Správa o vražde investigatívneho slovenského novinára Jana Kuciaka a jeho nevesty Martiny Kušnírovej šokovala celú krajinu. Nie je to prvý prípad fyzickej likvidácie nepohodlnej osoby v kauzách s viac či menej zjavným politickým pozadím po roku 1989.
V roku 1996 bol zavraždený bývalý policajt Robert Remiáš, považovaný za svedka únosu syna slovenského prezidenta Michala Kováča. V roku 2010 zabili prvého a posledného predsedu federálneho československého ústavného súdu, právnika Ernesta Valka, ktorý úspešne obhajoval štátne obchodné spoločnosti v sporoch s podvodníkmi, ktorí predtým profitovali z mečiarovskej privatizácie.
Talianska stopa?
Vražda Jána Kuciaka je prvým prípadom násilnej smrti novinára v moderných dejinách Slovenska. Okamžite po tom, čo sa správa o tejto hroznej udalosti rozšírila v médiách a medzi občanmi, nezostali nijaké pochybnosti, že táto udalosť bude mať dramatický dopad na celkový politický vývoj – predovšetkým preto, že zabitie mladého nevinného a sympatického človeka otriasla vedomím obrovského množstva ľudí, vyvolala pobúrenie, hnev a súcit občanov. Silný vplyv celého prípadu na ďalší vývoj v krajine sa však dá očakávať aj preto, že politické súvislosti odporného zločinu sú natoľko neprehliadnuteľné, že ignorovať ich sa nepodarí nikomu, pričom rozmotávanie klbka týchto súvislostí môže spôsobiť na politickej scéne turbulencie blízke svojou silou k výbuchu sopky alebo ku katastrofálnemu zemetraseniu. Niektorí komentátori dokonca označili tragickú smrť Jána Kuciaka za prílet povestnej – slovami Nassima Nicholasa Taleba – „čiernej labute“, ktorý môže od základov zmeniť doterajší vývoj v krajine.
Zverejnený vo všetkých slovenských médiách posledný článok, na ktorom pracoval a nedokončil kvôli vražde Ján Kuciak, odhalil pochybné pozadie podnikania na Slovensku niekoľkých Talianov, blízkych Ndranghete, kalábrijskej odnože mafie. Kuciak vo svojom článku písal o tom, že skupina na čele s Antoninom Vadalom, podozrivým z páchania rôznej trestnej činnosti v rodnom Taliansku, sa celkom pohodlne usadila a vybudovala pomerne pevné zázemie na východnom Slovensku, úspešne čerpala európske dotácie, prideľované slovenským ministerstvom pôdohospodárstva a vytvorila politické konexie na najsilnejšiu vládnu stranu Smer-SD, a to tak na regionálnej, ako aj na celoštátnej úrovní. Jedna osoba, ktorá bola dočasnou životnou partnerkou Vadalu (ide o bývala modelku, odvážne fotografie ktorej sa objavovali v časopisoch pre mužov), sa stala „hlavnou štátnou radkyňou“ pri predsedovi vlády Robertovi Ficovi. Iný predstaviteľ strany Smer-SD, bývalý poslanec, ktorého rodinní príslušníci podnikali s Vadalom, sa stal tajomníkom Bezpečnostnej rady štátu. Záznamy zo sociálnych sietí ukázali, že medzi priateľmi podnikateľa Vadalu figurovali viacerí poslanci a funkcionári Smeru-SD.
Po oznámení šokujúcej správy o násilnej smrti Jána Kuciaka a jeho priateľky skupina Talianov, blízkych Ndranghete (alebo možno jej členov), sa ihneď dostala do zoznamu podozrivých. Jej členovia boli zadržaní políciou, po krátkom čase však boli prepustení. Je vecou vyšetrovateľov zistiť skutočných vrahov, či už bezprostredných vykonávateľov alebo objednávateľov vraždy. Nie je vylúčené, že talianska stopa sa napokon ukáže ako nesprávna a vyšetrovanie dospeje k iným záverom. Nič to však nemení na tom, že prípad odhalil ako komfortne sa cíti skorumpovaná časť slovenského biznisu a mafiánske kruhy v blízkosti politických špičiek krajiny.
Nezodpovedané otázky
Niekoľko významných skutočnosti vyvoláva znepokojujúce otázky. Vyzerá to tak, že informácie o tom, že Ján Kuciak pracoval na kauzách spojených s kriminálnymi aktivitami mafie, sa mohli dostať k samotným mafiánom od policajtov, čo mohlo odvážneho novinára a jeho snúbenicu stať život. Ukázalo sa tiež, že chápadlá kalábrijskej mafie prenikli k špičkám najsilnejšej vládnej strany Smer– SD, dokonca priamo na úrad vlády, k premiérovi Robertovi Ficovi. To je zdrvujúca informácia bez ohľadu na to, či ľudia z klanu Vadalovcov sú alebo nie sú zapletení do vraždy odvážneho novinára.
Ľudia sa pýtajú: „Ako je možné, že pochybní talianski „podnikatelia“, podozriví z podvodov u seba doma v Kalábrii, mali také priaznivé podmienky pre biznis na Slovensku (napríklad pri využívaní európskych agrodotácií)? Ako je možne, že títo „podnikatelia“ mali tak veľa priateľov medzi poprednými politikmi Smeru-SD? Ako je možné, že týchto ľudí chránila demonštratívna podpora od politikov vládnej strany a zástupcov štátu, zatiaľ čo investigatívni novinári si od premiéra Roberta Fica počúvali iba urážky a obvinenia, že sú „protislovenskými prostitútkami“, ktoré svojimi článkami škodia krajine?“.
Zatiaľ na tieto a iné nie menej závažné otázky nijaké odpovede od vládnych predstaviteľov neprišli. Pritom hnev verejnosti po vražde Jána Kuciaka je oveľa silnejší než v prípade iných škandalóznych korupčných alebo kriminálnych káuz v minulosti.
Politické následky a vyhliadky
Koncom prvého týždňa, ktorý uplynul po vražde Jána Kuciaka a jeho priateľky, vo viacerých mestách Slovenska sa konali spomienkové zhromaždenia. V Bratislave na Námestie slobody pred budovu, v ktorej sídli Úrad vlády, prišlo 25 tisíc ľudí. Takéto masové manifestácie so spoločensko-politickým odkazom sa na Slovensku naposledy konali v Novembri 1989, počas Nežnej revolúcie.
Ešte celkom nedávno hlavná vládna strana Smer-SD, rating ktorej síce dlhšie stagnoval, vystupovala ako vnútorne pevný monolit. Po vražde Jána Kuciaka sa v tomto monolite objavila prvá viditeľná trhlina: zo svojej funkcie dobrovoľne odstúpil minister kultúry Marek Maďarič. Po masovej manifestácii v Bratislave v piatok 3. marca rezignáciu oznámil ďalší významný člen Smeru-SD – šéf kancelárie predsedu vlády Roman Šipoš, osoba veľmi blízka k Robertovi Ficovi. Ak najbližšie prieskumy verejnej mienky ukážu, že okolnosti vraždy Jána Kuciaka (napríklad prepojenie členov talianskej mafie na niektorých predstaviteľov Smeru-SD) nalomili dôveru voličov tejto strany k jej vedeniu a rating Smeru-SD klesne, proces oslabenia vnútornej súdržnosti strany môže nadobudnúť rýchly spád a z vnútorne pevného subjektu môže zostať iba základné torzo lojalistov a beneficiárov.
Jednou z hlavných požiadaviek verejnosti, nezávislých médií a opozičných strán je dnes odstúpenie ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Často zaznieva aj požiadavka na odstúpenie premiéra Fica a tým aj celej jeho vlády. Rezignáciu Kaliňáka žiadala opozícia už dávnejšie, pred časom ministra vnútra vyzval na odstúpenie aj prezident Andrej Kiska. Za najväčší problém v súvislosti s vyšetrovaním vraždy Jána Kuciaka označujú oponenti Kaliňáka nedôveru k možnosti nestranného vyšetrenia v réžii súčasného vedenia ministerstva vnútra a polície. Ľudia neveria tomu, že orgány činné v trestnom konaní, ktoré predtým často ignorovali zistenia investigatívnych médií, nepodľahnú práve teraz politickému tlaku a rýchlo kauzu vyšetria. Samotný Kaliňák týždeň po smrti Jána Kuciaka odmietol diskutovať o odstúpení, a to aj napriek tomu, že Béla Bugár, predseda Mostu, jednej z koaličných strán, avizoval, že sa tak stane v krátkom čase. O rezignácii Kaliňáka hovoril ako o podmienke pokračovania koaličnej spolupráce. Dá sa predpokladať, že Kaliňákova neústupčivosť vyvolá ešte väčší hnev ľudí a privedie na námestia slovenských miest ďalšie desaťtisíce nespokojných občanov.
V nedeľu 4. marca vydal vyhlásenie prezident Andrej Kiska, ktorý uviedol, že vláda nie je schopná vyriešiť vzniknutú situáciu a že nemá ani nijaký plán, pomocou ktorého by to mohla skúsiť urobiť. Prezident vyzval na „rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády“ alebo – ak sa to nepodarí – na predčasné parlamentné voľby. Predseda vlády Fico však obidve možnosti odmietol, čím situáciu ešte väčšmi vyhrotil.
Napriek občasným vnútorným konfliktom vyzerala vládna koalícia Smer-SD – SNS – Most ešte začiatkom roka 2018 ako pomerne stabilný a koherentný spolok. Dnes, s pribúdajúcimi odhaleniami a zverejňovanými kompromitujúcimi údajmi, spojenými s vyšetrovaním vraždy Jána Kuciaka, však tlak na dvoch koaličných partnerov, Slovenskú národnú stranu a stranu Most, rastie. Málokto sa dnes odváži predpovedať, ako budú hlasovať poslanci týchto dvoch strán v parlamente pri návrhu na vyslovenie nedôvery premiérovi Ficovi, ktoré avizuje opozícia.
A tak je celkom možné, že o niekoľko týždňov predseda vlády Slovenskej republiky sa už nebude volať Robert Fico.
Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky v Bratislave