V čase, kedy sa Praha otvára debate o interdisciplinárnom urbanizme, participácii a tvorbe strategických dokumentov, vzniká otázka nielen pre koho všetky tieto aktivity slúžia, ale kto sa podieľa na ich vzniku. Základným princípom demokratickej spoločnosti je snaha o vyrovnanejšie šance a zohľadnenie potrieb rôznych skupín. Územné plánovanie z predošlej etapy stavalo na prístupe experta, viac centrálneho a autoritatívneho ako kolaboratívneho. Príspevok pojednáva o meniacich sa podmienkach v Prahe, ktorá ešte stále prežíva obdobie istého myšlienkového otvorenia sa voči ikluzivite územného plánovania a tom, prečo by sme v tomto období mali rozmýšlať o vyrovnanejšom gendrovom prístupe. Viac ako o generálnych faktoch hovorí o osobnej ceste k projektu, ktorý by mal pomôcť k zviditeľneniu tejto témy a k vyrovnanejšej šanci profesného uplatnenia žien v disciplínach súvisiacich s rozvojom mesta.
Od roku 2011 mám možnosť sa intenzívne pohybovať v intelektuálnej skupine, ktorá sa venuje urbanizmu, územnému plánovaniu, čiastočne architektúre, kultúre a komunitnému rozvoju Prahy. Začalo to primárne medzinárodným festivalom reSITE, ktorého som bola zakladajúcou členkou a 4 roky hlavnou koordinátorkou. Postupne moje aktivity prerástli tento projekt. S nadšením a energiou som sa púšťala do projektov ako Ladíme Prahu – pôvodne myšlienky aliancie štytroch najväčších festivalov o mestskom živote a rozvoji, neskôr som v relatívne mladom veku prijímala pozvánky do novo vznikajúcich diskusných a odborných skupín, pracovných stolov ako Metropolitná ozvučná doska. Istú dobu som sedela v pracovnej skupine pre dopravu, ktorá mala na starosti kapitolu pre strategický plán, atď…
Praha v rokoch 2012-2015 prežívala istú eufóriu alebo obdobie renesancie územného plánovania. Vznikol Inštitút plánovania a rozvoja, neziskový sektor mocnel, s debatami o verejnom priestore akoby sa roztrhlo vrece, rovnako tak ako prichádzalo k tvorbe strategických dokumentov (Metropolitný plán, Strategický plán). Bolo to vzrušujúce byť v tom čase ‘in’. Myslím, že toto obdobie na rozdiel od predošlých prinieslo zmenu v tom, že myšlienky guerillovo reprezentované umelecko-architektonickými inštaláciami, intervenciami, festivalmi, rozširujúcou sa odbornou obcou (v tom čase jednoznačne omladenou napríklad nami – architektami a architektkami angažujúcich sa v neziskovom sektore dostali inštitucionálne zázemie a čiastočne i politickú podporu.
Pamätám si na hodiny a hodiny v týchto skupinách, komisiách, radách. Jedným z uvedomení bolo, že som bola jednou z najmladších účastníčok, rovnako tak jednou z mála žien, ktoré boli v diskusiách prítomné. Premýšľala som, prečo tomu tak je? Tých inteligentných žien na škole som predsa nestretla málo. Rovnako vo festivalovom odvetví, kde sme sa naozaj horúčkovito snažili o lepšie mesto väčšina mojich kolegov boli - kolegyne. A pretože sme sa poznali už dlhšiu dobu, všimla som si, že sme zdieľali podobný znak. Univerzitne sme boli vyštudované architektky, krajinné architektky, urbanistky – v roliach projektových manažériek, produkčných, pisateliek grantov atď.
Po isté obdobie som pozorovala tento jav s istou akceptáciou a stačilo mi, že svoju znalosť premietam do produkcie akcií, ktoré mali predsa oveľa priamejší dosah ako univerzitné debaty alebo projekty. Zároveň som pracovala na príprave reSITE konferencií, kde som si uvedomila opakujúci sa jav – a to, že väčšina našich rečníkov boli muži. Strávili sme dlhé hodiny diskusiami o tom, kde sa strácajú ženy architektky, ale nemohla som sa zmieriť s argumentum, že architektúra je skrátka mužsky dominované prostredie.
Boli sme festival o mestskom plánovaní, nuž a z podstaty vecí je potreba brať do úvahy demografiu a demokraciu – áno prichádzame k tomu, že viac ako polovicu obyvateľov planéty tvoria ženy. Pri tých všetkých euforických, vizionárskych rečiach o tom, ako sa chce Praha vyrovnať svetovým metropoliam, ako chce ísť interdisciplinárnym urbanizmom, som sa nemohla ubrániť narastajúcemu pocitu nespokojnosti nad tým, že nikto explicitne nehovorí o väčšom zastúpení žien v plánovaní Prahy.
Nestačil mi ani argument, že tie ženy nepoznáme – už len sama som predsa poznala veľa žien, ktoré však boli málokedy prítomné v skupinách, kde sa mne dostalo relatívnej viditeľnosti. Postupne som si uvedomila, že do týchto skupín sa zvyčajne pozývajú riaditelia, CEO a programoví riaditelia, čo väčšina žien, s ktorými som ‘produkčne’ pracovala proste nebola. Otvorenejšie rebelovať som začala potom, čo som získala Fulbrightovo štipendium a v reportáži Českej televízie som dostala titulok produkčná a niekoľko debát, kam som mala byť pozvaná mi boli odopreté pretože som bola oficiálne ‘koordinátorka’, nie riaditeľka, hoci môj podiel aj intelektuálnej práce bol v našej maličkej organizácii vyrovnaný a boli sme celkom demokratický kolektív.
Toto bol zásadný moment, cítila som, že moje odborné znalosti sa dostávajú do škatuľky, ktorú som vôbec nechcela. Áno, som organizátorka, ale je to vedľajší efekt, nie je to moja podstata. Vo februári 2014 som nervózne sedela doma a na facebook som napísala, že chcem proste zistiť, koľko tých ženských odborníčok v Prahe je, pretože sa nemôžem zmieriť s argumentom, že neexistujú. Na moje prekvapenie som dostala viac ako tucet dosť osobných emailov žien, ktoré popisovali svoju situáciu veľmi paralelnú mojej. Vyštudované, ambiciózne, projektové manažérky, ktoré svoju organizáciu de facto viedli, ale neboli dostatočne viditeľné a formálne málokedy dostávali kompetencie a docenenie zato, čo robili.
Uvedomila som si, že to zďaleka nie je môj osobný problém, ale začínali sme pomenovávať oveľa hlbšiu štruktrálnu bariéru.
Tak vznikol projekt Women Public Space. Prague - neformálna sieť pre ženy a nielen ženy z profesií architektúry, mestského plánovania, komunitného rozvoja, kultúry, vzdelávania, výskumu v oblasti mestského rozvoja. Okrem architektiek sa chceme zamerať aj na ďalšie povolania, z ktorých urbanizmus čerpá, povolania, v ktorých ako som zmienila pôsobí množstvo žien. Je to kultúra, komunitný rozvoj alebo vzdelávanie – neznamená to ale, že by nemali byť pozvané do debaty alebo oficiálnych projektov.
S teamom sme zmapovali prvú databázu viac ako 100 ženských expertiek z týchto disciplín, ktoré by mohli byť pozvané do debaty, projektov. Čoskoro bude na našich stránkach prvá verejne dostupná online databáza a ja dúfam, že nebudem musieť už nikdy čeliť argumentu, že nepoznáme ženu odborníčku.
Rovnako sme sa rozhodli hlbšie skúmať prekážky, prečo ženská profesná neviditeľnosť vzniká a čo dopomáha k jej reprodukcii v územnom plánovaní. Začíname viesť rozhovory so ženami expertkami o ich práci, živote, postojoch k profesii, zhromažďovať výskum na tému gender a územné plánovanie (nakoniec, to nie je len o ženách) a sieťovať sa s organizáciami, ktoré sa téme gendrová rovnosť venujú. Chceme tiež použiť naše kontakty nato, aby sme túto tému dostali do inštitúcií, ktoré môžu spôsobiť zmenu.
Už v dohľadnej dobe bude fungovať webstránka Women Public Space Prague, ktorá verím, že dopomôže všetkým nájsť odborníčku do projektu, debaty, prečítať si rozhovor s niektorou s týchto žien, prepojiť sa alebo hľadať fungujúce modely toho, ako môžu byť architektúra a územné plánovanie disciplínami, v ktorých sa bude môcť presadiť oveľa viac žien.
Prečo?
Pretože potrebujeme diverzitu, rozličné životné a odborné skúsenosti. Pretože je rok 2015. Pretože sa chceme držať krok so západným mestami, alebo ešte lepšie, pretože chceme vytvoriť ešte lepšie mesto a pretože stojíme za demokratickými princípmi spoločnosti.