Február 2020 sa zapíše do moderných politických dejín Slovenska ako mesiac veľkého zlomu, ktorý zvláštnym spôsobom spojil v sebe dve dramatické línie vo vnútropolitickom vývoji krajiny. Prvou líniou bolo dva roky trvajúce úsilie občianskej spoločnosti o zásadnú spoločenskú zmenu po tom, čo vo februári 2018 na objednávku mafie bol zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Druhou líniou bolo drvivé víťazstvo opozície nad dominantnou vládnou stranou Smer-SD v parlamentných voľbách 2020.
Február 2020 sa zapíše do moderných politických dejín Slovenska ako mesiac veľkého zlomu, ktorý zvláštnym spôsobom spojil v sebe dve dramatické línie vo vnútropolitickom vývoji krajiny. Prvou líniou bolo dva roky trvajúce úsilie občianskej spoločnosti o zásadnú spoločenskú zmenu po tom, čo vo februári 2018 na objednávku mafie bol zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Druhou líniou bolo drvivé víťazstvo opozície nad dominantnou vládnou stranou Smer-SD v parlamentných voľbách 2020.
Druhé výročie tragédie
Druhé výročie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej si Slovensko pripomenulo vo februári 2020 sériou spomienkových občianskych zhromaždení, konaných v desiatkach miest a obcí. Stalo sa tak týždeň pred voľbami. Tieto zhromaždenia organicky zapadli do celkového predvolebného vývoja. Aktivisti občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorým sa pred dvoma rokmi (marec – maj 2018) podarilo zorganizovať a uskutočniť masové protestné akcie občanov s ich vyústením do rezignácií popredných vládnych predstaviteľov, vrátane premiéra Roberta Fica, a vysokých policajných funkcionárov, znovu vyšli na scénu a vo svojich príhovoroch poukázali na odkaz martýria Jána a Martiny: aby sa nič také už nikdy nezopakovalo, nestačí iba viesť diskusie o zodpovednosti politikov za prenikanie korupcie a mafiánskych praktík do činnosti štátnych orgánov. Potrebný je predovšetkým aktívny vstup občanov do spravovania vecí verejných, ich účasť na fungovaní kontrolných mechanizmov, sústavný tlak na politikov a byrokratov a „na konci dňa“ aj demokratické rozhodnutie obyvateľov o tom, kto ďalej ich krajinu povedie – či to bude čiastočne obmenená dovtedajšia politická garnitúra alebo ju nahradí nová vládna elita.
Na spomienkových zhromaždeniach bolo cítiť silné volanie po zmene, pričom kontext prepojenia vraždy a ďalšieho osudu krajiny bol neprehliadnuteľný – na jednom z transparentov, napríklad, bolo napísane „Choďte voliť! Aby neumreli zbytočne“. Spomienkové podujatia niekoľko dní pred voľbami zavŕšili šnúru tematických stretnutí s občanmi, ktoré aktivisti iniciatívy Za slušné Slovensko organizovali v priebehu roka 2019.
Zločin a tresty
Paralelne s občianskymi aktivitami sa na Slovensku odohrával aj iný dej. Nazvime ho dej politicko-kriminálny. Išlo o dva roky trvajúce vyšetrovanie vraždy Jána a Martíny a následne aj súdny proces s ich vrahmi. Polícia, ktorá po odchode bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka a policajného šéfa Tibora Gašpara naraz mala rozviazané ruky, ukázala, že vie úspešne vyšetriť aj takýto zložitý prípad.
Z piatich osôb, ktorí boli obvinení z tohto hrozného zločinu, jeden – Zoltán Andruskó, sprostredkovateľ vražednej objednávky – pod ťarchou nezvratných dôkazov uzavrel dohodu so Špecializovaným trestným súdom a bol koncom roku 2019 odsúdený na 15 rokov väzenia. Proces s ďalšími štyrmi podozrivými pokračuje. Jeden z nich, nájomný vrah Miroslav Marček, sa v januári 2020 tiež priznal k účasti na vražde a bude odteraz súdený v samostatnom procese s možnosťou uzavretia dohody o výške trestu. Zostávajúca trojica zločincov – Marián Kočner, hlavný podozrivý a zároveň organizátor, objednávateľ a finančný sponzor vraždy, jeho najbližšia spoločníčka a hlavná sprostredkovateľka Alena Zsuzsová a druhý nájomný vrah Tomáš Szabó – je súdená v spoločnom procese. Všetci traja odmietli sa priznať a čelia možnosti odsúdenia na najvyššie tresty – 25-ročné alebo dokonca doživotné väzenie.
Hlavná postava kauzy vraždy – Marián Kočner – bol v septembri 2018 vzatý políciou do väzby a súdený v inej kauze – finančného podvodu voči súkromnej televízii Markíza, od majiteľov ktorej chcel pomocou falšovaných zmeniek vylákať 69 miliónov eur. Pre uskutočnenie tohto podvodu sa spolčil s niekdajším generálnym riaditeľom a spolumajiteľom Markízy Pavlom Ruskom, bývalým lídrom strany ANO a ministrom hospodárstva v rokoch 2003 – 2005. V tomto procese boli obaja koncom februára 2020 odsúdení na 19 rokov väzenia. Rozsudok bol vynesený dva dni pred parlamentnými voľbami.
V obidvoch Kočnerových kauzách – vraždy a falošných zmeniek – počas ich vyšetrovania a prebiehajúcich súdnych procesov sa zo slovenských médií na obyvateľstvo krajiny valil masívny prúd informácií o faktoch, spojených s aktivitami Mariána Kočnera a jeho spoločníkov. Boli to fakty vskutku neuveriteľné. Museli otriasť mnohými ľuďmi, aj tými, ktorí nemali veľké ilúzie o tom, ako funguje tá časť politickej triedy, ktorá používa korupčné, klientelistické a mafiánske metódy.
Kočnerovo „stádo“
O čom svedčili spomínané odhalenia? Predovšetkým o tom, že sa Mariánovi Kočnerovi podarilo vytvoriť sieť, akési mikroimpérium, súčasťou ktorého boli skorumpovaní politici, vládni úradníci, sudcovia, prokurátori, policajti, notári, exekútori, advokáti, bývalí agenti tajnej služby, novinári a napokon aj nájomní vrahovia. Kočner sledoval ako sa obsadzujú pozície v rôznych justičných orgánoch a vo vedení štátnych inštitúcií, prostredníctvom svojich kontaktov nielen získaval potrebné informácie, ale sa pokúšal aj ovplyvňovať proces personálnych nominácií a následne usmerňoval činnosť verejných predstaviteľov, ktorým zrejme dopomohol dostať sa do funkcií.
Kočnerovi vždy išlo o „vybavovanie“ vlastných vecí, väčšinou pri rôznych finančných machináciách a podvodoch (buď na úkor iných súkromných podnikateľov alebo štátu). Hlavným zámerom Kočnera bol, samozrejme, osobný profit, snaha zbohatnúť ešte viac. Kočner však svojimi krokmi reálne ovplyvňoval celkovú situáciu v justičnom systéme (v polícii, na súdoch a v prokuratúre) a širšie aj v systéme ústavných inštitúcií štátu, vrátane vlády, ministerstiev a parlamentu. To sa už netýkalo iba Kočnerovho biznisu, ale fungovania štátu ako takého.
V určitom okamihu, keď sa ukázal skutočný rozsah Kočnerových kontaktov a aktivít, si mnohí ľudia uvedomili, že Kočnerovo mikroimpérium nemusí byť jediné, ktoré pôsobí na Slovensku, že podobné mikroimpériá (i keď možno menej brutálne a násilnícke) môžu existovať aj okolo ďalších aktérov – jednotlivých podnikateľov alebo finančných skupín – so zámerom „vybavovať veci“ vo vlastný prospech. Totiž k mnohým šokujúcim odhaleniam, súvisiacim s Kočnerom, došlo iba preto, že v rámci vyšetrovania Kočnerom objednanej vraždy Jána Kuciaka sa policajtom a prokurátorom podarilo dostať k šifrovanej komunikácii v jeho mobilnom telefóne aj k audio- a videonahrávkam urobeným samotným Kočnerom. Bez tohto nesporného úspechu vyšetrovacieho tímu, ktorému pomohli experti z Europolu, by sotva došlo k rezignácii z funkcie štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti a podpredsedu parlamentu, k nútenému zastaveniu činnosti a obvineniu bývalého generálneho prokurátora, k suspendovaniu a k odstúpeniu niektorých prokurátorov a viacerých sudcov.
Korupcia ako téma volebnej kampane
Neprekvapuje, že hlavnou témou volebnej kampane sa v takejto situácii stala korupcia a jej rozmanité prejavy – personálne a rezortné, a to v rôznych sférach: inštitúcie právneho štátu, výkonná moc, súdnictvo, prerozdeľovanie prostriedkov z verejných fondov, zdravotníctvo. Prakticky každá demokratická opozičná strana zaradila na svoju predvolebnú programovú a mobilizačnú „súpisku“ agendu boja proti korupcii, za spravodlivosť a potrestanie vinníkov korupčných trestných činov a iných ťažkých zločinov, vrátane vraždy Jána a Martiny. Nie každá opozičná strana však bola s touto agendou rovnako úspešná, hoci celkovo sa opozícii podarilo vládny Smer-SD vo voľbách úplne prevalcovať.
Jednoznačným víťazom volieb 2020 sa stalo široké stredo-pravé, ku konzervativizmu inklinujúce „soft-populistické“ hnutie OĽaNO na čele s Igorom Matovičom, politickým performerom, ktorému sa podarilo od roku 2010 dostať sa do parlamentu štyrikrát, pričom v roku 2020 s ohromujúcim výsledkom 25%. Ešte v prvej polovici januára 2020 sa volebné preferencie OĽaNO pohybovali okolo 5-6% percent, postupne sa však začali zvyšovať vďaka antikorupčným happeningom, uskutočneným na Slovensku a v zahraničí (Cannes, Cyprus), a tesne pred voľbami raketovo vystrelili hore. V poslednom predvolebnom výskume verejnej mienky OĽaNO s 19% predbehlo Smer a bolo jasné, že sa črtá nový víťaz volieb. Tento neuveriteľný, priam šokujúci rast podpory – z 5% v januári až na 25,02% vo voľbách – signalizoval, že Matovičovo hnutie dokázalo prilákať veľkú masu dovtedy nerozhodnutých voličov, ale aj určitú časť voličov ďalších opozičných strán, ktorí pozitívne zareagovali na volanie po antikorupčnej zmene. Podľa volebného exit-pollu až 71% voličov OĽaNO volilo tento subjekt kvôli jeho schopnosti „bojovať proti korupcii“. Pre voličov nijakých iných strán nebol tento motív podobne dominujúcim, tí dávali prednosť „programu“, „osobnostiam, „hodnotám“ apod.
Strana Smer-SD s Petrom Pellegrinim ako volebným lídrom so svojimi 18,29% odchádza do opozície. Jej predseda Robert Fico sa nechal počuť, že v politike zostáva a vraj bude voči novej vláde „tvrdou opozíciou“. Do parlamentu sa tiež dostalo amorfné populistické sociálno-konzervatívne hnutie s ľavicovou ekonomickou rétorikou Sme Rodina mediálneho podnikateľa Borisa Kollára s 8,24%, libertariánska strana SaS Richarda Sulíka so 6,22% a prevažne liberálne orientovaná strana Za ľudí bývalého prezidenta Andreja Kisku s 5,77%.
Veľkým prekvapením volieb sa stal neúspech liberálnej volebnej koalície PS–Spolu. Tá získala 6,97% voličských hlasov, ale keďže potrebovala na vstup minimálne 7%, do parlamentu sa nedostala (chýbalo jej 927 hlasov). Je zrejmé, že tejto koalícii – podobne ako SaS a strane Za ľudí – zobralo časť potenciálnych voličov hnutie OĽaNO. Ukázalo sa tiež, že koalícia PS-Spolu dosiahla podstatne slabšie výsledky na východnom Slovensku než na západnom (iba 4-5% v Prešovskom a Košickom kraji, zatiaľ čo v Bratislavskom kraji až 14%). Neúspech PS-Spolu a slabší výsledok strany Za ľudí znížili šance na uskutočnenie hlbších modernizačných a inovačných reforiem v dôležitých sektoroch slovenskej spoločnosti. Odborný potenciál, ktorý týmto stranám sa podarilo vo svojich radoch za pomerne krátke obdobie ich existencie naakumulovať, zostane do značnej miery nevyužitý.
Nedostalo sa do parlamentu umiernené konzervatívne pro-európske KDH, ktorému chýbalo do 5-percentnej hranice 0,35%. Prvýkrát od roku 1990 nebudú pôsobiť v NR SR zástupcovia etnických Maďarov: vedeniu dvoch „maďarských“ strán – Most-Híd a MKS – sa nepodarilo vytvoriť predvolebnú alianciu, ktorá by im pomohla prekonať aspoň 5-percentnu hranicu na vstup a tak obidve strany zostali pred bránou parlamentu.
Do parlamentu boli znovu zvolení fašisti z ĽSNS. Tí ničím neprekvapili, správali sa agresívne, šírili rasizmus a nenávisť. V niektorých prieskumoch začiatkom roka 2020 sa ich podpora pohybovala na úrovni 12-14%, čo veľmi znepokojovalo demokratov. Napokon však ĽSNS skončila štvrtá v poradí s 7,97%. Fašisti tiež používali protikorupčnú rétoriku, avšak veľmi svojráznym spôsobom. Svoje mobilizačné stratégie budovali na vlne kritiky demokracie ako „skorumpovaného systému“. Nekritizovali pritom konkrétnych skorumpovaných činiteľov. Robili opak – tých občianskych aktivistov a pro-demokratických politikov, ktorí sa pustili do boja proti mafii a jej politických a ekonomických spojencov po vražde Jána a Martiny obviňovali z protislovenského sprisahania, označovali ich za „zahraničných agentov“, za spojencov Georgea Sorosa. Sami sa tým odhalili ako faktickí spojenci aktérov najväčšej korupcie.
Zmena pokračuje?
Nová spoločenská atmosféra a nová politická dynamika po vražde Jána a Martiny viedla k významným posunom na politickej scéne, ktoré sa prejavili vo výsledkoch komunálnych (2019), prezidentských (2019), európskych (2019) a najnovšie aj parlamentných volieb (2020). Opoziční politici dostali príležitosť (i keď žiaľ, nie všetci, ktorí sa o ňu snažili, ale bolo to slobodné rozhodnutie občanov) uskutočniť to, čo dva roky obyvateľom sľubovali. Nech odkaz Jána a Martiny im slúži ako návod.
Autor je politológ a prezident IVO (Bratislava), hosťujúci expert IWM v programe Europe’s Futures (Viedeň)
