Táto krajina nie je pre mladých?!

Úvod

Parafráza názvu slávneho filmu bratov Coenovcov z roku 2007 „No country for old men“ (Táto krajina nie je pre starých) sa stáva v poslednom čase chytľavou metaforou životného pocitu mnohých mladých ľudí v krajinách strednej a východnej Európy. Provokujúci „claim“ má, žiaľ, svoje opodstatnenie a jeho silným empirickým vyjadrením je pripravenosť vysokého podielu mladých opustiť svoju krajinu a ísť študovať, pracovať, žiť niekam inam. Výskum Eurobarometer v roku 2016 zistil, že zo Slovenska by chcelo odísť 32 % mladých ľudí (nehovoriac o tom, koľkí tak už urobili), z Maďarska 24%, z Poľska 16%. Na druhej strane v Nemecku takýto názor vyjadrilo 1%, v Spojenom kráľovstve 8% a vo Francúzsku 12% mladých respondetnov.[1] Iste, motivácia mladých ľudí môžeme mať najrôznejšie pozadie, dá sa však predpokladať, že istá časť súvisí s politickou situáciou, so stavom vecí verejných. Uveďme podporné argumenty: mladá volička z Českej republiky hovorí, že mainstreamové strany  sa zaujímajú o rodiny a seniorov - dôchodcov, mladí ľudia – singles alebo bezdetní nepatria medzi ich cieľové skupiny, nie sú  pre nich určené žiadne verejné politiky, pozornosť ich životnej situácii je minimálna.[2] Navyše, štandardná politika je nudná, nevie mladých zaujať, nevie ich osloviť. Priekumy opakovane potvrdzujú, že medzi mladými ľuďmi vládne hlboká nedôvera voči štátnym inštitúciám. Podľa prieskumu v krajinách V4 v roku 2017 viac než 80% mladých nedôveruje vláde a parlamentu, 67% nedôveruje súdom, dôvera k politickým stranám je celkom okrajová. A čo je najdôležitejšie -  mladí ľudia sa cítia byť vylúčení, nie sú prizývaní do rozhodnutí, ktoré sa ich týkajú a spoločnosť ich tak odsudzuje na pasivitu.[3] K podobným výsledkom dospel aj prieskum Inštitútu strategických analýz SAV z jesene 2017: 26 percent ľudí vo veku 18-24 rokov domácu politiku vôbec nesleduje a nečíta o nej žiadne články. Až 41 percent ľudí uviedlo, že si články o slovenskej politike v tlači alebo na internete pozrú zriedkavejšie, ako raz za týždeň.[4]

Nuž, a potom príde niekto, kto veci pomenuje pravým menom, jednoduchým, neformálnym jazykom vysvetlí zložité problémy, pomenuje vinníka za všeobecnú mizériu, navrhne rýchle a radikálne riešenie a .... vyhrá medzi mladými voľby!

Ako mladí volia, keď vôbec volia

Mladí volia inak ako starší. Tento vzorec možno sledovať takmer vo všetkých demokraciách. Predovšetkým menej často ako starší vôbec idú voliť.  Ako pravidelne ukazujú prieskumy ich záujem o politické dianie je slabší a mobilizácia k účasti na voľbách (alebo aj k iným formám verejnej participácie) nižšia ako u starších voličov. Medzinárodné komparatívne výskumy volebného správania ukazujú, že vek dôležitá premenná, ktorá vplýva na volebnú účasť. Dôvody sú rôzne - slabá politická socializácia, nevybudovanie návyku voliť, množstvo iných podstatne atraktívnejších vecí, ktoré pútajú ich pozornosť. Mladí ľudia medzi dôvodmi nízkeho záujmu a nízkej účasti uvádzajú najmä neznalosť toho, ako politický systém funguje, narastajúcu nedôveru k politickým inštitúciám a lídrom, nedostatok času venovať sa politike popri náročných konkurenčných životných podmienkach. Mladí tiež často zdôrazňujú, že nie sú apatickí, ale cítia sa byť odcudzení od tradičných politických procesov a neveria, že ich účasť môže niečo znamenať.

A koho volia, keď predsa len idú voliť?

Vezmime si ako príklad Slovensko. V parlamentných voľbách 2016 sa rozhodnutia prvovoličov výrazne vychýlili - volebným víťazom bola pravicovo extrémistická strana Mariána Kotlebu ĽSNS, nasledovala SaS a výrazne nadpriemerný bol aj výsledok strany Sme rodina. Na druhej strane medzi prvovoličmi úplne prepadli etablované strany Smer-SD, Most-Híd, ale aj SNS, ktoré „bodovali“ medzi staršími voličmi.[5]

Za pozornosť stojí aj tzv. rodová priepasť (gender gap) vo voličskom rozhodovaní mladých –takmer tretina mladých mužov-prvovoličov dala hlas pravicovým extrémistom, čo bolo  takmer dvojnásobne viac ako medzi ženami. Opačne bola rodovo prepólovaná“ novozaložená strana Borisa Kollára Sme rodina, ktorú si oveľa častejšie vyberali ženy-prvovoličky.

Príklon mladých voličov k extrémistickým stranám kontrastuje s tým, čo Slovensko zažilo v kritických parlamentných voľbách 1998 a 2002. Na mladých voličov sa vtedy zamerala mobilizačná kampaň mimovládnych organizácií, ktorá vychádzala z predpokladu, že na základe ich politického hodnotového profilu sa dá očakávať, že ak mladí voliči (najmä prvovoliči bez predchádzajúcej volebnej skúsenosti) pôjdu voliť, dajú svoj hlas niektorej zo strán „protimečiarovskej koalície“ a v roku 2002 niektorej z proreformne a prointegračne orientovaných strán.  Mladí boli vtedy riešením, dnes sú problémom. Čo sa zmenilo? Kde sa stala chyba?  Ide pritom o generáciu, ktorá už vyrastala v demokratických pomeroch, nenesie si žiadne osobné dedičstvo totalitného režimu, žije v najlepšom možnom čase z hľadiska ekonomických výkonov krajiny, má otvorené hranice a môže študovať, pracovať i usadiť sa v ktoromkoľvek štáte Európskej únie. Pravdou je však aj to, že dnešná mladá generácia, ktorá je už politicky viditeľná a relevantná a vo voľbách 2016 sa dôrazne prihlásila o slovo, nezažila étos Novembra 1989, ani volieb 1998, ani vstupu do EÚ. Dnešné Slovensko ponúka najmä veľmi pragmatické a veľmi pasivistické stratégie účinkovania vo verejnom priestore, slabé vízie a idealizmu ako šafranu, nemá veľmi čím emocionálne nadchnúť a povzbudiť mladých ľudí.

A ako je v iných krajinách?

Veľmi podobne, i keď miera radikalizmu sa líši. V každom prípade sú to však nové, neštandardné, protestné, anti-establishmentové strany, ktoré získavajú mysle, srdcia a najmä hlasy mladých voličov. V českých voľbách do snemovne v októbri 2017 medzi mladými vyhrala nová netradičná strana Piráti. V Poľsku v roku 2015 medzi voličmi vo veku 18-29 rokov bola síce najsilnejšou strana Jaroslava Kaczynskeho Právo a Spravodlivosť (PiS), avšak s podstatne nižším ako celonárodným výsledkom (29% vs. 38%). Druhou najsilnejšou stranou bolo protestné hnutie Kukiz, ktoré založil známy rocker a ktorého profil i program sú málo čitateľné. V Maďarsku majú medzi mladými najsilnejšie postavenie pravicoví extrémisti zo strany JOBBIK.[6]

Čo robiť?

Návody nie sú jednoduché. Aj preto nie, že nejde len o problém mladých, oni sú len odrazom, výsledkom toho, aké sú spoločnosti, v ktorých vyrastajú. A môžeme vymenovať mnohé súvislosti – slabé školstvo, ktoré stále žije v ére memorovania faktov a nie kritického myslenia; všadeprítomná korupcia; politická elita, ktorá rieši len vlastné problémy a nevidí za horizont volebných cyklov;, dôsledky globalizácie a migrácie v podobe zvýšenej konkurencie, ale aj pocitov kultúrneho ohrozenia... Na druhej strane vidíme aj množstvo pozitívnych signálov – mnohé iniciatívy na lokálnej úrovni, mladí sa začínajú zaujímať o svoj bezprostrený verejný priestor. Na tejto úrovni správy vecí verejných, vzdialení od „veľkej politiky“  majú väčšiu šancu zažiť pocit satisfakcie z pozitívneho dopadu vlastných aktivít. Dôležité je s mladými hovoriť – na všetkých úrovniach a cez všetky dostupné kanály - vysvetľovať im súvislosti, ponúkať fakty a iný pohľad na svet. A diskutovať s nimi bez pocitu morálnej nadradenosti a prezentovania sa ako „majitelia pravdy“. V žiadnom prípade však tento dialóg neodmietať a nevytlačiť ani mladých prívržencov radikalizmu s tým, že s „takými“ sa nediskutuje“.

Projekt Exit, Voice or Loyalty[7]  ako jeden z „receptov“ navrhuje podporu mladých „opinion lídrov“, ktorí sú pre mladých vzormi a autoritami viac ako okukané tváre straníckych dinosaurov. 

Veľmi dôležité však je aj to, aby demokraticky zmýšľajúci ľudia neostali stáť bokom. Jedným zo znakov súčasného vývoja je pokles občianskej participácie. Ako však ukázali slovenské voľby 2016 radikálne alternatívne strany sú schopné úspešne mobilizovať voličov, ktorým nie sú princípy liberálnej demokracie blízke. Známy maďarský politológ Béla Greskovits  hovorí o dvoch fenoménoch, ktoré v súčasnosti ohrozujú kvalitu demokracie – jej vyprázdňovanie, vyhlbovanie (hollowing) a úpadok, regres (backsliding).[8] Oba sú spojené s meniacou sa participáciou – demokraciu vyprázdňuje klesajúca politická angažovanosť demokraticky zmýšľajúcich občanov v spojení s radikalizáciou a mobilizáciou tých druhých. Diferencovaná voličská participácia v závislosti od miery vyznávania princípov liberálnej demokracie môže v ďalšej generácii volieb viesť k ďalšiemu nárastu radikálnych alternatív na úkor mainstreamových. Regionálne voľby na Slovensku začiatkom novembra 2017 v Banskobystrickom kraji, kde sa o znovuzvolenie uchádzal predseda ĽSNS Marian Kotleba ukázali, že práve mobilizáciou demokraticky zmýšľajúcich ľudí sa dá extrémizmus poraziť, alebo minimálne marginalizovať.