroch týždňoch viedli k podstatnej rekonštrukcii vlády vrátane výmeny jej šéfa.[2] Politického matadora Roberta Fica nahradil jeho sympatický spolustraník Peter Pellegrini. Hoci to chvíľku vyzeralo tak, že Fico bude riadiť krajinu aj bez exekutívnej funkcie, ako to v tom čase robil Kaczyński v Poľsku,[3] Fico svoj vplyv nakoniec predsa len stratil. O rok neskôr prebehli prezidentské voľby, v ktorých prekvapivo vyhrala Zuzana Čaputová. Táto progresívna kandidátka bez predchádzajúcej politickej skúsenosti zaujala svojou nekonfliktnou a vecnou kampaňou, ktorou sa vyhranila voči štýlu politiky starých straníckych elít. Ešte väčšie politické otrasy prišli o ďalší rok neskôr, na jar 2020. Parlamentné voľby vyhral populistický líder opozície Igor Matovič, ktorý dokázal presvedčiť, že očistí verejný život od korupcie a klientelizmu.[4]
Tragická smrť Jána a Martiny bola formatívna nielen v oblasti politiky, ale aj v oblasti práva. Polícia začala vyšetrovať prominentných páchateľov, spustili sa ostro sledované súdne procesy, nová vláda navrhuje sprísniť kontrolu sudcovskej spôsobilosti, nový parlament sa chystá na voľbu generálneho prokurátora. Aj keby sa objednávateľa vraždy nepodarilo potrestať, existuje šanca, že tento zločin nakoniec prispeje k lepšiemu výkonu spravodlivosti v krajine. Poďme sa pozrieť na podrobnosti:
Vplyv politiky na trestnú spravodlivosť
V Slovenskej republike platí deľba moci, čo znamená, že o vine a treste rozhodujú nezávislé súdy, čiže apolitické orgány. Na prvý pohľad sa teda zdá, že ak po uliciach pobehujú osoby s kriminálnou povesťou, ktorým sa slušný človek radšej vyhne, potom ide o problém, ktorý nemá politické riešenie. Orgány s politickým rodokmeňom – parlament zodpovedajúci sa občanom a vláda zodpovedajúca sa parlamentu – totiž nemôžu zasahovať do výkonu trestnej právomoci súdov.
Detailnejšie skúmanie nám však rýchlo odhalí, že politické orgány až také impotentné nie sú. Trestné konanie totiž môže iniciovať iba prokurátor na základe výsledkov policajného vyšetrovania, takže nedotknuteľnosť niektorých kriminálne pochybných osôb môže prameniť skôr z nečinnosti orgánov spadajúcich pod zodpovednosť vlády. Jednoducho ak policajti odmietajú vyšetrovať, súdy nemajú čo súdiť.
Práve v takomto prostredí dáva najväčší zmysel zasvätiť svoj novinársky talent investigatívnej žurnalistike. Ján Kuciak mal neobyčajnú schopnosť abstrahovať z verejne dostupných zdrojov atypické majetkové transakcie vzbudzujúce podozrenie zo spáchania nekalej či kriminálnej činnosti.[5] Takouto prácou tak prakticky suploval oficiálne vyšetrovacie orgány štátu. Niet sa preto čo čudovať, že sa stal tŕňom v oku tých, na ktorých ono podozrenie dopadalo.
Z tohto kontextu vyplýva, že výmeny vládnych zostáv v roku 2018 a 2020 vyvolané masovými protestami po Jánovej vražde museli vyústiť minimálne do jedného logického dôsledku: do zmeny pracovného nasadenia orgánov činných v trestnom konaní. Po Ficovej demisii došlo k postupnému vystriedaniu vedúcich funkcionárov policajného zboru a nedlho nato začali prichádzať aj prvé obvinenia, ktoré pred vraždou polícia nie a nie vzniesť.
Obvinenie
Prvé také obvinenie prišlo štyri mesiace po vražde. Týkalo sa zmenkového podvodu v hodnote 69 miliónov eur, ktorého sa mal dopustiť Marián Kočner, kontroverzný podnikateľ spájaný s organizovaným zločinom a známy z televíznych obrazoviek aj ako člen bratislavskej smotánky.[6] Je symptomatické, že predtým polícia v tejto zmenkovej transakcii žiadny podvod nevidela.[7] Kočnerovi sa dokonca podarilo uspieť s civilnou žalobou o vyplatenie jednej zmenky v hodnote vyše 8 miliónov eur.[8] Vonkajšiemu pozorovateľovi tak neostáva iné ako domnievať sa, že štátne orgány prestali Kočnerovi vychádzať v ústrety, keď ľuďom začalo dochádzať, že Kuciak mohol zomrieť práve preto, že sa intenzívne zaujímal o jeho podozrivé majetkové operácie.[9] A vskutku, popri viacerých ekonomických trestných činoch Kočnera rok po Jánovej smrti nakoniec obvinili aj z vraždy.
Dôkazy zadovážené v týchto trestných veciach postupne odkryli spletitú pavučinu Kočnerových kontaktov. Človek ostal v nemom úžase, keď zistil, koľko ľudí činných vo verejných funkciách sa spreneverilo svojmu poslaniu.[10] Problém ani zďaleka netkvel iba v exekutívnych orgánoch, ako sa to mohlo javiť na začiatku. Okrem politikov, vyšetrovateľov a prokurátorov boli do Kočnerovej siete zapletení aj sudcovia. Čitateľ si spraví plastický obraz, keď si prečíta zoznam zadržaných z policajnej akcie Búrka namierenej proti korupcii na bratislavských súdoch. Nachádza sa na ňom trinásť sudcov a sudkýň, medzi nimi bývalá štátna tajomníčka na ministerstve spravodlivosti, podpredsedníčka najvyššieho súdu či predsedovia a podpredsedovia nižších súdov.[11]
Znie to azda necitlivo, ale zo systémovej perspektívy je to tak: Vyšetrovanie spustené Kuciakovou vraždou odhalilo podozrenia zo spáchania viacerých závažných trestných činov. Tá najväčšia škoda, ktorá z týchto podozrení plynie, však nespočíva v podvodne získaných miliónoch, ba dokonca ani v násilnej smrti dvoch mladých ľudí, ale v zlyhaní justičného systému. Áno, zlyhali nielen konkrétni jednotlivci, ale v lokálnom rozsahu aj inštitúcie, ktoré ich mali viesť.
Paradoxom však je, že bez aktívnej účasti týchto inštitúcií sa trvalá náprava dosiahnuť nedá. Hoci slovenské súdy majú veľmi nízku vnímanú dôveryhodnosť, miera ich vyťaženosti naznačuje, že občania pri riešení svojich medziľudských konfliktov s nimi stále počítajú.[12] Napokon aj sám Kočner čelí spravodlivosti pred slovenskými súdmi: neukameňoval ho rozzúrený dav na ulici, nezišiel zo sveta rukou samozvaného pomstiteľa, ale dostal férový proces.
Proces
Keď pri posudzovaní vraždy vymeníme systémový pohľad za ten ľudský, zacítime potrebu katarzie, túžbu po morálnej satisfakcii, ktorú nedokáže privodiť žiadne politické víťazstvo či premyslená reforma inštitúcií, ale iba spravodlivý rozsudok. Slovenský proces storočia sa však pred prvostupňovým súdom skončil šokujúcim verdiktom: Kočner je nevinný.[13]
Mnohým laikom sa v tejto súvislosti prirodzene natisla myšlienka, že obžalovaný si rozsudok vybavil. Takýto čierny scenár je však krajne nepravdepodobný, pretože Kočner od júna 2018 sedel v kolúznej väzbe a jeho procesy v kauze zmenky a vraždy sa stali mediálne najsledovanejšími súdnymi konaniami v histórii Slovenska. Ak niekto konšpiruje o tom, že v spoločenskej atmosfére po akcii Búrka by si sudcovia dovolili kriviť spravodlivosť práve vo veci vraždy Jána Kuciaka, potom zrejme píše detektívku s prvkami fantasy žánru.
Pri hodnotení rozsudku nebudeme zachádzať do detailov zachytených v niekoľko tisícstranovom spise. Stačí nám konštatovanie, že trestný senát oprel svoj verdikt o osvedčenú zásadu trestného konania in dubio pro reo – v pochybnostiach v prospech obžalovaného.[14] V skratke: existujú silné nepriame indície, že vraždu si dal objednať Kočner, avšak tie prvostupňovému súdu nestačili na to, aby obžalovaného odsúdil. Väčšina verejnosti bola z takéhoto záveru rozčarovaná, no medzi právnikmi a právničkami sa rozsudok stretol aj s pochopením.[15]
Táto kuriózna situácia nás privádza k všeobecnejšiemu postrehu, ktorý si môžeme pracovne nazvať ako Kočnerov paradox: Čím nižšiu dôveru verejnosti požívajú súdy, o to úzkostlivejšie musia dbať, aby rozhodovali len podľa práva, a to aj vtedy, keď takéto rozhodovanie ústi do verdiktov, s ktorými verejnosť nesúhlasí. V stave vysokej nedôvery v súdnictvo môže dôsledná vernosť sudcovskému povolaniu túto nedôveru ešte viac prehĺbiť. Ak sa v justičnom systéme vyskytujú takéto paradoxy, prinavrátiť mu stratenú dôveru pravdepodobne nebude možné bez citlivých zásahov z vonkajšieho prostredia, najmä zo strany vlády, parlamentu, médií a občianskej spoločnosti.
Zmena spoločenskej atmosféry
Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nám ukázala, čo dokáže s výkonom spravodlivosti spraviť všeobecná zmena spoločenskej atmosféry. Masové demonštrácie po vražde v roku 2018 viedli k zmene vlády a následne aj k zmene vedenia polície. To rozviazalo ruky vyšetrovateľom, ktorí získali novú chuť do práce. Začali padať obvinenia, rozbehli sa súdne procesy. V médiách získali sympatie a priestor prokurátori, ktorí podávali obžaloby v prominentných prípadoch.[16] Po parlamentných voľbách v roku 2020 dorazila zmena aj na Súdnu radu SR, vrcholný orgán sudcovskej legitimity, kde došlo k výmene tretiny jej členov[17] aj spolu s jej vedením.[18]
Práve teraz, na jeseň roku 2020, parlament na návrhy vlády sprísňuje zákonnú úpravu kontroly sudcovskej spôsobilosti, a to zavedením sudcovských previerok[19] a kriminalizáciou sudcovskej svojvôle.[20] V dohľadnej dobe si parlament bude vyberať aj nového generálneho prokurátora vo verejnom výberovom konaní pripomínajúcom voľbu ústavných sudcov.[21]
Zmena zasiahla aj novinársku obec. Ak si objednávateľ vraždy myslel, že dokonaním skutku novinárov zastraší, tak sa kruto prerátal. Od Jánovej smrti slovenským médiám sebavedomie iba rástlo. Pokrytie Kočnerových procesov bolo bezprecedentné: autorské články či krátke spravodajské správy ponúkali nielen popis ale aj autonómne hodnotenie vykonaných dôkazov; nevypočutí svedkovia si mohli na internete prečítať, ako vypovedali pred súdom iní svedkovia; po pojednávaniach pravidelne nasledovali živé prenosy rozhovorov, v ktorých zástupcovia obžaloby či poškodených zhovorčivo komentovali vývoj prípadu. Aj vďaka tomuto novinárskemu nasadeniu majú dnešní študenti práva v porovnaní s ich predchodcami veľkú komparatívnu výhodu: v správach na mobile či v televízii sa im pred očami odohráva reálna a do detailu vykreslená súdna dráma, na ktorej si môžu testovať svoje školské poučky. Otázka len znie, či tým nemôže trpieť férovosť prebiehajúceho procesu.
V takej normálnej krajine
Pre Slovensko je typické, že leží medzi Západom a Východom nielen geograficky ale aj mentálne. Svedčia o tom jeho novodobé dejiny: Po rozdelení Československa v roku 1993 až do roku 1998 zúril v krajine tzv. „mečiarizmus“. Išlo o vládu autokratického premiéra Vladimíra Mečiara, počas ktorej tajná služba uniesla syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, Mečiarovho politického rivala. Keď zavraždili kľúčového svedka tohto prípadu, vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová povedala, že Slovensko je čiernou dierou v Európe.[22]
Po páde mečiarizmu v parlamentných voľbách s 84 % účasťou sa chopil moci proreformný premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý behom šiestich rokov dokázal túto „čiernu dieru“ pripraviť na vstup do NATO a EÚ. Z Dzurindových reforiem ťažil ešte aj Robert Fico, ktorý sa stal šéfom kabinetu v roku 2006 a ktorý o tri roky neskôr priviedol krajinu do eurozóny.
Pravicový Dzurinda a ľavicový Fico sa síce pozerali na svet cez diametrálne odlišnú politickú ideológiu, no do určitej miery ich spájal ich ľahostajný postoj ku korupcii. Potvrdzuje to spis tajnej služby s krycím názvom Gorila, ktorý zachytáva, ako si v konšpiračnom byte známy slovenský oligarcha dohadoval úplatky s funkcionármi Dzurindovej vlády a ako diskutoval s Ficom o financovaní jeho strany.[23] Kauza Gorila len prehĺbila všeobecné znechutenie občanov z politiky a posilnila ich dopyt po novej „apolitickej politike“.
Zdá sa, že pod povrchom tejto politickej ambivalencie sa skrýva oveľa hlbšia hodnotová dezorientácia. Napríklad podľa nedávneho prieskumu má na Slovensku liberálnu demokraciu v obľube len 49 % ľudí, zatiaľ čo systém autoritatívneho vládnutia až 38 %. Až polovica Slovákov a Sloveniek si myslí, že ich identitu ohrozuje západný štýl života a až 60 % z nich verí konšpirácii, že svetu vládnu tajné spolky, ktoré sa usilujú o vytvorenie totalitnej svetovlády.[24]
Tieto krátke novodobé dejiny a sociologické dáta nás vystríhajú pred prílišným entuziazmom. Vôbec nie je vylúčené, že „zmena spoločenskej atmosféry“, ktorá dnes prináša nádej na reformu justície, môže zajtra priniesť obmedzovanie ústavných práv príslušníkov menšín či postupnú koncentráciu moci v rukách nejakého autokrata. Po príklady budovania autoritárskych štátov netreba chodiť ďaleko.
A predsa: Samotný fakt, že súčasné spoločenské zmeny spustila práve násilná smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, vražda novinára a jeho snúbenice, nám dáva nádej, že Slovensko svoj zápas o liberálnu demokraciu tak skoro neprehrá.