Pri hodnotení výsledkov dôležitých volieb v nejakej cudzej krajine domáci experti a politici sa často venujú ich možnému dopadu na vzájomné vzťahy dvoch štátov. Je to nepochybne dôležitý kontext aj v prípade nedávnych nemeckých parlamentných volieb, posudzovaných optikou Slovenska, keďže vzťahy s Nemeckom znamenajú veľa pre túto stredoeurópsku krajinu z hľadiska jej ekonomického vývoja. Faktom však je, že otázka slovensko-nemeckých bilaterálnych vzťahov sa objavovala (a objavuje) na Slovensku v komentároch, venovaných pred- a povolebnému vývoju v Nemecku, skôr v pozadí. Do popredia sa dostávali iné témy, najmä politika budúcej nemeckej vlády voči EÚ a USA, perspektívy vývoja na nemeckej politickej scéne vo svetle posunov, ku ktorým došlo v dôsledku volieb, ozveny na slovenskej domácej scéne.
Vzorné slovensko-nemecké vzťahy
Na rozdiel od prakticky všetkých svojich visegradských susedov Slovensko už roky má nemenné vyrovnané, dá sa bez zveličenia povedať priateľské vzťahy s Nemeckom, ktoré nezávisia od straníckeho zloženia vlád. Nech v Berlíne alebo v Bratislave vládnu stredopravé alebo stredoľavé strany, nech sú na čele vládnych kabinetov konzervatívni, liberálni alebo socialistickí politici – vzťahy medzi dvoma krajinami sú bez ohľadu na tento faktor pevné a stabilné, slobodné od nežiaducich výkyvov. Tieto vzťahy sú najmenej ovplyvnené politickou konjunktúrou. Dokonca aj v situáciách, poznačených odlišnými postojmi slovenských a nemeckých štátnych predstaviteľov v niektorých otázkach vnútorného fungovania EÚ (napríklad v otázke migrácie do Európy) nevznikajú medzi Nemeckom a Slovenskom také napätia, ktoré by viedli k otvoreným sporom alebo konfliktom.
Týmto sa slovensko-nemecké bilaterálne vzťahy výhodne odlišujú od vzťahov poľsko-nemeckých, maďarsko-nemeckých a česko-nemeckých, v rámci ktorých sa v minulosti (ale aj v súčasnosti) pomerne často vyskytovali (a vyskytujú) problémy, ktoré nebolo (a nie je) ľahké riešiť, pričom zmeny vo vládnych zostavách v spomínaných visegrádskych krajinách majú niekedy dramatický dopad na ich vzťahy s Nemeckom – ako príklad môžeme uviesť postoj súčasnej poľskej vládnej strany Právo a spravodlivosť, žiadajúcej od Nemecka dodatočné vojnové reparácie vo výške doslova vyrážajúcej dych. Našli by sa aj príklady turbulencií v česko-nemeckých a maďarsko-nemeckých vzťahoch, tak v minulosti, ako aj dnes. Nič také sa nedalo zaznamenať v slovensko-nemeckých vzťahoch prakticky od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 až doteraz.
Hlavné motívy slovenských komentárov
Jedným z hlavných motívov, ktoré zaznievali v komentároch slovenských pozorovateľov predvolebného vývoja v Nemecku, bolo konštatovanie stability existujúceho rozloženia politických síl a odvodenej od neho kontinuity v domácej a zahraničnej politike oficiálneho Berlína. Vychádzajúc z prieskumov verejnej mienky, ktoré signalizovali výrazný rozdiel medzi voličskou podporou CDU/CSU a SPD, slovenskí komentátori odhadovali, že Angela Merkelová zostane kancelárkou aj na ďalšie, už štvrté volebné obdobie. Uvažovali o tom, aké farebné zloženie bude mať budúca federálna vláda – čierno-červené, čierno-žlté alebo čierno-žlto-zelené („jamajské“). Počítali ako s hotovou vecou so vstupom do Bundestagu pravicovo-populistickej nacionalistickej AfD. Prebiehajúcu predvolebnú kampaň nazývali „nudnou“, keďže sa im zdalo, že už vopred vedia odpovede na hlavné volebné otázky.
Voľby napokon sa uskutočnili, s neveľkými odchýlkami od predpovedaných výsledkov, ale tón komentárov v slovenských médiách, zverejnených pár dní po vyhlásení výsledkov, sa radikálne zmenil – je omnoho naliehavejší, o nijakej politickej nude už nie je ani zmienka, naopak, nechýbajú predpovede rôznych ťažkostí a komplikácií. Zároveň pribudli reakcie slovenských politikov, ktoré však možno viac ako o analýze povolebnej situácie v Nemecku hovoria o hodnotovom profile samotných týchto politikov. Znovu sa ukázalo, aká odlišná býva skutočná povolebná realita od jej virtuálnej podoby pred samotnými voľbami.
Tri konkrétne skutočnosti pútajú najväčšiu pozornosť slovenských komentátorov: faktické víťazstvo (i keď s výraznou stratou oproti voľbám v roku 2013) CDU/CSU na čele s Angelou Merkelovou, porážka SPD na čele s jej novým lídrom Martinom Schulzom a výrazný vzostup AfD, ktorá sa dostala na pozíciu tretej najsilnejšej politickej sily v Nemecku.
Pravicový extrémizmus stredobodom pozornosti
V ohlasoch na Slovensku rezonuje najmä úspech pravicovo-radikálnej AfD s takmer 13% získaných hlasov. V slovenskom parlamente spolu s demokratickými stranami totiž už rok a pol zasadá neo-nacistická ĽSNS na čele so známym antisemitom a sympatizantom kolaborantského fašistického slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 Mariánom Kotlebom (táto strana získala vo voľbách v roku 2016 8% hlasov). Pre ĽSNS prítomnosť v Bundestagu jej ideových súkmeňovcov, vyskytujúcich sa v radoch AfD, je silnou vzpruhou. Na druhej strane, pre odporcov slovenských fašistov môže byť určitým povzbudením sľub Angely Merkelovej sa tvrdo postaviť proti AfD v Bundestagu, v súlade s literou a duchom demokratických zákonov nemeckého štátu.
V súčasnosti slovenský Najvyšší súd sa zaoberá podnetom generálneho prokurátora, ktorý navrhuje rozpustiť Kotlebovu ĽSNS pre porušenie ústavy a zákonov. Rozhodný postoj Angely Merkelovej a ďalších nemeckých demokratov proti pravicovým radikálom môže dodať väčšiu odvahu slovenským odporcom fašizmu. Môže povzbudiť zástupcov štátnych inštitúcií, ktorí strážia ústavný poriadok krajiny, k presvedčivejšiemu výkonu v boji s nebezpečenstvom pravicového extrémizmu.
Reakcie politikov
Veľavravné sú reakcie popredných slovenských politikov na výsledky nemeckých volieb.
Prezident Andrej Kiska označil celkový úspech strany Angely Merkelovej za „dôležitý výsledok pre stabilitu a bezpečnosť v Európe“. Premiér Robert Fico, ktorý sa v posledných mesiacoch vehementne hlási k myšlienke „jadra EÚ“, vytváraného podľa neho spolu Nemeckom a Francúzskom, zablahoželal Angele Merkelovej k víťazstvu a vyhlásil, že „je veľmi dobré, že v Nemecku bude štandardná demokratická a kontinuálna vláda, pretože podstatná je pro-európska orientácia“. Fico vyslovil predpoklad, že „staronová nemecká spolková kancelárka A. Merkelová a francúzsky prezident Emmanuel Macron spoločne začnú presadzovať väčšiu integráciu EÚ, najmä v rámci eurozóny“, pričom, ako uviedol, „záujmom Slovenska je samozrejme byť pri tom a aktívne sa zapájať do procesu kľúčových rozhodnutí o ďalšej budúcnosti EÚ“. Slovenský premiér dodal, že „s rešpektom vníma aj výsledok sociálno-demokratickej strany a želá Martinovi Schulzovi len to najlepšie v opozícii, pre ktorú sa táto strana nakoniec rozhodla“.
Ficov stranícky kolega, poslanec parlamentu Ľuboš Blaha, ktorý sa ešte pred niekoľkými rokmi angažoval v Komunistickej strane Slovenska ako jej zahranično-politický tajomník a ktorý je známy svojím silným antiamerikanizmom, antikapitalizmom a pro-ruskými postojmi, však podrobil SPD, oficiálnu partnerskú stranu Smeru-SD v Nemecku, zdrvujúcej kritike z radikálno-ľavicových pozícií: „Nemecké voľby dopadli pre ľavicu katastrofálne nie preto, že by málo zdôrazňovala svoju lásku k liberálnym hodnotám, ale preto, že dlhodobo zabúda, že hlavná téma ľavice musí byť ekonomická spravodlivosť. Pracujúci ľudia, nie liberálni mešťania! Ale zdá sa, že SPD takýto preplesk nestačí. O štyri roky chcú asi padnúť na 10%. Keď nezačnú riešiť obavy chudobných a pracujúcich ľudí z globalizácie, kapitalizmu, amerikanizácie a imperiálnych vojen, tak dopadnú presne ako sociálni demokrati vo Weimarskej republike: dovtedy budú kašľať na robotníkov, až to hodí (t. j. volebné lístky – G.M.) krajnej pravici aj ten posledný robotník“. Pritom liberálni a prozápadne orientovaní slovenskí komentátori vytýkali pred voľbami SPD a jej lídrovi Martinovi Schulzovi úplný opak – že kurz tejto strany v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky je príliš vychýlený proti USA.
Richard Sulík, líder najsilnejšej opozičnej strany SaS, ktorá v posledných rokoch zaznamenala ideologickú evolúciu smerom z liberálnej na libertariánsku strana a v Europarlamente prestúpila z frakcie ALDE do frakcie ECRP, v ktorej určitý čas účinkovala aj AfD, glosoval nemecké volebné výsledky takto: „Angela Merkelová podľa očakávaní vyhrala, no s najhorším povojnovým výsledkom. Jej strana CDU stratila vyše 8 percent, presne toľko získala novovzniknutá AfD. Medzi voličmi AfD je aj milión bývalých voličov CDU, takpovediac účet za milión migrantov“. V období, keď v Európe vrcholila utečenecká kríza, Richard Sulík, ktorý vyrastal v Nemecku, kam emigrovali v 80. rokoch jeho rodičia, sa zúčastňoval na debatách na najsledovanejších nemeckých televíznych kanáloch, kde vystupoval proti príchodu migrantov a islamu, de facto myšlienkovo podporoval AfD a útočil na Angelu Merkelovú. Pred časom predpovedal federálnej kancelárke totálny volebný debakel, úplný odchod do politického zabudnutia so súdnym procesom na krku za údajné zneužite moci, ktorého sa mala dopustiť tým, že otvorila Nemecko utečencom. Tieto Sulíkove výroky, svedčiace o jeho chybnom úsudku, po vyhlásení volebných výsledkov so sarkazmom citovali mnohé slovenské média. Preto sa zrejme líder SaS pokúsil zrelativizovať význam Merkelovej víťazstva výrokom o strate veľkého počtu hlasov v prospech AfD.
Slovensko v Európe, Európa na Slovensku
Prakticky všetky ďalšie významnejšie slovenské strany – Most-Híd, Kresťansko-demokratické hnutie, Občianska konzervatívna strana, Slovenská občianska koalícia, novovznikajúca strana Spolu – Občianska demokracia – vo svojich reakciách podčiarkli, že výsledok nemeckých volieb znamenal, že nech už po nich vznikne akákoľvek vládna koalícia – či CDU/CSU-FDP-Zelení alebo aj CDU/CSU-SPD – bude to koalícia pro-európska..
To, že európsky kontext výsledkov nemeckých volieb posudzovali slovenskí aktéri oveľa častejšie než všetky ostatné kontexty, vrátane kontextu bilaterálnych slovensko-nemeckých vzťahov, svedčí o. i. o tom, ako hlboko sa myšlienky európskej integrácie zakorenili na Slovensku a ako pevne Slovensko ako členský štát EÚ zakotvilo v Európe. A to je vcelku povzbudivé zistenie.
