V polovici novembra 2014 si obyvatelia Slovenska zvolili svojich zástupcov do miestnych samospráv už po siedmy raz. Tohtoročným voľbám konkurovali dve veľké celospoločenské udalosti: oslavy 25. výročia Nežnej revolúcie, ktoré vrcholili práve daný víkend a odstúpenie predsedu parlamentu a podpredsedu vládnej strany Smer-SD Pavla Pašku v sobotu večer po uzavretí volebných miestností. Týmto pomerne nečakaným krokom Paška reagoval na škandál okolo kúpy predraženého CT prístroja od firmy, s ktorou bol v minulosti majetkovo spojený. A tak sa „malá“ a „veľká“ politika v týchto voľbách miešala aj mimo volebných miestností a rozhodovania voličov.
Celkové výsledky volieb by sa v krátkosti dali zhrnúť do štyroch bodov: štandardná volebná účasť (v priemere necelých 50%, avšak pri obrovských rozdieloch podľa veľkosti obcí), výrazné posilnenie pozícií nezávislých kandidátov, úspech vládnej strany a oslabenie stredopravých strán. Pozrime sa na tieto aspekty slovenských komunálnych volieb podrobnejšie.
Volebná účasť
Dlhodobou volebnou účasťou tesne pod hranicou 50% (48,3 % v roku 2014; 49,7% v roku 2010; 47,7% v roku 2006 a 49,5% v roku 2002) demonštrujú občania SR pomerne vysokú dôležitosť komunálnych volieb. Účasť na týchto voľbách je síce zhruba o 10 percentuálnych bodov nižšia ako v parlamentných voľbách, ale je zhodná s účasťou na prezidentských voľbách a omnoho vyššia než účasť na voľbách orgánov samosprávnych krajov či voľbách do Európskeho parlamentu. Pritom v Bratislave, i v iných krajských mestách, opakovane chodí voliť len asi tretina voličov.
Na účasť v komunálnych voľbách vplýva množstvo faktorov – tak spoločných pre všetkých obyvateľov krajiny (celkový stav ekonomiky, situácia v sociálnej sfére, vnímanie základného smerovania vo vývoji krajiny, miera aktivít politických strán, typ používaného volebného systému), ako aj špecifických, príznačných iba pre miestne podmienky v jednotlivých sídlach. O nastavení voličov na kontinuitu alebo zmenu v zložení orgánov samospráv a tým nepriamo aj na účasť vo voľbách, vypovedajú výsledky reprezentatívneho prieskumu agentúry FOCUS, uskutočneného v júli 2014. Podľa tohto prieskumu až 63% občanov Slovenska bolo spokojných s výkonom miestnej samosprávy (17% úplne a 46% skôr spokojných), iba 32% bolo nespokojných (20% skôr a 12% úplne nespokojných).
Zároveň pomerne vysoký podiel respondentov – až 47% – by podľa spomínaného prieskumu chcel vymeniť úradujúceho starostu a primátora (pripomeňme, že na rozdiel od Českej republiky, voliči na Slovensku volia nielen poslancov miestnych zastupiteľstiev, ale aj starostov a primátorov). Napokon v Bratislave sa túžba tých voličov, ktorí si priali zmenu, naplnila – za primátora bol zvolený nezávislý kandidát Ivo Nesrovnal, ktorý získal 38,7% hlasov zúčastnených voličov. Úradujúceho primátora Milana Ftačníka, ktorý kandidoval s podporu Smeru-SD, podporilo 31,4% voličov, tretím v poradí (27,6%) bol populárny herec, líder Nežnej revolúcie a bývalý politik Milan Kňažko, ktorému pokus vrátiť sa do politiky nevyšiel už po druhý krát (na jar 2014 skončil ako štvrtý v prezidentských voľbách).
Voľbám predchádzala masívna volebná kampaň, pričom v Bratislave sa jej intenzita dala porovnať s parlamentnými voľbami. Mesto bolo priam posiate plagátmi, billboardami, svetelnými megaboardami, veľkoplošnými obrazovkami, či ďalšími nosičmi. Traja najsilnejší kandidáti na funkciu primátora priznali, že kampaň každého z nich mohla stať do 200 tisíc euro, čo je naozaj úctyhodná suma pre kampaň v jednom meste (v realite náklady mohli byť ešte vyššie). Na celkovej volebnej účasti sa to však neodrazilo, v Bratislave sa zastavila na tradičnej hranici tretiny voličov.
Nepolitickí politici?
Fenomén nezávislých kandidátov nie je v komunálnej politike nóvum. Na rozdiel od parlamentných volieb, kde základným „nosičom“ kandidátov sú politické strany a volebný systém nedáva nezávislým kandidátom takmer žiadne šance, v prípade komunálnych volieb tu taká možnosť existuje a otvára značný priestor aj pre nestraníkov. Už aj v predchádzajúcich voľbách tvorili nezávislí zhruba tretinu zvolených zástupcov. V týchto voľbách to bolo 38%. Avšak nešlo len o ich kvantitatívny nárast, tieto voľby boli aj zmenou kvalitatívnou - nezávislí kandidáti dobyli nielen malé viesky, kde starostu takmer každý osobne pozná a na politickom tričku naozaj nezáleží, ale aj hlavné mesto Bratislavu, krajskú Trnavu a niekoľko okresných miest. Aby bolo jasné – nehovoríme o tých kandidátoch, ktorí ako nestraníci kandidujú s podporou strán, ale o nezávislých – občianskych aktivistoch.
Kto je „nezávislý kandidát“? Mnohí nezávislí kandidujú s podporou strán, vtedy to znamená, že nie sú členmi, ale to nie je žiadnou zárukou nezávislosti. V tomto prípade, ale aj v prípade občianskych kandidátov sa až neskôr ukáže, či išlo o skutočnú nezávislosť alebo iba marketingový ťah.
Čo znamená tento fenomén? Ako ho hodnotiť? Už pred voľbami vyvolávali občianski, nezávislí kandidáti isté kontroverzie. Pre niektorých novinárov a analytikov bol fenomén „občianskeho aktivistu“ niečo a priori podozrivé, videli v tom pragmatické rozhodnutie pre spoľahlivejšiu cestu do politiky (minimálne komunálnej) ako cez stranícke štruktúry. Na druhej strane zaznievali hlasy na ich obhajobu, ktoré hovorili, že ich motívy sú skôr nezištné ako karieristické a viac občianskeho étosu by politike len prospelo.
Toľko o strane ponuky. Čo však viedlo voličov k hlasom pre ľudí mimo politických strán? Predovšetkým znechutenie z politických strán a zabehaných politikov, ktorí nedokázali riešiť problémy bežných ľudí. Vidíme však aj ďalší dôvod. Najmä vo väčších mestách občianskych a nezávislých kandidátov volili najmä voliči, ktorí skôr inklinujú k stranám súčasnej opozície, prípadne k názorovému prúdu, ktorý momentálne prakticky nemá politickú reprezentáciu. Máme na mysli liberálne uvažujúcich ľudí, ktorým sú blízke aj hodnoty ľudských práv, ochrany životného prostredia, efektívneho riadenia štátu a pod. Táto nemalá názorová skupina nemá na súčasnej slovenskej politickej scéne svoj „politický domov“. Strana Smer-SD síce nesie prívlastok sociálno-demokratická, ale časť agendy, ktorá je pre takto profilovanú stranu typická, nereprezentuje, či dokonca popiera. Spojenectvo s kresťanskými demokratmi v otázke kultúrno-etických hodnôt poukazuje na značne konzervatívny profil slovenských sociálnych demokratov a jeho zvláštne skĺbenie s ľavicovosťou v ekonomických otázkach. Opozičné stredopravé strany v dôležitých hodnotových otázkach ponúkajú najmä konzervatívne riešenia. I keď tieto otázky nie sú možno na komunálnej úrovni rozhodujúce, občianski kandidáti ponúkli istému typu voličov vhodnú alternatívu nielen v zmysle politickej zmeny, ale aj ideovej blízkosti. Navyše, väčšina opozičných strán čelí nielen kríze dôvery voličov, ale aj kríze vlastnej identity.
Táto vlna vyniesla na primátorske kreslo aj Iva Nesrovnala, ktorý do politiky vstúpil len pred štyrmi rokmi ako člen SDKÚ-DS. Pred voľbami 2014 však zo strany vystúpil a kandidoval bez „straníckeho trička“. Spočiatku mu nikto nedával šancu na úspech – hlavnými favoritmi boli Milan Ftáčnik a Milan Kňažko. Nesrovnal, rodený Bratislavčan, ktorý bol pred vstupom do politiky úspešným právnikom pôsobiacim aj v Nemecku, však nakoniec prekvapujúco „preskočil“ oboch súperov. Do veľkej miery k tomu prispela spomínaná nechuť voličov z politických strán a ich reprezentantov a dôvera v ľudí, ktorí sa osvedčili v súkromnom biznise (fenomén, ktorý sa podpisuje aj pod úspech Andreja Babiša a jeho strany ANO v Českej republike). Zatiaľ nikto presne nevie, čo bude táto zmena znamenať a ako zvolený primátor premení veľkorysé predvolebné sľuby na reálne skutky.
Posilnenie Smeru-SD a oslabenie stredopravých strán
Hoci Smer-SD stratil primátorské stoličky v dvoch krajských mestách (Bratislava a Prešov), je po týchto voľbách hlbšie vrastený do lokálnej politiky. Na pozadí celkového posilnenia pozícií nezávislých politikov je pozoruhodné zvýšenie podielu starostov, primátorov a poslancov, zvolených práve za Smer-SD. Zatiaľ, čo na centrálnej úrovni pôsobenie Smeru-SD, jeho sila a akcieschopnosť sú stále závislé od Roberta Fica, od jeho postojov, nespochybniteľného postavenia v strane a osobných komunikačných schopností, na komunálnej úrovni sa zrejme vytvára osobitný, trochu odlišný typ väzieb medzi stranou a časťou elektorátu, ktorý vedie k posilneniu jej pozícií v komunálnej politike. Zrejme tomu napomáha typicky klientelistický vzorec – čím bližšie je primátor a starosta k vládnemu Smeru-SD, tým väčšia pravdepodobnosť uprednostnenia príslušného mesta alebo obce centrálnou vládou pri riešení ich problémov. Napokon, premiér Fico to názorne predviedol v kauze oddlženia Žiliny, keď vyslal jasný signál voličom – hlasujte za našich kandidátov a my im (a tým aj vám) pomôžeme „mimo poradia“. Primátorom Žiliny je totiž člen Smeru-SD Igor Choma. Na určitú časť voličov takéto otvorené prihlásenie sa strany ku klientelistickému vzorcu mohlo vo volebnej kampani zapôsobiť.
Stredopravé strany síce dosiahli solídny výsledok vo voľbách poslancov mestských a obecných zastupiteľstiev a spolu disponujú ich väčším počtom než Smer-SD (32,7% vs. 25,6%), dosiahli však oproti minulým volebným obdobiam slabší zisk. Niektoré z týchto strán sú dnes zaťažené ostrými vnútornými konfliktmi, ťahajúcimi sa od parlamentných volieb v roku 2012. Miera fragmentácie stredopravej časti politického spektra sa v dôsledku vzniku nových strán v poslednom období zvýšila, časté sú spory medzi subjektmi blízkej ideovej orientácie, súperiacimi o ten istý typ voliča. Hoci charakter problémov, existujúcich na miestnej úrovni, je značne odlišný od problémov na úrovní krajiny, celková akcieschopnosť politických strán je odvodená aj od ich pozícií „v teréne“, vrátane účinkovania v orgánoch samosprávy. Ak by sme s určitým zjednodušením považovali komunálne voľby 2014 za akúsi „generálku“ pred ďalšími parlamentnými voľbami (marec 2016), pôsobenie a výsledky stredopravých strán, chystajúcich revanš Smeru-SD za ich porážku vo „veľkých“ voľbách 2012, môžeme hodnotiť ako veľmi rozpačité.