Po minuloročných septembrových voľbách na Slovensku sledujeme ukážkový príklad rozvratu demokratických princípov štátu. Do premiérskej stoličky sa vrátil po štvrtýkrát Robert Fico so svojou stranou SMER v koalícii so stranou Hlas, ktorá sa odtrhla od jeho strany a nacionalisticky orientovanou Slovenskou národnou stranou. Skúsenosti s predošlými vládami Fica sú však s veľkej časti neprenosné. Kým v minulosti zvykol Fico inklinovať k EÚ a chcel byť súčasťou jej jadra, počas covidovej pandémie nabrali jeho postoje výrazne antieurópsky a nenávistný ráz.
Návrat Fica a nový smer politiky Slovenska inšpirovaný Maďarskom
Už pred voľbami bolo zjavné, že jedným z hlavných nepriateľov týchto politických strán je občianska spoločnosť. Vývoj po voľbách to jednoznačne potvrdil. Silno nepriateľská predvolebná rétorika namierená proti mimovládnym organizáciám a polarizujúca verejnosť prostredníctvom tém ohľadom podpory Ukrajiny, strachu z medveďov či LGBTI, plynule pokračovala ako hlavná agenda novej vlády. Mimovládne organizácie sú kontinuálne označované za pijavice vyciciavajúce štát, ktoré teraz len “kvília” lebo sa boja že prídu o svoje “benefity” a preto treba s nimi urobiť poriadok. Slovník politikov už dávno prekročil všetky hranice slušnosti a naopak nastoľuje kultúru nepriateľstva a nenávisti Najsilnejšie je hostilitu vidieť cez snahu eliminovať aktivity environmentálnych mimovládok, cenzurovať a obmedzovať kultúrne organizácie a ovládnuť štátne média. Cieľom je v konečnom dôsledku celkové oslabenie ochrany životného prostredia, financovania kultúry, snaha o výrazné obmedzenie participácie verejnosti a oslabovanie základných pilierov demokracie.
Slovenský vývoj pripomína maďarskú cestu pod vládou Viktora Orbána. Je tu však niekoľko rozdielov. Jedným z nich je, že predpokladané kroky kopírujúce Orbánovu vládu sa nedejú počas rokov ale v priebehu mesiacov. Druhým je, že aj Orbán mal momenty, kedy pri zmenách postupoval opatrnejšie, kdežto slovenský model zmien často pripomína neriadený raketový útok.
Ministerstvá v rukách radikálov
Práve ministerstvá kultúry a životného prostredia obsadili nominanti z kandidátky Slovenskej národnej strany. Cez ňu sa k moci dostali reprezentanti extrémne pravicových strán, ktorí jej pomohli získať vo voľbách potrebné hlasy. Boj proti ochrane životného prostredia patril medzi ich ústredné témy a ich čelní predstavitelia po voľbách obsadili vedúce pozície nielen ministrov ale aj štátnych tajomníkov a funkcie v parlamente.
Súčasný minister životného prostredia Tomáš Taraba, ktorý za túto politickú stranu kandidoval, nemal v pláne riadiť ministerstvo životného prostredia. Otvorene inklinoval k ministerstvu hospodárstva a tak aj jeho riadenie v ochrane prírody vyzerá. Politická kariéra ministra Tarabu je cestou striedania politických strán s krajne pravicovou orientáciou. Aj keď po nástupe na ministerskú pozíciu pôsobí na prvý pohľad kultivovanejšie, bol to iba klam vyvolaný porovnávaním s jeho ďalšími straníckymi kolegami, ktorí svojou rétorikou aj konaním široko vybočujú z hraníc akceptovateľnej politickej kultúry. Útoky na mimovládny sektor však vedú rovnako a v tomto si rozumejú aj s predsedom vlády a predstaviteľmi jeho strany SMER. Taraba od svojho nástupu rieši najmä projekty, ktoré majú skôr hospodársky a biznisový charakter, idú proti ochrane životného prostredia a pripomínajú komunistický režim. Minister avizuje nezmyselné oživenie už dávno uzavretýchch projektov megalomanských vodných diel, výstavbu nových spaľovní odpadov a iné veľké investície, ktoré nemajú odborné opodstatnenie a predstavujú vážne enviromnentálne rizika a dopady.
Jedným z nich je projekt výstavby vodného diela Slatinka, ktorý vznikol ešte za minulého režimu. Po roku 1989 trvalo environmentalistom a obyvateľom obce, ktorá mala byť výstavnou zničená a zaplavená, tridsať rokov, kým bol tento projekt konečne vyškrtnutý z hlavného strategického dokumentu, ktorý určuje vodnú politiku štátu. Len nedávno schválenú politiku navrhuje ministerstvo opäť meniť. Opatrenia, ktoré boli starostlivo pripravené v súlade s aktuálnou potrebou adaptácie na zmenu klímy a na základe najnovších vedeckých postupov, sa majú zmeniť na zastaralé prístupy, ktoré nekorešpondujú so súčasnými poznatkami a potrebami krajiny. Tak ako v minulosti, ani teraz nikto nevie jednoznačne odpovedať na otázku, čomu alebo komu by vlastne tento projekt prospel. Tento príklad nie je ojedinelý. Z popola vstávajú desiatky rokov zabudnuté alebo zastavené projekty, ktoré sa ukázali ako zbytočné a často vyslovene škodlivé pre životné prostredie. Očakávanie, že ministerstvo, ktoré má zabezpečiť ochranu životného prostredia, bude pod vedením takéhoto ministra plniť svoju úlohu, nikto nemá.
Napriek tomu, že Slovensko bojuje s nepriaznivým rozpočtom, envirorezort má až troch štátnych tajomníkov, čo sa nikdy doteraz nestalo. Tí majú pridelené len obmedzené množstvo úloh a svoje funkcie na ministerstve majú skôr ako politickú odmenu. Až absudne pôsobí najmä rodinná dvojica tajomníkov Štefan a Filip Kuffa. Po roku vlády je zjavné, že ich skutočným záujmom je uspokojovať potreby spriatelených záujmových skupín, najmä súkromným vlastníkov lesov a poľovníkov.
Pod ich taktovkou ministerstvo zastavilo viacero dôležitých procesov a začalo robiť radikálne zmeny v ochrane prírody. Už pred voľbami títo politici avizovali, že ak budú vo vláde, tak zastavia rozbehnutú a veľmi potrebnú reformu národných parkov, že urobia poriadky s medveďmi a ochranármi z mimovládnych organizácií. Na to, aby dosiahli svoje ciele menia zákony, prepúšťajú odborníkov na ministerstve a v národných parkoch a menia často už nastavené a funkčné mechanizmy financovania ochrany prírody na Slovensku.
Legislatívna smršť: Náhle zmeny zákonov a ohrozenie demokracie
Od nástupu vlády zažíva Slovensko doslova legislatívnu smršť. Zmeny zákonov sa navrhujú v skrátených legislatívnych konaniach bez dostatočného dôvodu a v neuveriteľnej rýchlosti. Výsledkom sú často veľmi nekvalitne predložené návrhy, ktoré majú často prvky protiústavnosti a nie sú v súlade s európskou legislatívou a medzinárodnými záväzkami Slovenska. Bez odbornej diskusie, bez dostatočnej participácie.
Jedným z prvých zákonov, ktoré boli predložené do novelizácie bol kľúčový zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Zákon čakal oprávnene na svoju novelu už dlhšie obdobie a táto potreba bola potvrdená aj jeho zaradením do reforiem v rámci slovenského Plánu obnovy a odolnosti. Predložený návrh z dielne ministerstva životného prostredia však nebol v súlade s potrebami, po ktorých dlhé roky volali rôzni stakeholdri, od biznisu, cez samosprávy až po občiansku spoločnosť. Avizovaný zámer zjednodušiť, zrýchliť a sprehľadniť procesy nie je v zákone odzrkadlený. Namiesto toho novela výrazne okliešťuje práva verejnosti aj samospráv, prináša chaos a v konečnom dôsledku v praxi spôsobí prieťahy kvôli potenciálnym súdnym sporom. Práve pre porušenie ústavných práv miest a obcí zákon dokonca vetoval aj novovymenovaný prezident Peter Pellegrini.
Za posledné mesiace bolo schválených viacero noviel, ktoré znižujú participáciu, umožňujú ľahšie výruby stromov, a zľahčujú výstavbu veľkých projektov. Typické pre časť týchto noviel je, že sa dejú pod rúškom transpozície európskeho práva. Tá je vo viacerých prípadoch zámienkou na zmenu zákonov aj mimo pôvodného zámeru EÚ a transpozícia často nie je v skutočnosti kompletná a správna. Slovensku tak hrozia infrigmenty a potenciálne aj vysoké pokuty. Takým príkladom je aj zákon o obchodovaní s emisnými povolenkami či transpozícia TEN-T, ku ktorej sa pridala s transpozíciou nesúvisiaca časť o strategických investíciách, ktorá umožňuje obchádzať verejnosť a vyvlastňovať majetok bez dostatočnej možnosti občanov brániť sa.
Fiktívny nepriateľ striehne všade, najmä v lese
Špeciálnou kapitolou sú zmeny navrhované v až šialene vyzerajúcom boji s medveďom hnedým, ktorý je chráneným živočíchom. Medveď sa stal nepriateľom číslo jeden a hlavnou agendou poslanca Rudolfa Huliaka zo Slovenskej národnej strany, ktorý je zároveň predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Pôvodne bol Huliak kandidátom na ministra životného prostredia, ale po intenzívnom proteste zelených organizácií a verejnosti ho vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová odmietla vymenovať pre jeho klima popieračské postoje a výroky.
Huliak je jedným z predkladateľov zmeny zákona o mimovládnych organizáciách, ktorého cieľom je označovať organizácie, ktoré majú zahraničné financovanie. Návrh zákona je klasickým príkladom, aké sme videli v Maďarsku či Gruzínsku, akurát je voči tretiemu sektoru ešte tvrdší. Umožňuje nielen označovať organizácie ale ich aj bez rozhodnutia súdu zrušiť na základe chyby v reportovaní, ktorá nie je v návrhu zákona jasne definovaná. To, že zákon mieri na selektovaných kritikov a nepohodlné organizácie niet pochýb. Poslanec Rudolf Huliak verejne priznal, že tento zákon nemá byť namierený proti všetkým mimovládnym organizáciám ale len tým, ktoré politici sami označia za škodlivé a nepriateľské voči štátu.
Rudolf Huliak je poľovníkom a aktívne presadzuje legislatívne zmeny a rôzne opatrenia, ktoré sú zamerané na lov medveďov. Po účelovo vyvolanej mediálnej panike z medveďov a niekoľkých zmenách zákonov sa na Slovensku od začiatku roka usmrtilo už viac ako 70 jedincov a tento počet kontinuálne rastie. Absurdnou zámienkou zameranou na odstrel medveďov bola aj novela zákona zameraná na zjednodušenie výrubov stromov. Táto zmena sa však dotkla aj výrubov v mestách. Proti návrhu protestovali aj samosprávy, ktoré sa často snažia o ochranu zelene pred developermi, prípadne investujú nemalé financie do výsadby kvôli adaptačným opatreniam na zmenu klímy. Neúspešne.
Podobne nezmyselne legislatívne zmeny, stratégie či iné nariadenia sa, žiaľ, na Slovensku predkladajú a presadzujú kontinuálne každý mesiac.
Personálne čistky: Politické nominácie a strata odborníkov na ministerstve
Po nástupe novej vlády sa rozbehol kolotoč vyhadzovania odborníkov nielen z ministerstva životného prostredia ale aj z jeho podriadených inštitúcií. O prácu prišlo viac ako 50 vedúcich pracovníkov, pričom mnohí pracovali vo svojom odbore dlhé roky bez ohľadu na politické vedenie. Nahradení boli všetci vedúci odborných sekcií na ministerstve, riaditelia národných parkov a inštitúcií ochrany prírody či inšpekcie. Ich nástupcami sa stali namä politickí nominanti často bez adekvátneho odborného vzdelania či riadiacej skúsenosti. Odliv odborných kapacít dodnes pokračuje aj na nižších pozíciách. Zamestnanci ministerstva a ďalších inštitúcií hovoria o zastrašovaní, nemožnosti vykonávať odborne svoje povinnosti a celkovom nepriateľskom prostredí, ktoré nastalo zmenou vedenia po nástupe novej vlády. Štátom riadená ochrana životného prostredia je tak podriadená politickým a logistickým záujmom a vykazuje značnú nefunkčnosť.
Ničenie nečinnosťou
Okrem množstva deštruktívnych zásahov do základných pilierov ochrany životného prostredia a občianskej spoločnosti zápasí Slovensko aj s nečinnosťou v oblastiach, ktoré nie sú prioritou zvolených politikov vo vláde. Mnoho procesov, ktoré sú potrebné na naplnenie európskych záväzkov je zastavených alebo stagnujú. Najlepšie to demonštruje kríza s plnením záväzkov z Plánu obnovy a odolnosti. Slovensko bolo jednou z krajín, ktorá plnila míľniky a čerpala platby medzi prvými z členských krajín. Dnes svietia semafory indikujúce plnenie úloh na červeno a je otázne, koľko sa z plánu dokáže uskutočniť. Mnoho reforiem nepokračuje, niektoré dokonca hrozia zvrátením. A veľa z nich je práve v enviro oblasti určených na boj s klimatickou zmenou. Financie sú však silnou motiváciou pre súčasnú vládu a zdá sa, že tie, spolu so striktným postojom Európskej komisie, sú jediným nástrojom, ktorý dokáže deštruktívne snahy spomaliť alebo zastaviť.
Európska únia ako záchranná brzda
Úloha Európskej únie je nezastupiteľná. Práve členstvo v EÚ zabezpečuje, že kroky slovenskej vlády majú svoje hranice. V tomto smere vládni predstavitelia často hrajú dvojitú hru. Kooperatívnu na stretnutiach na európskej pôde a kritickú smerom k EÚ na národnej úrovni. Neraz sa stalo, že po silnej opozícii voči európskym návrhom, ministri, ale aj premiér, zahlasovali za návrhy Komisie. Rovnaká metóda však platí aj opačne. Ubezpečenie o kooperácii smerom k európskym inštitúciám je často nasledované opačnými krokmi doma.
Slovensko zvádza boj, ktorý neustáva. V čase striedajúcich sa extrémnych prejavov počasia nezodolňujeme krajinu, nepokračujeme v klimatických opatreniach a smerujeme k väčšej deštrukcii. Aj keby sme napravili legislatívne prešľapy a dokázali sfunkčniť oslabené inštitúcie, škody napáchané na prírode a stratený čas na boj s klimatickou zmenou a degradáciou biodiverzity nedobehneme. A následky bude niesť nielen ochrana prírody a klímy ale aj bežní ľudia.
