Biológia a medicína poznajú stav, keď organizmus zareaguje neprimeranou obranou na podnety, ktoré sú neškodné. Alergická reakcia na absolútne neškodné zrnká peľu uvedie do chodu mohutnú mašinériu obranných mechanizmov, ktoré zabezpečia, že budeme celú jar chodiť s opuchnutými očami a tečúcim nosom, alebo sa dusiť v astmatických záchvatoch. U niektorých na vyvolanie záchvatu stačí pohľad na kvitnúcu lúku spoza hermeticky uzavretého okna. Tie najsilnejšie reakcie na bezvýznamné alebo málo významné podnety – napríklad na uštipnutie včelou – sa nazývajú anafylaktický šok a môžu spôsobiť rýchlu smrť. Prvý anafylaktický šok bol zaznamenaný pred viac ako 4640 rokmi: egyptský faraón Menes vtedy záhadne náhle umrel po poštípaní osou alebo sršňom.
Imunitný a nervový systém zdieľajú kľúčovú zodpovednosť za interakciu medzi organizmom a vonkajším prostredím. Nečudo, že majú mnoho spoločných čŕt. Jednou z nich je aj schopnosť premrštene reagovať na málo významné podnety. Viac ako 4630 rokov po Menesovom imunitnom systéme zareagoval anafylakticky, teda energicky a neadekvátne, nervový systém obrovského počtu občanov Spojených štátov amerických. Neadekvátna reakcia celého štátneho aparátu USA na 11. september 2001 tak uviedla do chodu procesy, ktoré dramaticky urýchlili mnohostranný úpadok jedinej svetovej superveľmoci.
Absurdná "vojna proti teroru"
Teroristické útoky viedli k tragickej smrti asi 3000 občanov USA. Bola to veľká tragédia, skutočne obrovskou tragédiou však bola až reakcia na ňu. V poslednej dekáde bolo v USA každý rok zavraždených približne 5.5 človeka na 100.000 obyvateľov (homicide rate – podobný je počet zavraždených napríklad na Ukrajine, na Slovensku a v Česku najnovšie údaje uvádzajú 1.74). To pri zhruba 300 miliónovej populácii USA predstavuje 16 500 zavraždených ľudí ročne, alebo 5,5-násobne viac, ako bol počet obetí 11. septembra. Na každoročných 16 500 vrážd – od roku 2001 ide o 165 000 zavraždených ľudí - reaguje vláda USA v zásade racionálne: polícia sa snaží vrahov chytať, súdny systém ich súdi, trestný trestá. Masívnou policajnou akciou mali lídri a inštitúcie Spojených štátov odpovedať aj na tragédiu 11.9.2001. Namiesto policajnej akcie však vyhlásili svoju anafylaktickú „War on Terror“, ku ktorej sa v prvej fáze často z úprimnej solidarity pridali všetci spojenci, sateliti, ba aj oponenti USA.
Väčšina spojencov ale rýchlo pochopila, že americká vojna proti teroru je nezmysel a postupne z nej potichu vycúvali, a to aj napriek tomu, že teroristické útoky spáchané pod zástavou islamu zabili neskôr stovky ľudí v Španielsku aj vo Veľkej Británii. Keď sa jeden a pol roka po 11. septembri chystalo vedenie USA napadnúť Irak – v súlade s plánmi, na vypracovaní ktorých začali pracovať už krátko po 11.septembri 2001 - Bielemu domu sa už len horko-ťažko podarilo pozliepať „coalition of the willing“ . Z jej 48 členov sa do útoku USA na Irak zapojili len jednotky z Veľkej Británie, Austrálie a asi 200 poľských vojakov. Tretinu „koalície“ tvorili postkomunistické krajiny. Veľké demokracie Západu Francúzsko, Nemecko, Kanada, rovnako ako celý arabský svet (so zrozumiteľnou výnimkou Kuvajtu) sa do útoku odmietli zapojiť poukazujúc na to, že Irak nepredstavuje pre vonkajší svet reálnu hrozbu. To neskôr potvrdil aj fakt, že napriek zúfalému hľadaniu Američania v Iraku po jeho dobití žiadne zbrane hromadného ničenia – oficiálnu zámienku na operáciu „Iracká sloboda“ - nenašli. V Iraku zostala zdevastovaná krajina zmietajúca sa dodnes v biede, korupcii, náboženskom násilí. Vo a po vojne zahynulo v Iraku okolo 70 000 civilistov, počet ľudí ktorí v dôsledku vojny zomreli predčasne („excess death“) sa odhaduje na šokujúcich 655 000 až 1 033 000.
Pri všetkej tragickosti invázie a okupácie Iraku, vážnejším globálnym dôsledkom vojny a okupácie Iraku – jedného z vrcholných dôsledkov tragédie 11. septembra 2001 - boli a sú ich dôsledky pre samotné USA. Úpadok autority, prestíže a moci USA mnohí uvítali – vrátane mnohých Európanov – ale pre svet prišli vo veľmi zlom čase.
Absurdná „Vojna proti teroru“ a veľmi reálna a krvavá vojna v Iraku pomohla v roku 2004 Bushovi vyhrať voľby a zostať pri moci ďalšie dlhé štyri roky. Masívna vojnová propaganda mobilizovala viac voličskú základňu republikánov v južanských štátoch. Jeden z psychologicky účinných sloganov amerických volieb 2004 bol „počas vojny sa prezident neprepriaha“. Znovuzvolenie vo svete krajne nepopulárneho Busha spolu s vojenským fiaskom v Iraku viedli ku katastrofálnej strate prestíže USA po celom svete. Američanom sa síce podarilo Irak dobiť, ale rozbitú krajinu dlhé roky nedokázali vrátiť do ako-tak normálneho stavu. USA stratili „moral high grounds“ šíriteľa a záchrancu slobody a demokracie (1918, 1945, 1989) a získali imidž globálneho „bully“. Súčasne zmizol rešpekt otrhaných rebelov i diktátorov po celom svete pred vojenskou mocou USA neschopnou vysporiadať sa s vojensky o mnoho slabším, ale fanaticky odhodlaným nepriateľom. Diktátori sveta pochopili, že USA nie sú vojensky ani ekonomicky schopné uniesť ďalšie podobné ťaženie, že zdanlivo neobmedzená moc USA má veľmi konkrétne a prekvapujúco nízke limity. V tom istom čase zničenie Iraku ako nezávislého štátu výrazne narušilo mocenskú rovnováhu na Blízkom a Strednom Východe: moc a asertivita Iránu bez silného suseda výrazne stúpla. Ale späť k USA: ako nový vizuálny symbol USA obraz Sochy slobody nahradili fotografie obetí mučenia a ponižovania v Abu Ghraib alebo správy o zadržiavaní zajatcov bez riadneho súdneho procesu na vojenskej základni USA v Guantanáme na Kube.
...a kto ju zaplatí?
„Vojna“ proti teroru a v jej rámci osobitne vojna v Iraku však nemali len „abstraktné“ morálne a politické dôsledky. Už od začiatku vojny upozorňovali jej kritici na enormné finančné náklady vojny, ktoré s predlžujúcou sa prítomnosťou desiatok tisíc vojakov astronomicky narastali. Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz odhadol celkové náklady na vojnu v Iraku na 3 bilióny (3000 miliárd) dolárov, oficiálne miesta síce udávajú nižšie náklady, ale aj tie sa zhodnú, že ide pre USA o druhú najdrahšiu vojnu po 2. svetovej vojne, drahšiu ako Vietnam a najmenej dva krát drahšiu ako stála americká účasť v I. svetovej vojne. Spolu s už desať rokov pokračujúcou vojnou v Afganistane táto „vojna voľby“ významne prispela k enormnému rastu zadlženia vlády USA a urýchlila nástup dnešnej hospodárskej krízy. Samozrejme, popri Bushovej politike daňových úľav pre najbohatších Američanov, ktorá znížila príjmy štátu, zvýšila majetok najbohatších a prispela k udržaniu a prehĺbeniu sociálnej polarizácie spoločnosti. V roku 2007 horné jedno percento Američanov vlastnilo 42.7% finančného bohatstva krajiny, kým „dolných 80%“ vlastnilo...7%.
Ten najdôležitejší a najhorší dlhodobý efekt reakcie USA na udalosti 11. septembra 2001 – nie udalostí samotných, ale práve anafylaktickej, iracionálnej reakcie - však bol a zostáva v tom, že sa teroristom podarilo Spojeným štátom nadiktovať svoju agendu. Iste, dá sa namietať, že táto agenda bola z pohľadu amerického vojensko-priemyselného komplexu, Bushových a Cheneyho priateľov v Halliburtone a spol. úplne racionálna a efektívna. Faktom ale je, že „vojna proti terorizmu“ aj s vojnami v Afganistane a Iraku, získala širokú podporu aj medzi masami „dolných 90%“ Američanov, ktorí z nej nijak neprofitovali, ba presne naopak. Z „land of brave and free“ urobila krajinu ustráchaných a neslobodnejších ľudí. Presadenie terorizmu ako na dlhý čas dominantnej témy domácej aj zahraničnej politiky USA odklonilo pozornosť USamerických elít aj verejnosti od skutočne zásadných tém sveta, ako napríklad racionálnej energetickej politiky, príprav na svet po ropnom zlome alebo zodpovednej klimatickej politiky a adaptácie na tie zmeny klímy, ktoré sú už nezastaviteľné. Vzácny a nenávratne stratený čas na adaptáciu a gigantické prostriedky na vojenské operácie, ktoré priniesli viac nestability, už nebude možné dobehnúť a nahradiť.
Hovoriť dnes o desaťročí po 11. septembri 2001 v biologicko-medicínskej terminológii nie je samoúčelná hra slov. Bola to totiž práve patologická reakcia USA, nie samotný akt vraždy 3000 ľudí, čo prinieslo svetu o mnoho rádov väčšie škody a straty. Pamätať na riziko anafylaktických - neadekvátnych a iracionálnych - reakcií je dôležité nielen kvôli chápaniu toho čo sa stalo, ale aj preto, lebo takéto reakcie nám budú hroziť aj počas dlhej sociálnej a ekonomickej krízy na prahu ktorej v roku 2011 s celým svetom stojíme.
Dr. Juraj Mesík sa aktivně angažuje v oblasti rozvoja enviromentálnej politiky a hnutia. Popri lektorskej a prednáškovej činnosti je pravidelným autorom analýz a komentár v dennej tlači.