„Návrat do Európy“, „Európa celistvá a slobodná,“ „Zjednotená Európa“ – tieto a podobné heslá dosť často zaznievali začiatkom 90. rokov v strednej Európe, medzi národmi, ktoré sa vydali na cestu demokratickej transformácie. Málokto vtedy považoval za realistické, že tieto vizionársky znejúce heslá sa iba o niekoľko rokov začnú naplňovať v praxi. Stredoeurópske krajiny, ktoré ešte pred štvrťstoročím patrili do sovietskeho bloku, sú dnes integrovanou súčasťou zjednotenej Európy. Vstupom do EÚ natrvalo potvrdili systémovú voľbu, urobenú po páde komunistických režimov. Sú to štáty s funkčnou demokraciou, rozvinutou trhovou ekonomikou, pomerne efektívnym systémom ochrany ľudských a menšinových práv. Pri spätnom pohľade na dejiny tejto časti Európy, ktoré po stáročia boli poznačené krvavými vojnami, etnickými čistkami, imperiálnym útlakom a vzájomnými súbojmi veľmocí na úkor malých národov, posledné dve desaťročia sa javia ako zázračné šťastné obdobie.
Stredná Európa ako vzor?
Nedá sa, samozrejme, povedať, že uskutočnením základných systémových zmien sa tieto krajiny v plnej miere zbavili dedičstva minulosti alebo vybudovali akúsi ideálnu spoločnosť. Nacionalistické predsudky, demagógia a populizmus sú stále prítomné vo verejnom a politickom živote. Korupcii ako sociálnemu fenoménu sa v strednej Európe výdatne napomohli problematické kroky v rámci ekonomickej transformácie v 90. rokoch (najmä neprehľadná a úplatná klientelistická privatizácia), kolonizácia štátu a verejného priestoru politickými stranami, ktoré sa v niektorých prípadoch nedali odlíšiť od vplyvových lobistických agentúr, zastupujúcich záujmy biznis-skupín, často s pochybnými praktikami a nejasným pozadím. V posledných rokoch sa dá pozorovať posilnenie neliberálnych prvkov vo vnútornej politike viacerých stredoeurópskych krajín. Snahy maximálne koncentrovať moc, získanú v demokratických voľbách, s cieľom oslabiť potenciálnych konkurentov a znemožniť ich víťazstvo v ďalších voľbách sú príznačné pre viaceré politické sily resp. jednotlivých politikov v Maďarskú, na Slovensku, v Poľsku, v Rumunsku, Bulharsku, v Českej republike. Princípy právneho štátu a nezávislosť súdnictva sú podrobované dennodennej skúške v dôsledku tlaku politikov a rôznych záujmových skupín.
Vyvstávajú preto otázky: môžu byť dnes bývalé komunistické krajiny, členovia EÚ, príkladom pre ostatné transformujúce sa štáty vo východnej Európe, v ich vnútorných reformách? Môžu zohrávať úlohu bezprostredného vonkajšieho činiteľa, napomáhajúceho demokratickému vývoju v týchto štátoch a pôsobiť ako reálny advokát týchto štátov v ich snahách sa priblížiť k EÚ a perspektívne sa do nej aj integrovať?
Málokto by namietal proti tvrdeniu, že by bolo dobré, keby odpoveď bola pozitívna. Znamenalo by to, že nové členské krajiny EÚ ešte stále majú v sebe potenciál na vyžarovanie vnútornej energie, naakumulovanej v období prechodu k demokracii, že sa dokážu odpútať od egoistického vnímania reality, do značnej miery tradičného pre tento región, že sa nechcú uzavrieť do ulity vlastných vnútorných problémov a že sa cítia prirodzenou súčasťou širšieho celku, do ktorého síce vstúpili pomerne nedávno, ale s ktorým sú už plne identifikované. Znamenalo by to potvrdenie oddanosti týchto krajín univerzálnym hodnotám, na ktorých je Európska únia ako civilizačný projekt vybudovaná. A znamenalo by to ešte jednu vec – schopnosť strategického uvažovania, pomáhajúcu rozpoznať dlhodobé trendy a dať ich do súvislosti so situáciou v regióne. Pozitívna odpoveď na spomínané otázky by znamenala, že periférne (z geografického a do istej miere ešte stále aj so sociálno-ekonomického hľadiska) postavenie stredoeurópskych krajín v EÚ neznamená, že sú automaticky odsúdené na periférne uvažovanie.
Rozširovanie EÚ: využité okno príležitostí
Desať postkomunistických krajín sa stali členmi únie v unikátnej historickej situácii – po 40 rokoch od jeho nastolenia sa zrútil komunistický systém, tzv. socialistický tábor sa rozpadol, Sovietsky zväz skolaboval a Európska únia našla v sebe dostatok vôle na to, aby nenechala nepovšimnutým želanie národov strednej Európy sa pripojiť k najúspešnejšiemu integračnému projektu v dejinách starého kontinentu. Klopanie Stredoeurópanov na dvere EÚ sa nedalo prepočuť, politické elity v „starých“ krajinách EÚ, sformované v podmienkach studenej vojny a konfrontácie s totalitarizmom, mali dostatok politickej empatie voči ašpiráciám svojich východných susedov. Prakticky vo všetkých bývalých komunistických krajinách v strednej Európe (s výnimkou vtedajšej Juhoslávie – bez Slovinska) sa vývoj začal uberať smerom k formovaniu západného liberálno-demokratického modelu, čo vytváralo predpoklady pre ich zbližovanie sa s EÚ. Princípu otvorených dverí, ktoré únia uplatnila voči kandidátskym krajinám, objektívne napomáhala celkom priaznivá ekonomická situácia v Európe a vo svete a absencia prvoplánovej globálnej bezpečnostnej hrozby v podobe medzinárodného terorizmu.
Balkánska tragédia, spôsobená diktátorskou politikou Miloševičovho režimu v Srbsku a výbušným radikálnym nacionalizmom veľkej časti post-juhoslovanskej politickej elity utvrdili EÚ v presvedčení, že povzbudzovanie krajín V4, baltských štátov, Slovinska, Bulharska a Rumunska v demokratickej transformácii a uskutočnenie vnútorných inštitucionálnych reforiem v samotnej únii s cieľom pripraviť sa na rozšírenie a prijatie nových členov je najlepším riešením zo všetkých v tom čase možných. Vypracovaný mechanizmus prístupového procesu, ktorý zohľadnil ambície kandidátskych krajín, stanovil jasné kritéria pre vstup, ktoré bolo treba bezpodmienečne splniť. „Okno príležitostí“ sa otvorilo a bolo naplno využité.
Východné partnerstvo EÚ vs. Euroázijský zväz
Od mája 2009 začala Európska únia voči šiestim krajinám bývalého ZSSR – Ukrajine, Bielorusku, Moldavsku, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžanu – uplatňovať iniciatívu Východné partnerstvo. Predložil ju jeden z nových členských štátov únie – Poľsko (spolu so Švédskom), samotný program sa začal realizovať počas predsedníctva v únii ďalšieho nového člena – Českej republiky. Išlo o vytvorenie organizačného rámca pre strategické partnerstvo EÚ so spomínanými krajinami v oblasti politickej a obchodno-ekonomickej spolupráce, pričom otázky demokracie, právneho štátu a ľudských práv, trhovej ekonomiky, dobrého vládnutia a udržateľného rozvoja boli vyhlásené za kľúčové pre celkovú implementáciu programu. Jeho cieľom sa stalo vytvorenie podmienok pre podpísanie dohody o asociácii uvedených krajín s Európskou úniou.
Napriek prvopočiatočným skeptickým názorom, ktoré sa vyslovovali tak v EÚ, ako aj v krajinách samotného Východného partnerstva (zvlášť na Ukrajine) ohľadne významu iniciatívy, ukázalo sa, že nejde o akúsi symbolickú náhradu niekdajšieho mechanizmu pre prístup nových členov do únie, ale o funkčný program užšej spolupráce, ktorý má praktický rozmer. V novembri 2013 sa EÚ na svojom summite vo Vilniuse bude zaoberať podpísaním Asociačnej dohody so štyrmi krajinami Východného partnerstva – vlastne už iba s tromi, keďže Arménsko oznámilo, že dáva prednosť členstvu v Euroázijskom zväze. Prekvapujúce rozhodnutie Arménska (ktoré počínalo celkom dobre v prípravách na podpísanie Asociačnej dohody s EÚ), uskutočnené pod zjavným tlakom zo strany Ruska, a udalosti posledných týždňov v rusko-ukrajinských obchodných vzťahoch, keď Rusko robilo všetko pre to, aby zabránilo Ukrajine stať sa asociovaným členom únie, potvrdzujú, že Východné partnerstvo sa stalo dôležitým faktorom vo vzťahoch medzi EÚ, kandidátskymi krajinami a inými medzinárodnými aktérmi.
Vytrvalé úsilie Ruska zabrániť asociácii bývalých sovietskych republík s EÚ stavia pred úniu dôležitý otáznik – ako sa ďalej správať voči krajinám Východného partnerstva? Únia môže dať prednosť strategickým geopolitickým úvahám a na pozadí ruskej politiky urýchliť proces približovania Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska k EÚ (o podpísaní Asociačnej dohody s Bieloruskom vzhľadom na charakter jeho terajšieho režimu momentálne nemôže byť ani reči, Azerbajdžan zatiaľ zadanú „domácu úlohu“ celkom nesplnil a Arménsko svojim rozhodnutím o vstupe do Euroázijského zväzu sa nateraz samo vylúčilo z pokračovania Východného partnerstva v podobe podpisu Asociačnej dohody). Ale ako takýto prístup skĺbiť s efektívnym plnením podmienok na užšiu spoluprácu s EÚ, najmä striktným dodržiavaním princípov demokracie, právneho štátu, ľudských práv? Ja jasné, že krajiny Východného partnerstva potrebujú pomoc a usmernenie, aby mohli napredovať ďalej vo svojom približovaní sa k EÚ.
„Za našu a vašu slobodu!“
Práve tu by mohli svoju úlohu zohrať nové členské krajiny EÚ. S krajinami Východného partnerstva ich spája spoločná minulosť. Sú s nimi v blízkom susedstve. Majú bohaté skúsenosti s vlastnými vnútornými reformami (pričom sú cenné tak ich pozitívne, ako aj negatívne skúsenosti). Nové členské krajiny EÚ ešte nezabudli na to, že dosiahli úspech v transformácii vďaka pomoci od demokratického Západu, mnohí ľudia tu majú pocit, že odvtedy existuje záväzok pomôcť tým krajinám, ktoré zatiaľ boli v transformácii menej úspešní. Stredoeurópske štáty vždy podporovali princíp otvorených dverí únie. Mnohé stredoeurópske mimovládne organizácie majú skúsenosti s podporou demokratických síl v krajinách Východného partnerstva. V tom by mali aj naďalej pokračovať. Heslo Za našu a vašu slobodu nestratilo svoj význam ani dnes a je stále kľúčovým heslom solidarity demokratov strednej a východnej Európy.
Grigorij MesežnikovAutor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky.