Slovenské voľby 2020: potvrdenie „stabilnej nestability"

Slovenské parlamentné voľby 2020 dostali prívlastok ´kritické´. Po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky vo februári 2018 a následných odhaleniach  prípadov politickej korupcie, zneužívania moci predstaviteľmi vládnej garnitúry a ich prepojení na mafiánske siete, bolo jasné, že v týchto voľbách pôjde o veľa. Nielen o výmenu politikov pri vládnom kormidle, ale o zmenu smerovania krajiny. ZMENA bola požiadavka, ktorá znela námestiami počas demonštrácií iniciatívy Za slušné Slovensko, zmena sa skloňovala vo všetkých pádoch a zmena mala viacero podôb – zmenu v spravodlivú spoločnosť v podaní demokratickej opozície; radikálnu zmenu v podaní extrémistov i „zodpovednú" zmenu, ktorú sľuboval vládny Smer-SD. Výsledok volieb vytúženú zmenu priniesol. Jej nositeľom sa stalo hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). Dobrou správou týchto volieb je teda porážka strany Smer-SD, ktorá bola s krátkou prestávkou pri moci 12 rokov a zanechala po sebe značne zanedbaný verejný sektor, veľkú nedôveru ľudí k štátnym inštitúciám a rozšírený pocit, že spravodlivosť je len pre vyvolených.

Fenomén Igor Matovič

Ale poďme po poriadku. Predovšetkým treba povedať pár slov o víťazovi volieb. Líder OľaNO Igor Matovič vstúpil do politiky vo voľbách 2010 na kandidátnej listine liberálnej strany Sloboda a solidarita (SaS). Avšak už o dva roky neskôr v predčasných voľbách kandidoval samostatne. OľaNO je z politologického hľadiska veľmi neštandardný útvar – odmieta byť klasickou stranou, nemá žiadne stranícke štruktúry, štandardné vnútrostranícke procesy, ani členskú základňu. Z ideového hľadiska ide o veľmi eklektickú formáciu siahajúcu od liberálnych až po konzervatívne pozície. Podľa viacerých parametrov ide o populistický subjekt par exellence, v dobrom aj v zlom. Už samotný názov naznačuje, že zastupuje „vox populi“. V komunikácii využíva polarizáciu  medzi „čistým ľudom" a skorumpovanými politikmi, používa tiež anti-establišmentovú a anti-elitistických rétoriku, je zástancom posilnenia priamej demokracie a strana stojí a padá s charizmatickým lídrom. Na druhej strane treba povedať, že Igor Matovič nikdy nezneužíval xenofóbiu a šírenie strachu, stavia sa veľmi inkluzívne k etnickým menšinám - napr. na kandidátke OľaNO sa do Európskeho parlamentu dostal vlani prvýkrát predstaviteľ rómskej menšiny a aj na súčasnej kandidátke bolo niekoľko Rómov. Dokonca ani na jeseň 2015, keď vrcholila proti-imigrantská hystéria, Igor Matovič bol skôr zdržanlivý. Emócia, s ktorou predovšetkým pracuje, je hnev na skorumpovaných politikov, nie vyvolávanie strachu.

 A ako je možné, že strana, ktorá ešte na jeseň dosahovala podporu 7-8 % zrazu dosiahla také fenomenálne víťazstvo?   Matovič sám o sebe hovorí, že je „politický marketér". Jeho vystupovanie má často podobu polit-entertainmentu. V kampani tiež jasne pochopil, že slovenská spoločnosť je plná hnevu kvôli korupcii vládnej elity a stal sa najpresvedčivejším a najautentickejším vyzývateľom Smeru-SD. Video, ktoré natočil pred vilou bývalého ministra financií Jána Počiatka v luxusnej v Cannes, videlo 1,6 milióna ľudí a stalo sa hitom kampane. Matovič dokázal vizualizovať a prerozprávať abstraktné informácie o miere korupcie do jednoduchej zrozumiteľnej reči.

Je možná premena protestného opozičného politika na štátnika a premiéra? Tak znie kľúčová otázka budúcej stability Slovenska. OľaNO vytvorí koaličnú vládu so stranami Sme rodina, SaS a asi aj so stranou bývalého prezidenta Andreja Kisku Za ľudí. Len prax ukáže, či Igor Matovič vie byť teamový hráč a moderátor veľmi rôznorodej koalície. Nehovoriac o tom, že vláda bude v parlamente čeliť nepríjemnej opozícii zloženej zo Smeru-SD a extrémistickej strany Kotlebovci- Ľudová strana Naše Slovensko (K-ĽSNS).

Smer-SD na životnej križovatke

Už viac ako 20 rokov je Smer-SD dominantnou stranou v slovenskej politike. V stabilných demokraciách je to krátka chvíľa, avšak v turbulentných nových demokraciách, kde strany prichádzajú a odchádzajú v rýchlom tempe, je Smer takmer dinosaurom. Pri moci bol s krátkou prestávkou 12 rokov a svoj vrchol dosiahol vo voľbách 2012, keď získal 44% hlasov a možnosť 4 roky vládnuť samostatne. Zlomový moment prišiel po vražde dvoch mladých ľudí. Roberta Fica v premiérskom kresle nahradil umiernený Peter Pellegrini, Fico však ostal lídrom strany, i keď ju neviedol do volieb. Po prezidentských a eurovoľbách Smer teraz prehral aj tie najdôležitejšie voľby. Jeho budúcnosť sa bude odvíjať od personálnych otázok – kto bude stranu viesť? Očakávalo sa, že veľký rozkol nastane ešte pred voľbami.  Nakoniec sa tak nestalo, ale strana sa tejto dileme nevyhne. Navyše, jej programová i personálna vyprázdnenosť je evidentná. Otázka je, či bude nasledovať osud inej výraznej ponovembrovej strany Hnutia za demokratické Slovensko  a jej predsedu Vladimíra Mečiara, na ktorého si už dnes nikto nespomenie, alebo bude schopná resetu a prípadne aj preformátovania na štandardnejšiu ľavicovú sociálnodemokratickú stranu. Slovensko by takú potrebovalo.

ĽSNS narazila na strop

Vo voľbách 2016 sa prekvapujúco do parlamentu dostala pravicovo-extrémistická strana ĽSNS. Obzvlášť bolestivé bolo, že ju do veľkej miery podporili mladí voliči. Aj tieto voľby sa s obavami očakávalo ako extrémisti dopadnú, prieskumy signalizovali nárast. Nakoniec však sa ĽSNS zastavila na výsledku, ktorý dosiahla pred 4 rokmi. Z dát volebného výskumu sa ukazuje, že už nie je až takým hitom medzi prvovoličmi, ale na druhej strane väčšina jej voličov z roku 2016 jej ostala verná. Bolo by dobre, keby táto anti-systémová, proti-menšinová a vo vyjadreniach svojich predstaviteľov rasistická a fašistická strana, narazila na limity svojho rastu a postupne strácala príťažlivosť.

Kto ostane bez parlamentnej reprezentácie?

Voľby 2020 vojdú do histórie porážkou Smeru a nečakane vysokým víťazstvom populistického hnutia, ale určite aj neúspechom liberálneho "dvojzáprahu" Progresívne Slovensko – Spolu-Občianska demokracia (PS/Spolu). Keďže kandidovali ako koalícia, na vstup do parlamentu potrebovali 7% hlasov. K dosiahnutiu tohto prahu chýbalo 926 hlasov. Išlo o historicky najtesnejší rozdiel, ktorý subjekt delil od vstupu na parlamentnú pôdu. Progresívne Slovensko vzniklo koncom roku 2017 a vyplnilo liberálnu niku na politickej mape Slovenska. Neskôr sa spojili s tiež liberálne orientovanou stranou Spolu-OD. Tento tandem vyhral na jar 2018 prezidentské voľby (prezidentka Zuzana Čaputová bola pôvodne podpredseníčkou PS) a neskôr aj voľby do Európskeho parlamentu. Koalícia dokázala naakumulovať obrovský expertný potenciál a stala sa politickým "domovom" mladých, mestských, vzdelaných a „open-minded" ľudí. Do budúcnosti je dôležité, aby prežila aj ako mimoparlamentná opozícia, lebo v súčasnom parlamente prevládajú  konzervatívne pozície. Navyše, koalícia PS/Spolu bola - okrem mnohých iných priorít – jasnou nositeľkou environmentálnej agendy a v podstate suplovala neexistenciu relevantnejšej „zelenej" strany.

Významnou skupinou bez politickej reprezentácie ostane maďarská menšina, bude to prvýkrát od roku 1990. Doteraz bola vždy zastúpená, či už v parlamentne alebo aj vo vláde a vždy stále na strane pro-európskej, pro-reformnej orientácie Slovenska. Most-Híd Bélu Bugára "zaplatil“ cenu za účasť vo vládnej koalícii so Smerom-SD a Slovenskou národnou stranou a vo voľbách získal len 2,1 % hlasov. Ďalšia, doteraz mimoparlamentná Maďarská komunitná spolupatričnosť (MKS), dostala síce o niečo viac hlasov – 3,9%, ale tiež to nestačilo na vstup do parlamentu. Obe strany pred voľbami viedli dlhé rokovania o možnom zjednotení, avšak neúspešne. Na škodu maďarskej menšiny na Slovensku.

Parlamentné voľby 2020 opäť raz zmenili konfiguráciu parlamentnej politickej scény, priniesli nemalé prekvapenia, mali svojich víťazov i porazených. Ľudia z liberálnej "bubliny", voliči PS/Spolu voľby komentovali slovami „vyhrali sme, aj prehrali“. Teraz začína hra o budúcnosť.

Tabuľka: Hlavné výsledky parlamentných volieb 2020

Poznámka: * - subjekt v roku 2016 nekandidoval.

Zdroj: Štatistický úrad SR.

Účasť dosiahla 65,8% oprávnených voličov, v roku 2016 59,8%.

Oľga Gyárfášová, sociologička a VŠ pedagogička