„Maďarska stopa“ na Slovensku
Slovensko sa stalo druhou stredoeurópskou krajinou po Maďarsku, v ktorej vládne vláda jednej strany. A hoci na rozdiel od maďarskej strany Fidesz Viktóra Orbána slovenská strana Smer-SD Roberta Fica nemá v parlamente ústavnú väčšinu, ktorá by jej umožnila zásadným spôsobom meniť politický systém, najsilnejší politici dvoch susedných štátov sú dnes v porovnateľnej pozícii. Po vyhraných voľbách prevzali na seba výlučnú zodpovednosť za stav vo všetkých oblastiach života spoločnosti, na ktoré má dosah vláda, najmä v oblasti sociálnej a ekonomickej politiky. V prípade problémov alebo neúspechov sa už títo politici nebudú môcť vyhovárať ani na koaličných partnerov, ktorí by im mohli zväzovať ruky, ani na opozíciu, ktorá by im mohla hádzať polená pod nohy. Nijakých koaličných partnerov totiž nemajú a opozíciu voči sebe majú slabú a rozdelenú, ktorá sa navyše zaoberá (resp. sa bude zaoberať) svojimi vlastnými problémami.
Na tom, čo sa udialo v posledných mesiacoch na Slovensku môžeme pozorovať zreteľnú „maďarskú stopu“, nie však v zmysle priameho vplyvu situácie v Maďarsku na vnútropolitický vývoj na Slovensku, ale v zmysle opakovania „maďarského“ scenáru v tom, za akých okolností sa vystriedali vládne a opozičné strany. Podobne ako vládni socialisti a liberáli v Maďarsku svojimi chybnými a sebadiskreditujúcimi krokmi vydláždili cestu Orbánovej národno-konzervatívnej strane k pohodlnej väčšine v parlamente, slovenské vládne stredo-pravé strany sériou nepochopiteľných a ako sa dnes ukazuje fatálnych chýb prispeli k triumfálnemu volebnému výsledku Ficovho ľavicového Smeru-SD.
Ďalšia súvislosť s Maďarskom, ktorá po víťazstve Smeru-SD okamžite napadla viacerých domácich a zahraničných analytikov, je možnosť nadštandardnej koncentrácie moci v rukách nového slovenského premiéra podľa vzoru lídra Fideszu. A hoci tvrdiť už dnes, skôr, než sa nová vláda v Bratislave v plnej miere ujala svojej funkcie, že Slovensku hrozí „orbanizácia“ by bolo asi trochu predčasné, skúsenosti z rokov 2006 – 2010, keď Smer-SD bol hlavnou vládnou stranou, nútia k ostražitosti. Navyše, Viktór Orbán vtedy ešte sedel so svojimi straníckymi kolegami v opozičných laviciach v parlamente, zatiaľ čo Robert Fico už ako premiér „valcoval“ politických oponentov, novinárov z nezávislých médií, zástupcov mimovládnych organizácií, predstaviteľov národnostných menšín. Ten nemusel (ani dnes nemusí) z nikoho brať príklad, ani z takého schopného a domýšľavého politika akým je Viktor Orbán. Robert Fico sám môže poslúžiť Orbánovi ako vzor človeka, usilujúceho sa o maximálnu koncentráciu moci.
Fatálne chyby stredo-pravej vládnej koalície a odovzdanie moci Smeru-SD
Pád vlády Ivety Radičovej v októbri 2011 privodila roztržka medzi troma vládnymi stranami SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd a štvrtou koaličnou stranou SaS v otázke o schválení účasti Slovenska na EFSF (tzv. „eurovale“). Strana SaS Richarda Sulíka, libertariánskeho ekonóma, od samého začiatku odmietala podporiť ratifikáciu EFSF v parlamente a tvrdila, že schváliť účasť Slovenska na takomto mechanizme záchrany eura znamená spáchať „ekonomickú vlastizradu“. To, že s doktrinárskou SaS nič a nikto nepohne bolo jasné každému, kto aspoň trochu poznal personálne zázemie tejto strany a spôsob uvažovania jej lídra a jeho kolegov v poslaneckom klube SaS. Ukázalo sa však, že – na veľké prekvapenie – to nebolo celkom jasné partnerom SaS vo vládnej koalícii, ktorí si zrejme mysleli, že SaS sa prieči iba z taktických dôvodov a svoj postoj zmení, keď s ňou začnú jednať ultimatívne – buď podporí euroval, alebo vláda padne. Chyba sa stala aj pri hľadaní alternatívneho postupu – čo robiť v prípade ak „euroskeptická“ SaS nezmení svoj postoj.. Namiesto toho, aby „eurooptimistické“ vládne strany ihneď od začiatku začali vyvíjať tlak na opozičný Smer-SD, ktorý schválenie EFSF verbálne podporoval a sľuboval svojim partnerom v Strane európskych socialistov (PES), že bude hlasovať za ratifikáciu, sa začali od leta 2011 nahlas škriepiť s SaS a vydierať ju možnosťou pádu vlády.
Nemohli týmto vytvoriť lepšiu situáciu pre Smer-SD, ktorý už iba čakal na to, že mu vládna koalícia ponúkne možnosť de facto vysloviť vláde nedôveru v spojenom hlasovaní o podpore EFSF a o dôvere vláde. Z pohľadu vládnej koalície to bola rituálna politická samovražda, spáchaná priamo pred očami verejnosti. Takú hrubú a neodpustiteľnú chybu neurobila zatiaľ nijaká slovenská vláda od roku 1990.
Strana Smer-SD teda bude mať po marcových voľbách 2012 v novom parlamente 83 poslaneckých mandátov. V opozícii budú pôsobiť štyri bývalé vládne strany KDH (16 mandátov), Most-Híd (13 mandátov), SDKÚ-DS (11 mandátov) a SaS (11 mandátov). Nové parlamentné zoskupenie „Obyčajní ľudia“, ktoré nie ani stranou ani hnutím, ale skupinou voľne združených osôb rôznej ideovej orientácie, bude mať 16 poslaneckých mandátov (medzi nimi aj známy environmentalista, líder Strany zelených v rokoch 1990 – 1992, v súčasnosti profesor Univerzity Komenského Mikuláš Huba).
Kam sa podela „maďarská“ karta
Jednou z otázok, ktoré najviac rezonujú po slovenských voľbách 2012, je problematika slovensko-maďarských vzťahov, pričom v obidvoch jej základných aspektoch – v rovine vzťahov medzi novou vládou a maďarskou národnostnou menšinou na Slovensku a v rovine dvojstranných medzištátnych vzťahov Slovenska a Maďarska.
Robert Fico bol počas svojho prvého premiérovania známy tým, že vyťahoval tzv. „maďarskú“ (presnejšie protimaďarskú) kartu pri každej vhodnej príležitosti, či sa to týkalo politikov maďarskej národnosti, pôsobiacich na Slovensku (väčšinou išlo o predstaviteľov Strany maďarskej koalície) alebo vnútropolitického vývoja v Maďarsku. Najmä posledné týždne pred minulými parlamentnými voľbami v roku 2010 trávil Robert Fico účasťou na rôznych podujatiach s „národnou“ témou – na tlačových konferenciách, mimoriadnych zasadnutiach Bezpečnostnej rady štátu, vlády a parlamentu, na odhaleniach rôznych pomníkov a iných pamätných artefaktov – všade tam, kde sa dalo poukázať na nebezpečenstvo, údajne hroziace Slovenskej republike z juhu. Predseda Smeru-SD strašil svojich sympatizantov možnosťou príchodu k moci vlády s účasťou „autonomistickej a iredentistickej“ SMK. Vtedy mu táto zúrivá kampaň priniesla dodatočné hlasy nacionalisticky orientovaných voličov, i keď na vytvorenie vlády to Smeru-SD nestačilo.
V roku 2012 Smer-SD schoval „maďarskú“ kartu pod stôl. Maďarskú hrozbu vôbec nespomínal, o strane Most-Híd sa vyjadroval ako o potenciálnom koaličnom partnerovi. Umiernenosť Smeru-SD však vôbec nesúvisela s tým, že by snáď v tejto strane došlo k nejakej vnútornej premene a nositelia protimaďarských nálad ju opustili. Nič také sa neudialo. Smer-SD jednoducho nepotreboval aktivovať „maďarskú“ kartu, keďže jeho podpora pred voľbami bola aj bez toho veľmi vysoká, najmä na pozadí katastrofálneho prepadu volebných preferencií vládnych stredo-pravých strán. Navyše, spustiť ďalšie kolo eskalácie etnického napätia by sa mohlo Smeru-SD nevyplatiť – starostlivo budovaný imidž umiernenej sociálno-demokratickej strany by mohol dostať vážne trhliny s nepríjemnou odozvou v Európe a potenciálny koaličný partner – Most-Híd – by vopred vylúčil akúkoľvek možnosť vstupu do koalície so Smerom-SD.
Výsledok dvoch maďarských strán, pôsobiacich na Slovensku je osobitný prípad, ktorý však stoji aspoň za zmienku, keďže je neoddeliteľnou súčasťou toho, čo sa udialo vo voľbách. Strana Most-Híd Bélu Bugára po páde vlády a vyhlásení predčasných volieb odmietla ponuku SMK na vytvorenie spoločnej volebnej koalície. Výsledok vzájomnej neústupčivosti maďarských strán bol tristný – Most-Híd nedosiahol svoj volebný zisk z roku 2010 a samostatné účinkovanie SMK dopadlo zle – strana znovu zostala pred bránami parlamentu, pritom práve prípadný vstup do parlamentu SMK alebo 10-percentný zisk spoločnej maďarskej koalície by mohol zmeniť pomer síl v parlamente minimálne tak, že by znemožnil vytvorenie jednofarebnej vlády Smeru-SD.
Slovensko-maďarské vzťahy v povolebnom období
Aké sú teda vyhliadky slovensko-maďarských vzťahov v nasledujúcich niekoľkých rokoch? Zdá sa, že sú priaznivejšie v rovine vonkajšej (medzištátnej), než vnútornej (interetnickej). Príslušníci maďarskej národnostnej menšiny sa sotva dočkajú legislatívnych krokov, ktoré by mohli viesť k zlepšeniu výkonu ich práv. Skôr naopak – nedá sa tu vylúčiť dokonca pohyb opačným smerom. Predstavitelia Smeru-SD totiž už dávnejšie avizovali, že sa pokúsia novelizovať jazykové zákony tak, aby vrátili stav, ktorý zanechali po sebe pri odovzdaní moci vláde Ivety Radičovej (tá musela najkrikľavejšie deformácie, spôsobené koalíciou Smer-SD – ĽS-HZDS – SNS napravovať). Možnosť získať dvojité občianstvo, ktorú vláda Smer-SD, zrušila v roku 2010, určite nebude obnovená, čo bude aj naďalej slovenských Maďarov iritovať. Smer-SD sa navyše nechal počuť, že nezriadi post podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny a presunie agendu menšín, ktorá doteraz patrila pod tohto člena vlády, na ministerstvo kultúry (pritom táto agenda má veľa iných, než iba kultúrnych, rozmerov). Ak sa tak naozaj stane, nepôjde iba o zlý signál o tom, ako pristupuje nová vláda k ľudským právam a národnostným menšinám, ale dôjde k zhoršeniu praktických podmienok pre realizáciu práv príslušníkov menšín.
Na pozadí tejto nie veľmi povzbudivej domácej perspektívy sa vyhliadky slovensko-maďarských medzištátnych vzťahov zdajú byť o čosi optimistickejšie.V minulosti Robert Fico sa vyjadroval o Viktorovi Orbánovi ako o nebezpečnom politikovi. Vtedy však nemal s ním nijaké osobné skúsenosti. V roku 2010 sa obaja politici de facto minuli v úradoch: Orbán po voľbách do vlády nastúpil, o pár týždňov nato Fico z vlády odišiel. Dnes je Fico v priaznivejšej pozícii ako Orbán. Ten je pod tlakom EÚ a je vnímaný v Európe ako politický enfant terrible. Maďarsko má dnes problémy s plnením ekonomických kritérií EÚ a snahy vládneho Fideszu o zmenu politického systému smerom k väčšej koncentrácii moci narážajú nielen na odpor domácej opozície, ale aj na kritiku zo strany EÚ. Robert Fico, naopak, je dnes v Európe vnímaný ako „proeurópsky“ politik, ktorý dokonca pomohol schváliť na Slovensku ratifikáciu EFSF. Aj slovenská ekonomika je v neporovnateľne lepšom stave než ekonomika maďarská. V takejto situácii by bolo zo strany Roberta Fica zbytočnou chybou, keby začal podnikať kroky, ktoré by viedli k eskalácii napätia v dvojstranných vzťahoch s Maďarskom. Toto dnes Robert Fico naozaj nepotrebuje. Čo však s veľkou pravdepodobnosťou staronový slovenský premiér robiť bude je zaujatie „solidárneho“ postoja s EÚ voči Viktorovi Orbánovi v otázkach vnútorných pomerov v Maďarskú. Možno sa Robert Fico dokonca stane akýmsi predvojom boja európskeho politického mainstreamu za demokraciu v Maďarsku. Ako kompenzáciu za to bude očakávať od EÚ zhovievavejší postoj voči svojej neústupčivosti v domácej menšinovej politike prípadne voči kritike, ktorú bude z času na čas adresovať Budapešti, aby medzi svojimi voličmi aj naďalej udržiaval a živil imidž národne orientovaného politika. Je však otázne, či bude v tom úspešný a či EÚ prikývne na takýto kupecký prístup.
Grigorij Mesežnikov je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO) v Bratislave.