Sociálna politika sa popri iných tvrdých politikách EÚ dostala z tabuizovanej zóny do centra európskej debaty. Slovensko je toho príkladom. To však nevyhnutne neznamená, že sa v dohľadnej dobe zobudíme v „sociálnej únii“.
„Na čo by mali naše spoločnosti klásť dôraz, aby vedeli čeliť veľkým globálnym výzvam?“ Takúto otázku sa v októbri 2016 pýtali Európanov anketári v rámci špeciálneho prieskumu Eurobarometer o budúcnosti EÚ.
Na prvom mieste sa suverénne s 46 % umiestnila „sociálna rovnosť a solidarita“. Ďaleko pred „voľným obchodom“ alebo „tradíciami“.
Na otázku, čo by najviac pomohlo budúcnosti Európy, 53 % občanov odpovedalo „porovnateľné životné štandardy“, pred porovnateľnými štandardmi vo vzdelávaní alebo jasne definovanými hranicami EÚ. Na Slovensku životné štandardy vedú až 65 % opýtaných, podobne je to v Českej republike.
Problém očakávaní
Naprieč EÚ platí, že občania majú od svojich vlád vysoké očakávania pokiaľ ide o sociálne politiky. Európsky sociálny model (priama konkurencia amerického modelu) je minimálne od 80. rokov 20. storočia ideou, ktorá sa tiahne v pozadí európskej integrácie. EÚ, resp. niektoré jej členské štáty, sú kolískou a domovom najprogresívnejších sociálnych systémov na svete. Aj tie však dnes čelia viacerým tlakom - globalizácii, technológiám, demografii, problémom na trhu práce a pod - spoločným pre celú EÚ, hoci sa zatiaľ prejavujú v rôznych kútoch v inej intenzite. Vo východnej Európe, resp. novších členských štátoch EÚ, je situácia mierne odlišná. Sociálne problémy sú tu silnejšie vnímané ako funkcia ekonomiky a pomalého dobiehania životnej úrovne západných častí EÚ.
Z prieskumov verejnej mienky, ako je spomínaný Eurobarometer vyplýva, že občania si budúcnosť EÚ spájajú so schopnosťou zabezpečiť isté sociálne parametre. Nezáleží im pri tom v prvom slede až tak na tom, či ich ako doteraz zabezpečí národná alebo európska úroveň.
Práca pre koho?
Deľba práce je pritom jasne daná. EÚ má kompetencie riešiť tvrdo (legislatívne) len oblasti, ktoré súvisia s jednotným trhom, napríklad koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia pri ľuďoch, čo istý čas pracujú alebo žijú v inej krajine. Iný prípad sú situácie, v ktorých fungovanie jednotného trhu narúša národné sociálne systémy. Najilustratívnejšie to vidieť na aktuálnej a výbušnej téma vyslaných pracovníkov - pre francúzskeho prezidenta synonymum sociálneho dumpingu v EÚ. Legislatívou EÚ rieši ešte oblasti bezpečnosti pri práci, pracovného času a základné antidiskriminačné normy.
Druhým, omnoho slabším nástrojom EÚ, je metóda otvorenej koordinácie, ktorej doterajšie výsledky nie sú veľmi presvedčivé. Týka sa vecí, kde má EÚ nanajvýš podporné právomoci, napríklad politiky na reálne uplatňovanie rodovej rovnosti, politiky podpory zamestnanosti, boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu a pod.
Túto metódu čiastočne podporuje aj európsky rozpočet. Časť z neho financuje sociálne politiky v členských štátoch. Európsky sociálny fond spolufinancuje aktívne politiky na trhu práce (Záruku pre mladých) a boj proti sociálnemu vylúčeniu rôzneho druhu.
Bez sociálneho zmieru EÚ neprežije
Kým sociálne politiky zostávajú národnou doménou, makroekonomické politiky členských štátov sa v EÚ naopak dostávajú čoraz viac pod spoločnú strechu a koordináciu. Pochopiteľne, najsilnejšie to platí v eurozóne.
Bez ohľadu na realitu kompetencií, musí byť každému jasné, že nie je možné, aby EÚ ako ekonomicko-politický projekt prežila, ak sa bude sociálna situácia v členských štátoch zhoršovať, resp. ak štáty nebudú schopné reagovať na už dnes viditeľné trendy a zmeny.
V situácii, kedy krajiny eurozóny reálne nemajú možnosť sledovať ciele sociálnej politiky prostredníctvom menového kurzu alebo deficitnej politiky sa logicky otvára otázka, aké dodatočné nástroje vieme pripustiť na európskej úrovni, teda tam, kde chceme sústrediť ťažisko makroekonomických politík.
Pochopili to aj európske inštitúcie, najmä „politická“ Európska komisia Jeana-Clauda Junckera. Práve je politickosť je tu dôležitá. Rozpor medzi sociálnymi cieľmi a kategóriami konkurencieschopnosti a vyrovnaných rozpočtov nie je možné riešiť iba technokraticky.je to silne politická otázka, ako Európska komisia pochopila pri debate o francúzskom deficite a uplatňovaní pravidiel Paktu stability a rastu.
Sociálny pilier
Európsky pilier sociálnych práv Juncker veľkolepo ohlásil v prejave o stave únie v roku 2015. Nasledovali verejné konzultácie a v apríli 2017 aj samotný návrh. V októbri ho spolu s kompromisom o smernici o vyslaných pracovníkoch politicky odobrila Rada ministrov (EPSCO).
Viac ako čokoľvek iné je sociálny pilier rámec na sledovanie (nie vynucovanie) výkonnosti členských krajín v jednotlivých oblastiach sociálnej politiky. Inými slovami, akýsi kompas usmernení a princípov v troch širokých a na drobné rozmenených kategóriách: (1) rovnaké príležitosti a prístup na pracovný trh (2) férové pracovné podmienky and (3) sociálna ochrana a začlenenie.
Optimisti veria, že to môže poslúžiť ako laboratórium pre vyhodnocovanie, aký má konkrétne nastavenie sociálnej politiky vplyv na ekonomickú výkonnosť, teda čo vedie k najlepším výsledkom. Pesimisti hovoria, že do inštrumentária neprináša nič nové.
Tvrdá legislatíva a mäkký tlak
Hoci nejde o súčasť piliera Komisia zvykne v balíku komunikovať aj smernicu (legislatívu) o vyslaných pracovníkov ako európsky príspevok k boju proti sociálnym neduhom. Legislatíva rozdelila Vyšehradskú štvorku, keď Slovensko a Česká republika v strachu pred prehlasovaním upustili od radikálneho odmietania smernice a tým si chytro otvorili cestu aspoň k istým kompromisným riešeniam (doba vyslania, doprava).
Inou plánovanou legislatívnou zmenou je návrh na minimálne štandardy pre rodičovskú dovolenku v EÚ. Okrem iného by mali silne motivovať otcov prebrať väčšiu mieru zodpovednosti za starostlivosť o dieťa. Má ísť o príspevok k snahe o zladenie pracovného a rodinného života, čo je zároveň oblasť, ktorú chce Európska komisia vyhodnocovať v rámci Európskeho semestra (Špecifických odporúčaní pre krajiny), ktorý primárne slúži na koordináciu hospodárskych politík.
V situácii, kedy zmeny kompetencií v strednodobom horizonte nie sú na programe dňa je „tlak spoločenstva“ jednou z ciest ktoré sa ponúkajú. Ďalšou je posilniť úlohu sociálneho dialógu nie len na národnej ale aj na európskej úrovni.
Staré tabu a nové horizonty
Sociálna politika bola tradičná červená čiara mnohých (najmä novších) členských krajín v EÚ, vrátane Slovenska. Po dlhé roky sa sociálna politika spomínala jedine jedným dychom s neželanou daňovou harmonizáciou. V tomto zmysle ale naozaj žijeme v EÚ nové časy.
Slovenský premiér Robert Fico hovorí o európskej minimálnej mzde - vyjadrenej ako percento z priemernej mzdy v danom členskom štáte (aktuálna diskusia hovorí o 60 %) - ako o reálnej možnosti. Pre Slovensko by to bolo prijateľné, povedal, „ak by nám dali prechodné obdobie niekoľko rokov“. Pripúšťa tento vývoj v kontexte snahy Slovenska pripútať sa k tomu, čomu hovorí „jadro EÚ“, pričom netají ani fakt, že to „môže spôsobiť problémy podnikateľom a zamestnávateľom“. Odkaz pre voličov je ale jasný: „Máme šancu urobiť skok k priemernej životnej úrovni západných štátov“.
Iným smerom uvažovania, prepojeným s debatou o eurozóne je myšlienka Európskeho poistenie v nezamestnanosti. Nejde tu o európske transfery priamo ľudom bez práce ale o jednu z možných podôb fiškálnej kapacity eurozóny, ktorá by fungovala ako poistenie pre národné schémy nezamestnanosti a aktivovala sa ako záchranná sieť v čase cyklických hospodárskych kríz. Je teda zrejmé, že ide o makroskopický nástroj, nie opatrenie smerujúce k „sociálnej únii“, ktorú podporujú napríklad európske odbory.
Nálady v EÚ
Výsledky volieb v Nemecku a komplikované koaličné rokovania ukážu, či sa bude dať s Nemeckom rátať v nejakej avantgardnej skupine členských krajín pre sociálnu oblasť. Francúzsko uspelo v hre vyslaných pracovníkov a prezident Macron vo všeobecnosti podporil myšlienku európskej minimálnej mzdy. Do jeho dvojhodinovej Sorbonnskej reči o EÚ sa ale viac sociálneho rozmeru európskej integrácie nedostalo. Jasne ale presadzuje čiastočnú daňovú harmonizáciu, ktorou podmieňuje aj pokračujúce transfery z európskych štrukturálnych fondov.
Toto nastavenie v skutočnom nemecko-francúzskom jadre EÚ naznačuje, že radikálne zmeny čakať netreba a zotrváme pri evolučnej metóde. Pre vyšehradský región bude naďalej prvou témou konvergencia miezd na jednotnom trhu EÚ (v rámci jednej korporácie). Mimo tradičného, by ale týmto krajinám malo záležať na tom, aby sa sociálny pilier naplnil obsahom. Krajiny s obmedzeným know-how a pákami by mohli ťažiť zo spoločného európskeho postupu. Najmä zoči-voči prekarizácii práce a sociálneho zabezpečenia, ktorú prinášajú nové formy práce (tzv. uberizácie ekonomiky) a digitalizácie.
