Pri každých významnejších politických pohyboch v Európe, spojených s prekonávaním sociálnych problémov – či už v samotnej EÚ, alebo v jej jednotlivých členských krajinách, často zaznievajú úvahy o tom, aké následky môžu mať tieto procesy z hľadiska aktivizácie protisystémových, populistických a pravicovo-extrémistických síl. Globálna finančná kríza, grécky dlh, turbulencie v eurozóne, rusko-ukrajinská vojna, infiltrácia propagandistickej mašinérie Ruska do európskej verejnej mienky, rýchlo rastúci počet utečencov z Blízkeho východu a Severnej Afriky – tieto a iné udalosti sú dnes posudzované optikou ich možného vplyvu na aktivitu radikálno-nacionalistických, eurofóbnych populistických a extrémistických strán.
Hlas radikálov v posledných rokoch počuť v európskych krajinách pomerne často. Extrémistickí politici nevynechávajú nijakú príležitosť, aby sa mohli verejnosti pripomenúť, aby dali najavo, že sú tu a striehnu na svoj okamih. Majú nejakú šancu na úspech?
Extrémisti úplne nevymizli
Vývoj v krajinách EÚ v posledných dvoch desaťročiach spôsoboval, že živná pôda pre politický extrémizmus tu nikdy úplne nevysychala. Spoločenská transformácia stredo- a východoeurópskych štátov, ktorú sprevádzal nesúhlas – a niekedy aj odpor – určitej časti obyvateľstva, následne využitý nacionalistami, problematika etnických a náboženských menšín, problémy súvisiace s integráciou cudzincov, poskytli priestor pre aktivity nacionalistických síl a prispeli k tomu, že nositelia radikálno-nacionalistických odkazov sa cítili stále dostatočne komfortne.
Obavy, že vstup skupiny stredoeurópskych štátov do EÚ prinesie dramatický nárast nacionalizmu a extrémizmu na celom kontinente sa však napokon celkom nepotvrdili. Zjednotená Európa sa nestala oveľa xenofóbnejšiou a nacionalistickejšou v dôsledku svojho rozširovania. Na jednej strane demokratická transformácia spoločnosti v postkomunistických krajinách vytvorila priestor pre slobodnú politickú súťaž a vo viacerých štátoch sa nacionalistickým stranám podarilo etablovať v rámci straníckeho systému so zastúpením v mocenských orgánoch (parlamentoch, v niektorých krajinách aj vo vládach), na druhej strane skutočne protisystémové, radikálne a extrémistické strany zostali na okraji politického spektra a nedokázali sa zaktivizovať tak, aby sa stali dominantnými aktérmi, schopnými určovať hlavný smer vývoja v spoločnosti. Stredo- a východoeurópskym radikálom a extrémistom sa nepodarilo vliať „čerstvú krv“ do podobne ideologicky orientovaných skupín na celoeurópskej úrovni. K výraznejšiemu posilneniu týchto síl v Európskom parlamente po roku 2004 nedošlo.
Toto vcelku priaznivé konštatovanie však neznamená, že prvky extrémizmu a radikalizmu v straníckej politike a vo verejnom diskurze sú dnes v európskych krajinách bezvýznamné. Naopak, ich prítomnosť (i keď v rôznej intenzite a hĺbke) ovplyvňuje postoje obyvateľov, zhoršuje demokratické prostredie, negatívne ovplyvňuje celkovú atmosféru v spoločnosti a vytvára riziko (vrátane bezpečnostného) pre niektoré kategórie občanov (príslušníkov etnických, náboženských a sexuálnych menšín, otvorených názorových oponentov extrémistov apod.).
Ukazuje sa tiež, ako výrazne môžu zasiahnuť do vnútorného vývoja európskych štátov, osobitne postkomunistických krajín, udalosti, ktoré sa síce odohrávajú mimo Európy, ale majú na ňu bezprostredný dopad. Určitým testom tu je terajšia utečenecká kríza v EÚ.
Reakcia politického mainstreamu a postoje prevažujúcej časti obyvateľstva v nových členských štátoch EÚ na rozhodnutie únie použiť systém kvót pri rozmiestnení 120 tisíc utečencov prezradili, že tu existuje širšie než sa doteraz zdalo zázemie pre politiku národnej výlučnosti, nech sa prejavuje akokoľvek – buď v odmietnutí princípu solidarity s európskymi partnermi resp. s ľuďmi, pochádzajúcimi z iných krajín, ktorí dnes potrebujú pomoc, alebo vo vnímaní samých seba ako ubiedených a chudobných, čo sa prezentuje ako hlavný dôvod odmietnutia pomoci.
Najdesivejším zistením z celej utečeneckej krízy a jej súvislostí bolo však poznanie, že živiteľmi proti-migračných nálad v krajinách strednej Európy neboli spočiatku ani tak extrémisti, ako skôr zástupcovia mainstreamových (vrátane vládnych) strán. Práve tí sa vzopreli princípu solidarity, na ktorom je budovaná EÚ a ktorý prispel k tomu, že spoločenská transformácia postkomunistických štátov a ich integrácia do únie sa stali úspešným príbehom. S určitou dávkou irónie by sa dalo konštatovať, že na to, aby väčšina obyvateľstva v stredoeurópskych krajinách odmietla pomoc utečencom nebola veľmi potrebná propaganda extrémistov – vládne strany v Českej republike, Maďarsku a na Slovensku si na to vystačili sami, bez ich pomoci.
V skutočnosti je však situácia ešte vážnejšia, pretože pre radikálnych nacionalistov išlo o prihrávku na smeč, ktorú sotva čakali. V tejto súvislosti absolútne neobstoja opakujúce sa úvahy o tom, že „tvrdý“ postoj vlád V-4 voči riešeniu otázky rozmiestnenia 120 tisíc utečencov na základe kvót (na poslednú chvíľu sa odmietavého postoja vzdalo Poľsko) zoberie z rúk extrémistom ich zhubné argumenty a tým prispeje k ich neutralizácii (najčastejšie to tvrdili samotní mainstreamoví politici na zdôvodnenie svojich stanovísk). Skúsenosti totiž potvrdzujú, že práve naopak, prispôsobovanie sa umiernených politikov extrémistom dodáva ďalší argument v prospech „oprávnenosti“ extrémistických postojov. Je pritom známe, že v súťaži umiernených politikov s extrémistami o to, kto je radikálnejší, vždy vyhrá extrémista a nie umiernený politik, keďže extrémista je autentickejší a úprimnejší, nič nemusí kamuflovať a predstierať.
Extrémisti v strednej Európe
Visegrádske krajiny sú v poslednom období príkladom toho, ako sa v konkrétnych podmienkach postkomunistických štátov môžu prejavovať tendencie radikálnej politiky. V každej z týchto krajín existujú faktory, ktoré dlhodobo vytvárajú podhubie pre prejavy extrémizmu vo verejnom a politickom živote, súčasné postoje v otázke migrácie iba dotvárajú celkový obraz.
K týmto faktorom patria napríklad také špecifické prvky miestneho politického diskurzu ako hyperbolizácia politiky národných symbolov, nejednoznačné hodnotenie minulosti, pokusy o historický revizionizmus, revanšistické nálady časti obyvateľstva, tradície nacionalistickej politiky zdedené z minulosti, napätia charakteristické pre multietnické spoločnosti, ktoré dlhé roky žili v podmienkach neslobody a uzavretosti, konfesionálne spory apod. K spomínaným prvkom sa dá pripočítať aj živenie a využitie izolacionistických a eurofóbnych nálad, pudový anitamerikanizmus, založený predovšetkým na odpore voči liberálno-demokratickému Západu, ktorý je v posednom čase posilňovaný aj pomocou rôznych naratívov, vyrábaných v Rusku.
Účinkovanie na straníckej scéne takých subjektov, ako otvorene xenofóbný Jobbík v Maďarsku, protiromský a protiimigrantský Úsvit priamej demokracie Tomiho Okamuru v Českej republike, pravicovo-extrémistická DSSS a hnutie Nechceme Islam v Českej republike, alebo pred pár rokmi ultra-konzervatívna nacionalistická Liga poľských rodín v Poľsku svedčí o možnostiach prieniku radikálnej politiky do tzv. mainstreamu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami – pre stranícky systém, politiku mainstreamových strán a postoje obyvateľstva.
„Kotlebizácia“ mainstreamu na Slovensku
V posledných rokoch aj Slovensko je konfrontované s pokusmi radikálnych síl rozšíriť svoj vplyv, získať väčšiu spoločenskú odozvu. Existuje tu pomerne priaznivé sociálne podhubie pre existenciu a politickú profiláciu radikálneho nacionalizmu (multietnické zloženie obyvateľstva, komplikované vzťahy medzi slovenskou väčšinou a rôznymi menšinami, tradície autoritárskeho nacionalizmu a fašizmu v minulosti, pokusy o mytologizáciu historického vedomia, negatívny dopad ekonomických reforiem na určité sociálne skupiny v začiatkoch transformácie, problémy súvisiace s postavením rómskeho obyvateľstva, pretrvávanie rasových predsudkov a nacionalistických stereotypov a pod.).
Pravicovo-extrémistickej Ľudovej strane – Naše Slovensko (ĽSNS) sa podarilo v roku 2013 dosiahnuť zvolenie svojho lídra Mariána Kotlebu do funkcie predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (pri nízkej volebnej účasti – iba 24,6%). Ten síce ako zvolený zástupca samosprávneho orgánu vo výkone funkcie permanentne zlyháva, o to viac sa však usiluje využiť naskytujúce sa príležitosti, aby sa pripomenul Slovákom ako ich najväčší obhajca pred cudzincami, Rómami, zhnitým Západom, EÚ, NATO, USA, svetovým sionizmom a homosexuálmi. Dnes sa však M. Kotleba môže pýšiť tým, že jazyk, ktorý používajú v migračnej problematike politici iných slovenských strán, sa až tak veľmi nelíši od tej rétoriky, ktorú on sám používal pred niekoľkými rokmi. Hoci sám M. Kotleba je častým terčom kritiky zo strany mainstreamových politikov, to čo dnes zaznieva v rámci politickej debaty o utečencoch je symptómom akejsi „kotlebizácie“ verejného diskurzu.
Výzvy pre demokratov
Demokratická transformácia zmenila spoločensko-politickú tvar krajín strednej Európy. Reprodukcia demokracie je však nekončiaci proces. Ak sa tu hodnoty slobody, demokracie a ľudských práv pevne neujmú v prostredí jednotlivcov a zoskupení, ktorí budú schopní ich brániť pred skutočnými nepriateľmi, ak nezískajú podporu dostatočnú na to, aby tu dlhodobo vládli politické zoskupenia, ktoré reprezentujú model liberálnej demokracie, potom iniciatívy sa môžu chopiť naozajstní radikáli a extrémisti. Je to vážna výzva najmä pre demokratických politikov „hlavného prúdu“, pre strany naľavo a napravo od stredu. Ich úlohou má byť nielen odmietnutie akéhokoľvek zahrávania sa s extrémistami, ale predovšetkým aktívny odpor voči prejavom intolerancie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a agresívneho správania voči migrantom – všetkému, čo vytvára podhubie pre extrémistickú politiku.