27. listopadu 2013
Voľby do ôsmich regionálnych samospráv sa na Slovensku konajú od roku 2001. Rozsiahlou reformou verejnej správy sa vtedy zaviedla stredná úroveň samosprávy – ľudia volia predsedu samosprávneho kraja (archaický názov je „župan“, v Českej republike „hejtman“, v Rakúsku a Nemecku ide o pozíciu „Landeshauptmann“) a poslancov regionálnych zastupiteľstiev. Regionálne voľby spravidla sprevádzal nezáujem – účasť sa pohybovala v priemere okolo pätiny oprávnených voličov, podobnú nedôležitosť, či druhoradosť voliči na Slovensku pripisujú len voľbám do Európskeho parlamentu.
Faktorov takejto nízkej účasti je viacero. Predovšetkým sa argumentovalo tým, že ľudia nemajú osvojené kompetencie regionálnych samospráv, nevedia, o čom vlastne rozhodujú čo spravujú. Ďalším dôvodom je, že súčasná podoba 8 krajov sa neopiera o prirodzené územné celky. Hranice tzv. „vyšších územných celkov“ sú narysované veľmi byrokraticky a celkovo ide o „studený“ administratívny koncept, s ktorým sa ľudia neidentifikovali. Problematické je aj uzatváranie rôznych regionálnych koalícií, často viac na základe klientelistických záujmov, ako ideovej blízkosti. Takéto spojenectvá sú však pre voličov ťažko „čitateľné“. K špecifickým regionálnym faktorom sa ešte pridávalo aj celkové znechutenie ľudí politikou a politikmi i slabá mobilizácia zo strany kandidátov a strán.
Voľby 2013 však do nudných vôd regionálnej politiky priniesli prekvapenie i varovanie, ktoré má celoštátnu platnosť – v Banskobystrickom kraji do 2. kola postúpil predseda extrémistickej Ľudovej strany –Naše Slovensko (ĽSNS) Marián Kotleba a napriek tomu, že obhajca tohto postu podpredseda vládnucej strany Smer-SD (a zároveň poslanec v EP) mal po prvom kole jasný náskok, Kotleba 2. kolo s prehľadom vyhral. Hoci ide o pozíciu na regionálnej úrovni, výsledok má celoštátny význam. Niektorí komentátori dokonca hovoria, že výsledok regionálnych volieb 2013 je v skutočnosti len jeden – víťazstvo predstaviteľa extrémnej pravice v jednom z ôsmich krajov. Všetky ostatné volebné výsledky budú považované za podružné.
Kto je Marián Kotleba?
Pozrime sa teraz bližšie na túto, doteraz asi menej známu stranu, keďže na úrovni národnej politiky zatiaľ nefigurovala. Meno Marián Kotleba však nie je neznáme – pred niekoľkými rokmi založil ultranacionalistické zoskupenie, ktoré však bolo rozpustené z dôvodu roznecovania nenávisti a neznášanlivosti, šírenia myšlienok neonacizmu a neoľudáctva. Kotleba sa nezastavil ani pred velebením slovenského vojnového štátu (1939-45) a prezidenta Jozefa Tisa, ktorý bol popravený ako vojnový zločinec. Prihláseniu k tomuto temnému obdobiu zodpovedajú aj symboly - Kotleba a jeho prívrženci nosia uniformy v štýle Hlinkovej gardy a používajú znak z tohto obdobia.
Hlavnou témou ĽSNS však v posledných rokoch sú protirómske výpady, strašenie „cigánskym terorom“, označovanie Rómov za „sociálnych parazitov“, vyhrážanie likvidáciou nelegálnych rómskych osád a pod. Najmä na tejto agende vyrástol jeho úspech v nedávnych regionálnych voľbách. A na zlyhaní mainstreamových politikov pri riešení problémov marginalizovaných rómskych osád. Politici, politické strany sa tejto téme dlhodobo doslova vyhýbajú. Má to niekoľko príčin – predovšetkým nikto nemá „recepty“, verejné politiky ako problém sociálne vylúčených Rómov riešiť. Navyše, ak by politici ponúkali konkrétne konštruktívne riešenia, nezískavalo by im to hlasy, lebo väčšinová populácia je nastavená proti-rómsky. A po ďalšie: rómsky problém sa nedá riešiť v horizonte jedného volebného obdobia, čo je vlastne horizont drvivej väčšiny politikov. Získať isté viditeľný pokroky v spolužití rómskej menšiny a väčšiny, úrovne ľudí žijúcich v osadách – to je beh na dlhú trať. Dá sa dokonca povedať, že populizmus v rómskej téme znamená jej neriešenie, vyhýbanie sa jej.
Kotlebov úspech prišiel ako „budíček“ pre politikov štandardných strán, aby sa prebudili a nežili úplne odtrhnuto od života bežných ľudí. Kotleba rázne a odhodlane povedal: ja vás reprezentujem, ja to vyriešim. K jeho úspechu prispela aj veľmi nízka volebná účasť, čiže účinne mobilizované prostredie jednoducho „prekričalo“ hlasy mlčiacej, nevoliacej väčšiny.
Kotlebov úspech však aj prekvapil. Zdalo sa, že vypadnutím Slovenskej národnej strany z národného parlamentu sa nacionalizmus vytratil a Slovensko dokonca ide proti trendu v mnohých európskych krajinách, kde je na vzostupe. Výsledok regionálnych volieb však ukázal, že nacionalizmus a extrémizmus majú svojich „odberateľov“. Navyše, extrémizmus á la Kotleba je len špičkou ľadovca pomerne rozšíreného mainstreamového nacionalizmu, ktorý je roztrúsený aj v iných strán, vládny Smer-SD nevynímajúc. V roku 2012 ĽSNS síce na celoštátnej úrovni získala len 1,58% hlasov, ale v Banskobystrickom, čiže domovskom kraji Mariána Kotlebu, až 2,61% a v okrese Brezno až 5,75%. Stranu volili najmä mladí voliči. Povedané trhovým jazykom - spoločenský dopyt tu je a ak sa vyskytne vhodná ponuka, získava podporu. Dôležitým faktorom je aj zlá sociálna a ekonomická situácia, nedostatok pracovných príležitostí v kraji, pocit tunajších ľudí, že „tí hore“, „tí v Bratislave“ na tých v regiónoch zabudli.
Čo sa dá očakávať?
Ťažko dnes odpovedať na otázku – čo bude ďalej. Aj Kotleba môže svojich priaznivcov sklamať. Vždy je ľahšie riešiť problémy slovne, v podobe úderných hesiel a protestu proti iným, ako reálne. Pre ĽSNS je to úplne nová situácia. Možnosti pôsobenia strany sú zatiaľ dosť limitované aj tým, že okrem samotného lídra nemá širšie zázemie reprezentantov.
Demokratické inštitúcie a média sa zoči-voči extrémizmu ocitajú vo veľmi delikátnej situácii. Už aj informovanie o aktivitách extrémistov sa môže vnímať ako ich zviditeľňovanie, ergo reklama. Po 1. kole volieb média masívne upozorňovali na to, o aký typ strany ide, aké názory jej predseda hlása, aký je jeho „record“. Nedá sa povedať, že by toto varovanie z médií a od mimovládnych aktivistov nezaznelo. Jej priaznivci ju však asi viac volili napriek tomu, ako kvôli tomu.
Oľga Gyárfášová je sociologička, Univerzita Komenského Bratislava.