Výsledky novembrových krajských volieb na Slovensku silne zarezonovali tak na domácej politickej a mediálnej scéne, ako aj v zahraničí. V nedávnej minulosti záujem domácich médií o tieto voľby spravidla vznikal niekoľko dní pred hlasovaním a postupne zanikal par dní po ohlásení volebných výsledkov. Doterajšia mimoriadne nízka volebná účasť v krajských voľbách (vždy okolo 20%, v roku 2005 dokonca 11% v druhom kole) svedčila o tom, že pre obyvateľov tieto voľby sú druhoradé a to i napriek tomu, že krajské samosprávy majú rozsiahle právomoci v oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, dopravy a regionálneho rozvoja, že disponujú veľkými finančnými prostriedkami (ide im až 22% z celkových daní z príjmov fyzických osôb v krajine a eurofondy) a že môžu reálne ovplyvňovať kvalitu každodenného života občanov.
V podmienkach nízkej volebnej účasti lepšie výsledky dosahovali predovšetkým silné strany s disciplinovaným elektorátom, v posledných rokoch najmä strana Smer-SD, ktorej 20-percentná účasť stačila na to, aby ovládla zastupiteľstvá vo väčšine krajov a získala aj posty krajských predsedov, tzv. županov (v Českej republike by sa povedalo „hejtmanov“).
V predchádzajúcich voľbách v roku 2013 Smer-SD získal pozície županov v šiestich krajoch z ôsmich a v mnohých krajských zastupiteľstvách mal najsilnejšie stranícke frakcie.
Zásadná zmena v roku 2017
V roku 2017 sa však situácia zásadne – a nečakane – zmenila. Volebná účasť sa výrazne zvýšila (v celej krajine na 30%, v jednom kraji – Banskobystrickom – dokonca až na 40%). Regionálna politická mapa po hlasovaní 4. novembra 2017 vyzerá úplne inak než predtým.
V lokálnych a celoštátnych tlačených a elektronických médiách téma regionálnych volieb bola v priebehu niekoľkých mesiacov najfrekventovanejšou. Pozície jednotlivých kandidátov a politických strán v týchto voľbách sa stali témou početných analýz a komentárov, televízne diskusie za účasti kandidátov na županov vyvolávali nie menší záujem divákov, než diskusie pred „veľkými“ (t. j. parlamentnými) voľbami.
Prečo naraz došlo k takej výraznej zmene v prístupe ku krajským voľbám?
Dve faktické referenda
Hlavnou príčinou bolo to, že voľby nadobudli charakter akéhosi neformálneho referenda, pričom hlavnou otázkou bolo to, či sa demokratom podarí vytlačiť zo županského kresla v Banskobystrickom kraji lídra fašistickej Ľudovej strany - Naše Slovensko (ĽSNS) Mariana Kotlebu, či sa im tiež podarí zabrániť masívnemu prieniku tejto extrémistickej strany do regionálnej politiky. Výsledky volieb však ukázali, že okrem tohto zjavného referenda sa uskutočnilo aj ďalšie, dovtedy skryté – referendum o tom ako občania vnímajú vládnutie strany Smer-SD v rámci celej krajiny, nielen v jednotlivých regiónoch.
Ako teda dopadli tieto dve neformálne referenda?
To prvé referendum, t.j. súboj medzi demokratmi a pravicovými extrémistami dopadlo dobre pre demokratov, hoci zápas ako taký zatiaľ nie je zďaleka vyhraný. To druhé referendum – o celkovom vládnutí v štáte – oslabilo najsilnejšiu vládnu stranu Smer-SD nevídaným spôsobom. Tá utrpela debakel, z ktorého sa bude dlho spamätávať a vôbec nie je jasné ako sa jej to podarí a ako to ovplyvní pomery v jej vedení.
V Banskobystrickom kraji štyri roky vládol hlavný slovenský fašista, ktorý nečakane zvíťazil v druhom kole volieb v roku 2013 a po svojom zvolení zaviedol nové pravidlá fungovania krajského úradu. Zamestnal takmer celú svoju rodinu a členov užšieho vedenia ĽSNS, vytvoril strážnu službu zo svalnatých mužov, oblečených do zelených tričiek so straníckym logom, pripomínajúcim insígnie slovenského vojnového štátu z obdobia 1939 – 1945. Títo svalovci fyzicky bránili občanom v prístupe k úradu. Ale hlavne M. Kotleba využíval županskú funkciu na presadenie straníckej agendy ĽSNS a vedenie zhubnej extrémistickej propagandy. Fašistický župan zvesil z krajského úradu vlajku EÚ. Banskobystrický kraj prestal realizovať regionálne projekty financované z fondov EÚ, odmietol podporiť z krajského rozpočtu umelecké aktivity miestnych kultúrnych inštitúcií označené za prejav „dekadentného umenia“. V organizáciách, podriadených krajskému úradu, zavládla atmosféra neistoty a strachu. Štyri roky vládnutia M. Kotlebu v Banskej Bystrici názorne predviedlo, ako by vyzerala krajina, ak by k moci v nej prišla pravicovo-extrémistická strana.
Spojený protifašistický front
Odpoveďou zo strany demokratov bol postupný proces mobilizácie občianskych síl proti vládnutiu fašistickej úderky. Najprv traja najsilnejší protikandidáti M. Kotlebu z radov demokratov (nezávislý kandidát a miestny podnikateľ Ján Lunter, kandidát zjednotenej stredopravej opozície Martin Klus a nezávislý ľavicový kandidát a riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev) sa dohodli, že pred voľbami dvaja z nich odstúpia v prospech tretieho – toho, kto bude mať najvyššiu volebnú podporu podľa prieskumov verejnej mienky a že sa obrátia na svojich voličov, aby hlasovali práve za tohto kandidáta.
Týmto kandidátom sa napokon stal J. Lunter. K jeho podpore sa následne pridali aj strany vládnej koalície (Smer-SD, SNS a Most-Híd), ako aj ďalšie strany. Mimovládne organizácie a rôzne občianske iniciatívy vyvinuli pozoruhodné úsilie na zvýšenie volebnej účasti tak, aby k voľbám prišlo viac odporcov M. Kotlebu, ako jeho podporovateľov.
Výsledok sa dostavil: volebná účasť v kraji dosiahla 40% (rekord pre regionálne voľby v SR od roku 2001, keď sa konali prvýkrát). J. Luntera podporilo takmer 100 tisíc voličov (čo je tiež rekord, nijaký iný kandidát na župana od roku 2001 nezískal toľko hlasov). Vďaka zvýšenej mobilizácii pro-demokratických voličov po celom Slovensku sa fašistickej strane nepodarilo preniknúť do regionálnych zastupiteľstiev: zo 335 kandidujúcich členov ĽSNS boli za krajských poslancov zvolení iba dvaja, vrátane samotného M. Kotlebu.
Faktická volebná porážka fašistov však mala jeden znepokojujúci moment, na ktorý okamžite poukázali mnohí analytici. Zachovať svojho lídra v županskom kresle v Banskej Bystrici sa síce fašistom nepodarilo, takisto ako sa im nepodarilo stať sa silnými regionálnymi hráčmi, ale celková podpora ĽSNS, meraná počtami hlasov, sa oproti parlamentným voľbám vôbec neznížila, naopak, možno dokonca sa mierne zvýšila. Volebný neúspech fašistov bol o.i. výsledkom používania väčšinového systému pri spočítavaní hlasov a prideľovaní mandátov. Tento systém favorizoval kandidátov väčších strán (Smeru-SD) alebo širších koalícii (SaS-OĽaNO-KDH-OKS).
Kandidáti ĽSNS získali v regionálnych voľbách 2017 pri 30%-nej účasti dokopy 110-120 tisíc hlasov. Pri priemernej volebnej účasti na úrovní 60% v parlamentných voľbách by to mohlo zodpovedať 220-240 tis. hlasov. Pritom v parlamentných voľbách v roku 2016 ĽSNS získala 210 tis. hlasov.
Ťažká porážka Smeru-SD
Skutočným porazeným v krajských voľbách sa stala najsilnejšia vládna strana Smer-SD. Namiesto doterajších šiestich županov bude mať iba dvoch (v Nitrianskom a Trenčianskom kraji). V piatich krajoch – Bratislavskom, Trnavskom, Žilinskom, Prešovskom a Košickom – zvíťazili kandidáti zjednotenej stredopravej opozície (SaS, OĽaNO, KDH, OKS a niektoré menšie strany). Víťaz volieb v Banskej Bystrici, nestranícky kandidát J. Lunter, ktorého podporovala stredopravá opozícia aj vládny Smer-SD, je hodnotovo bližší stredopravým stranám. Z tohto pohľadu politická mapa Slovenska na úrovni regiónov radikálne zmenila svoje zafarbenie – namiesto doterajšej červenej farby bude na väčšine územia (až v 6 krajoch) farba modrá.
Zloženie krajských zastupiteľstiev sa stalo po týchto voľbách oveľa pestrejším. Najviac poslaneckých kresiel z celkového počtu 416 bude v období 2017 – 2021 patriť nezávislým poslancom (až 161). Na druhom mieste skončili poslanci zjednotenej stredopravej opozície (105 kresiel), na treťom – poslanci za stranu Smer-SR (88 kresiel). 33 poslancov bude mať mimoparlamentná SMK, 15 kresiel patrí vládnej SNS, 10 kresiel získal vládny Most-Híd, dvaja poslanci budú zastupovať extrémistickú ĽSNS. Zvyšné 2 kreslá pripadli dvom malým ľavicovým stranám.
Výzva pre občianske sily a demokratický štát
Niektoré zahraničné média informujú o výsledkoch slovenských regionálnych volieb ako o malej politickej revolúcii. Je v tom veľký kus pravdy. Nespokojnosť mnohých občanov s politikou vlády na čele s Robertom Ficom (Smer-SD) vyústila do jej odstavenia od moci v drvivej väčšine krajov. Ukázalo sa, že mobilizácia voličov prostredníctvom protifašistických posolstiev zvýšila zisky najmä stredopravých strán, keďže ich elektorát je menej nacionalisticky naladený než elektorát Smeru-SD alebo SNS.
Zároveň sa však potvrdilo, že pravicovo-extrémistické sily celkovo nezoslabli a čakajú na ďalšie príležitosti, ktoré im môžu poskytnúť komunálne voľby v roku 2018 alebo parlamentné voľby v roku 2020. Už nie latentná, ale otvorená sila extrémistov je stále výzvou – pre občiansku spoločnosť, ktorá by nemala poľaviť v demaskovaní fašistov a mala by pokračovať vo svojich vzdelávacích aktivitách, pre média, ktoré by mali aj naďalej posilňovať protiextrémistický diskurz, ale najmä pre štát, ktorý by mal dbať o striktné dodržiavanie zákona.
Už takmer polroka sa na Najvyššom súde SR nachádza podanie Generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára, žiadajúceho rozpustenie ĽSNS pre porušenie zákona o politických stranách. V roku 2006 pritom Najvyšší súd už rozpustil jednu stranu na čele s M. Kotlebom. Podľa väčšiny expertov neexistujú v súčasnosti príčiny pre odlišné rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade ďalšej Kotlebovej strany. Po krajských voľbách prichádza čas pre očakávaný verdikt Najvyššieho súdu.
