Už niekoľko týždňov rezonuje na Slovensku a v susednom Maďarsku kauza tzv. Benešových dekrétov. Novela vlády premiéra Fica, ktorá zakazuje spochybňovať povojnové vysídľovanie Maďarov a konfiškáciu ich majetku po druhej svetovej vojne, poškodila vzťahy medzi oboma krajinami, ktoré často vystupujú ako blízki spojenci v EÚ. Spor o Benešove dekréty by mohol dokonca zamiešať karty pred parlamentnými voľbami v Maďarsku v apríli a na Slovensku v budúcom roku.
Dekréty Edvarda Beneša
Tzv. Benešove dekréty sú právne akty, vydané československým prezidentom Edvardom Benešom počas druhej svetovej vojny (1941 – 1945), ktoré sa po vojne stali zákonmi obnovenej Československej republiky. Celkovo bolo vydaných 144 dekrétov, mnohé z nich sa menili, niektoré stratili platnosť, dnes je súčasťou právneho poriadku Českej republiky a Slovenskej republiky 9 dekrétov vydaných v zahraničí a 48 dekrétov vydaných na území Československa.
Časť týchto dekrétov sa týkala postavenia národnostných menšín (na Slovensku etnických Maďarov a menej početných karpatských Nemcov, v českých krajinách sudetských Nemcov). Často zaznievajú úvahy, že z politického hľadiska sú Benešove dekréty vyhasnuté a nefunkčné, sú vnímané skôr ako predmet historického výskumu než ako faktor aktuálneho vývoja. Ukazuje sa však, že dejiny sa naozaj nekončia a majú ambíciu aktívne vstupovať do súčasného politického diania.
Povedať, že by kauza Benešovych dekrétov na Slovensku od roku 1989 až doteraz spala ťažkým snom sa nedá. Politici maďarskej národnosti na Slovensku sa na tieto dekréty poukazujú ako na príklad historickej nespravodlivosti, ktorá zasiahla etnických Maďarov v podobe uplatňovania princípu kolektívnej viny. Benešove dekréty zbavili drvivú väčšinu na Slovensku žijúcich Maďarov československého občianstva, odobrali im politické práva (vrátane volebného práva), obrali ich o majetky a pôdu a viedli k ich vysídleniu – buď do Maďarska alebo do západných Čiech, z ktorých predtým odsunuli sudetských Nemcov a Nemiek.
Maďarské strany na Slovensku (najprv Strana maďarskej koalície, neskôr strana Most-Híd a dnes strana Aliancia) nemali a nemajú takú politickú váhu (a to ani vtedy keď sú súčasťou vládnych zoskupení), aby agendu nápravy historických nespravodlivostí dokázali samostatne riešiť. Slovenskí partneri týchto strán, prodemokratické stredo-pravé strany, neboli nikdy natoľko ústretové k politickej reprezentácii Maďarov na Slovensku, aby v týchto otázkach podobné návrhy podporili. V iných otázkach (požívanie materinského jazyka, rozvoj školstva a kultúry, miestny rozvoj) prejavovali viac pochopenia, ale k návrhom maďarských strán aspoň čiastočne prehodnotiť najspornejšie aspekty Benešovych dekrétov pristupovali demonštratívne chladno.
Popri symbolických aspektoch vyrovnania sa s dedičstvom Benešovych dekrétov (napríklad vyjadrenie ľútosti z toho, čo sa vtedy udialo) existovala aj praktická rovina, spočívajúca v tom, že s pomocou jednotlivých ustanovení Benešovych dekrétov sa na Slovenku ešte stále riešia spory o pozemky. Týka sa to vo väčšine prípadov práve etnických Maďarov, ktorí sa hlásia ku svojím pozemkom, ale Pozemkový fond resp. súdy rozhodujú v ich neprospech (odhadom takých občanov môžu byť desiatky). Zástupcovia a zástupkyne Maďarov, politici a právnici, na túto prax opakovane poukazujú, ale pre slovenskú väčšinu to donedávna bol neexistujúci problém. V skutočnosti ide o problém skrytý pred zrakmi širšej verejnosti, o. i. aj pre nízku mieru empatie slovenskej väčšiny voči maďarskej menšine. Podľa výsledkov Sčítania obyvateľov, ktoré realizoval Štatistický úrad SR, sa k maďarskej národnosti prihlásilo 456 154 obyvateľov, čo predstavuje približne 7,75 % celkového obyvateľstva krajiny.
Slovenská politika: od názorovej konfrontácie ku kriminalizácii
O to väčšie bolo prekvapenie slovenskej politickej a mediálnej scény, keď najsilnejšia opozičná sila, sociálno-liberálna strana Progresívne Slovensko (PS), v novembri 2025 otvorila otázku následkov Benešových dekrétov, vrátane prístupu k riešeniu pozemkových sporov. V novembri 2025 politici PS navštívili južné oblasti Slovenska, obývané občanmi maďarskej národnosti, diskutovali s nimi o ich sociálnych a ekonomických problémoch a po návrate do straníckej centrály vydali vyhlásenie, v ktorom zdôraznili potrebu vyriešenia sporných situácií s pozemkami.
Politici súčasnej vládnej koalície (Smer-SD, Hlas-SD a SNS) okamžite zaútočili na PS, obviňujúc liberálov zo zrady „národných záujmov“. Takáto reakcia bola očakávaná. Rating vládnych strán už dlhšie obdobie padá alebo stagnuje. Podľa aktuálnych prieskumov by terajšie vládne strany nezostavili kabinet s väčšinovou podporou v parlamente a museli by odovzdať moc opozičným stranám, podpora ktorých sa stabilizovala a rastie.
Etnický nacionalizmus na Slovensku je známou pomôckou pri oslovení voličov práve vtedy, keď ďalšie argumenty sa ukazujú ako slabé. Presne takýto vývoj očakávali teraz všetci – slovenskí a maďarskí politici, aj vládni, aj opoziční, takisto politickí analytici a médiá, a síce, že nacionalisti z vládnych stran budú na PS útočiť, pripisovať mu nekalé zámery s krajinou a liberáli v reakcii sa budú brániť a poukazovať na to, že vláde už nezostáva nič iné, než hrať tzv. maďarskou (v skutočnosti protimaďarskou) kartou.
Lenže stalo sa niečo nezvyčajné. Vládna koalícia na čele s premiérom Robertom Ficom v snahe ukázať, aká je zásadová pri obhajobe „národných záujmov“, siahla po metóde priameho zastrašovania a kriminalizácie opozičného PS, potenciálne aj iných svojich politických a ideologických oponentov, pričom nie iba kriminalizácie verbálnej, ale aj tej pravej, skutočnej, zakotvenej v zákone.
V narýchlo pripravenej a okamžite parlamentom bez riadnej diskusie schválenej novele Trestného zákona zaviedla Ficova vláda trestný čin spochybňovania následkov druhej svetovej vojny, ktoré sa malo odohrávať prostredníctvom popierania alebo spochybňovania Benešových dekrétov. Zaviedla trestný čin, v prípade spáchania ktorého previnilec by mohol byť uväznený na jeden rok. Okrem toho, že tým Ficova vláda ukázala svoju mentálnu spriaznenosť s dnešným ruským režimom, ktorý podobným spôsobom kriminalizuje svojich oponentov cez obvinenie zo spochybňovania boja sovietskeho ľudu počas Veľkej vlasteneckej vojny, celkom nečakane spôsobila také výrazné posuny v straníckej politike na Slovensku a v slovensko-maďarských medzištátnych vzťahoch, že ich následky môžu podstatne zamiešať karty pred parlamentnými voľbami v obidvoch krajinách – v Maďarsku v apríli 2026 a na Slovensku na jeseň 2027.
Politický výstrel do vlastného kolena
Všetky tieto posuny sa dajú charakterizovať ako vývoj v neprospech Smeru-SD a Roberta Fica, jeho postavenia na domácej politickej scéne a jeho väzieb s jeho najbližším spojencom v Európe, maďarským premiérom Viktorom Orbánom. Novela trestného zákona v článku o Benešovych dekrétoch sa stala učebnicovým prípadom kontraproduktívnej, seba-poškodzujúcej politickej akcie.
Vládni politici pristúpili k schváleniu novely s chladným kalkulom, uvažovali, že ňou zasadia politický úder Progresívnemu Slovensku. Podcenili však to, že dôsledky zákona sa oveľa citeľnejšie prejavia voči slovenským Maďarom, podcenili dosah svojich krokov na vzťahy Slovenska s Maďarskom.
Po schválení novely mimoparlamentná strana Aliancia, ktorá dlhší čas zaujímala zdanlivo neutrálnu pozíciu v ostrom konflikte medzi vládnou koalíciou a opozíciou (hoci v skutočnosti bola častejšie na strane Ficovej vlády), sa pridala k opozičným stranám. Predstavitelia Aliancie začali participovať na protestných mítingoch, organizovaných opozičnými stranami. Bývalý predseda Aliancie Krisztián Forró, ktorý sa pred prezidentskými voľbami zapojil do kampane Petra Pellegriniho a bol po jeho víťazstve vymenovaný do pozícii poradcu hlavy štátu, z tejto pozície demonštratívne odstúpil.
Čo toto všetko znamená z praktického hľadiska? Nijaká spolupráca strany Aliancia s terajšími vládnymi stranami po parlamentných voľbách 2027 nie je možná, kým bude platiť spomínaná novela. Tým pádom Smer-SD prichádza o potenciálneho koaličného partnera, a naopak, sa otvára možnosť koaličnej spolupráce medzi slovenskými opozičným stranami a Alianciou, čo môže viesť po voľbách 2027 k zásadnej mocenskej zmene – k vytvoreniu vlády pro-demokratických a pro-európskych síl. Od Aliancie doteraz odchádzali niektorí liberálnejšie a proeurópskejšie orientovaní voliči, dôvodom bolo najmä paktovanie strany s Ficom či zvyškom vládnej koalície. Teraz sa to môže čiastočne zmeniť.
Ako môže kauza ovplyvniťslovensko-maďarské vzťahy?
Ponúka sa niekoľko scenárov. Slovenská novela postavila do nezávideniahodnej situácie tak Fica, ako aj Orbána, ale vzhľadom na blížiace sa voľby v apríli 2026 najmä Orbána. Najsilnejšia maďarská opozičná strana Tisza na čele s Péterom Magyarom obvinila súčasného premiéra z pokrytectva a pasivity v jeho partnerstve s Ficom, ktorý neváha siahnuť po opatreniach poškodzujúcich maďarských obyvateľov Slovenska. Orbán v tejto situácii nemohol nereagovať. Maďarsko podalo prostredníctvom otvoreného listu sťažnosť na Európsku komisiu, čo znamená vážny politický konflikt medzi dvoma štátmi.
Novela dala opozičnému lídrovi Magyarovi do rúk novú zbraň v podobe „slovenskej“ karty, ktorou môže bez nejakých osobitných úsilí hrať dovtedy, kým tento právny paškvil je v platnosti a získavať na tom ďalšie politické body. V konečnom dôsledku to znamená, že Fico politicky oslabil svojho najväčšieho spojenca, ktorého veľmi potrebuje. Orbána to určite neteší. Rýchlosť legislatívneho procesu na Slovensku znemožnila Orbánovi, aby Fica od problematického kroku v súkromí stihol odradiť. A teraz je Orbán tlačený svojim najväčším oponentom Magyarom k ráznejšej reakcii.
Magyar pritom má oproti Orbánovi výhodu, keďže môže kritizovať Fica bez potreby uvažovať o dopade svojich výrokov na vzťahy so Slovenskom. S témou slovenskej novely už začal aktívne politicky pracovať a je možné, že za istých okolností sa „úplne odviaže“, bude útočiť aj na Orbána aj na Fica, zároveň, používať radikálnu nacionalistickú rétoriku . Na rozdiel od neho Orbán musí aj naďalej brať do úvahy, že Fico je jeho jediný spojenec v Európskej rade, a musí preto veľmi opatrne balansovať. Môže byť – a zrejme aj je – na Fica nahnevaný, ale zároveň ho potrebuje.
Veľa bude závisieť od výsledkov maďarských volieb v apríli 2026. Ak v nich zvíťazí Fidesz, Fico bude v celej kauze postupovať opatrne, keďže ani on si nemôže dovoliť stratiť kľúčového spojenca. Ak však Orbán prehrá a do vlády nastúpi Magyar, Fico môže stratiť akékoľvek zábrany a pred slovenskými parlamentnými voľbami na jeseň 2027 naplno vytiahne „maďarskú“ kartu. Nebude už totiž brať ohľad na to, že má v Budapešti spojenca, keďže Orbán už bude v opozícii. Nebude mu tak veľmi záležať na nekonfliktných slovensko-maďarských vzťahoch.
Nečakaná politická erupcia v Bratislave a v Budapešti v súvislosti so spormi o Benešove dekréty prezradila, že nacionalizmus v strednej Európe je driemajúce zviera, ktoré sa môže kedykoľvek zobudiť a vyceriť svoje zuby. Ukázala tiež, že autoritárski populisti – bez rozdielu etnicity – sa často správajú ako diletanti a spôsobujú škodu sami sebe svojimi kontraproduktívnymi, niekedy až politicky hlúpymi návrhmi. Ak by však táto kauza v konečnom dôsledku viedla k oslabeniu autoritárskeho populizmu v strednej Európe, tak by to bol pozoruhodný príklad účinkovania nezamýšľaných dôsledkov.
