„Tentoraz je to iné!“ hlásala mohutná mobilizačná kampaň Európskeho parlamentu (EP). Novosť volieb do jedinej priamo volenej inštitúcie Európskej únie spočívala v zmenách, ktoré pre EP priniesla Lisabonská zmluva – viac kompetencií, ale najmä užšie prepojenie medzi rozhodnutím európskych voličov a obsadením pozície šéfa európskej exekutívy. Heslo „Tentoraz je to iné“! predznamenávalo väčší záujem a teda aj vyššiu účasť voličov. Vo viacerých členských štátoch (Veľká Británia, Grécko, Rumunsko, Litva) sa to potvrdilo, i keď za cenu nárastu podpory euroskeptických strán. V mnohých krajinách strednej a východnej Európe sa však trend volebnej účasti pohol opačným smerom. Rekordérom v neúčasti sa opäť stalo Slovensko, ktoré 13% účasťou prekonalo vlastné rekordy z rokov 2004 (17%) i 2009 (19,6%). Na päty mu však tento krát šliape Česká republika, kde účasť dosiahla 18% (hoci pred 5 rokmi to bolo 28%), i Poľsko (23%), či najnovší prírastok v rodine EÚ Chorvátsko (25%). Čo sa stalo, že 10 rokov po vstupe do prestížneho klubu a štvrťstoročie po páde nedemokratických režimov, kedy bol „návrat do Európy“ vysnívanou métou, sa občania tejto časti EÚ k voľbám neunúvajú?
Pátranie po príčinách
„Slovenský paradox“ – tak sa začala označovať nezvyčajná kombinácia nadpriemerne pozitívneho hodnotenia členstva v EÚ a pasívneho ignorovania volieb. Politici o ňom hovorili už pred voľbami a bolo v tom aj akési pokrčenie plecami, rezignácia na výraznejšiu mobilizáciu. Inými slovami – povzdych, že slovenskí voliči sú už takí, spokojní, ale zároveň nič nechcú riešiť, tak načo sa unúvať s ich oslovovaním. Do veľkej miery tak kampaň aj vyzerala. Čiže prvý faktor slabého záujmu voličov ide na vrub samotných politických strán, ktoré eurovoľby berú ako druhoradé a podľa toho sa správajú. Mnohé strany, medzi nimi i najsilnejšia strana Smer-SD, dokonca neponúkli ani program. Programy síce voľby nerozhodujú, ale sú akousi kotvou pozícií strán k dôležitým otázkam, kompasom pre voličov, ale aj dôkazom dôležitosti pre stranu samotnú.
Okrem celoeurópskej personalizácie volieb v podobe nominantov veľkých frakcií na post predsedu komisie, sme na Slovensku (ale nielen) mohli rátať aj s vyostrenejšou politizáciou súťaže. Z hľadiska počtu strán išlo naozaj o dlhý zoznam (kandidovalo 29 subjektov a 333 kandidátov), ale programová ponuka zaostávala a voľbám chýbal obsahový konflikt.
Ďalšou okolnosťou ne/účasti na eurovoľbách je vzťah občanov k európskej úrovni politiky. Reálne žijeme v multi-úrovňovom systéme správy vecí verejných. Avšak prieniky medzi európskou a národnou úrovňou, ako aj význam a dosah tej európskej sú vo vnímaní ľudí stále ešte slabo zakorenené. Mnohé ide na vrub komunikácie národných lídrov o EÚ. „Brusel“ kritizujú alebo sa naň vyhovárajú, keď musia prijať nepopulárne opatrenia, alebo vysvetliť neúspech. Na druhej strane úspechy prichádzajúce z Bruselu si radi privlastnia. Vytvára sa tým dojem EÚ ako neosobnej nelegitímnej inštitúcie, akejsi „laputy“, ktorá sa vznáša nad nami, ale nemáme na ňu – ani prostredníctvom doma zvolených politikov – žiadny vplyv. Eurokomisár a líder kandidátky Smeru-SD Maroš Šefčovič vo viacerých diskusiách hovoril o „efekte 8. poschodia“. Tam zasadá Rada Európskej únie, kde národní lídri príjmu zásadné rozhodnutia, solidárne a jednohlasne si za nimi stoja. Po skončení zídu na prízemie, kde ich čakajú novinári a už rozprávajú inak – rozhodnutie urobili tí druhí. A kým prídu domov sa osobná zodpovednosť za európsku politiku úplne rozplynie. Ale platí to aj opačne – európska agenda chýba v domácich voľbách, pritom by mala byť integrálnou, prierezovou súčasťou všetkých politík. Nehovoriac o tom, že národní lídri vôbec nekomunikujú o aktivitách a predstavách iných európskych strán, či vlastných frakcií.
S tým súvisí aj celková úroveň diskurzu o EÚ. Aj nedávne slávnostné pripomínania dekády členstva sa nieslo najmä v znamení optiky „plnej špajze“. A tá náš hlas nepotrebuje, práve naopak: posilňuje vzorec pasívneho prijímania.
Interakciu európskej a národnej úrovne môžu zásadným spôsobom ovplyvniť aj samotní 13 slovenskí europoslanci. Väčšinu z nich však vidieť, až keď sa zvolebnieva. Kampaň pred eurovoľbami v žiadnom prípade nedokáže nahradiť 5 rokov mlčania o európskych témach.
Pri vysvetľovaní príčin opakovaného nezáujmu o eurovoľby však treba zájsť aj do hlbších kultúrnopolitických a hodnotových vrstiev. Slovenská mentalita vždy bola viac sústredená do seba, spoločnosť má vo svojej historickej pamäti zapísané, že o jej osude sa rozhodovala inde. Aj na tomto historickom dedičstve vyrastá slabší záujem o dianie za „vlastnými humnami“. A na Slovensku stále platí „oni“ (v Bruseli) a „my“ tu doma.
Slovenská trinástka bude pestrá
Voľby síce vyhrala vládna strana Smer-SD (24%), avšak ďaleko zaostala za svojim výsledkom spred 5 rokov, o úspechu v predčasných parlamentných voľbách 2012 ani nehovoriac. V EP bude mať 4 poslancov, ktorí posilnia skupinu európskych socialistov. Po dvoch poslancoch obhájili stredopravé strany Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ-DS). V EP ostáva aj Strana maďarskej komunity, avšak iba s jedným poslancom. Tieto tri strany sú už etablovanými členmi EPP. Nováčikmi s jedným mandátom budú strany OĽaNO, NOVA (obe zatiaľ bez jasného zaradenia, i profilu), Most-Híd (EPP) a SaS (ALDE). Výsledky teda do istej miery odrážajú aktuálnu situáciu na slovenskej politickej scéne – silná strana naľavo a fragmentová stredopravá časť. Treba však uviesť, že z výsledkov sa len ťažko dajú robiť ďalekosiahle uzávery o aktuálnej podpore jednotlivých strán. Nielen vzhľadom na kriticky nízku účasť, ale aj vzhľadom na to, že na týchto voľbách sa nezúčastnila nová strana Sieť, ktorá v prieskumoch dosahuje oveľa vyššie preferencie ako ktorýkoľvek zo stredopravých subjektov a pravdepodobne zamieša karty už na jeseň v komunálnych voľbách.
Na Slovensku platí 5 % kvórum. Pod jeho hranicou skončili rôzne podoby nacionalizmu. Slovenská národná strana (SNS) neobhájila svoj jeden mandát. Obávaná pravicovo extrémistická strana banskobystrického župana Mariána Kotlebu Ľudová strana -Naše Slovensko (ĽSNS) získala len 1,8 % hlasov. Na ilustráciu jej postoja k EÚ stačí spomenúť, že predseda kraja dal z budovy regionálneho zastupiteľstva zvesiť „okupačnú zástavu EÚ“. Inak, v simulovaných študentských voľbách na stredných škôl po celom Slovensku by práve táto strana skončila ako druhá a mala tri euromandáty. Varovný prst do budúcnosti.
K pestrosti zastúpenie Slovenska v EP však už chronicky chýba jedna farba – zelená. Strane s profilom modernej post-materialistickej liberálnej strany, ktorá je proeurópska a za dôležitú považuje agendu ochrany menšín na Slovensku (zatiaľ) „ruže nekvitnú“.
Kritický prepad volebnej účasti vyvolal intenzívne hľadanie vinníkov – politici obviňujú médiá, médiá politikov, všetci poukazujú na nezodpovednosť voličov. Vo viacerých prostrediach prevláda pocit, že tieto voľby nemajú na Slovensku víťazov, prehrali sme všetci a aktívne európanstvo naďalej ostáva popoluškou. Prelomiť tento začarovaný kruh nezáujmu, ktorý je rozšírený aj napriek všetkým benefitom členstva, vôbec nebude jednoduché.
Oľga Gyárfášová, sociologička, Univerzita Komenského a Inštitút pre verejné otázky