Kde sú ženy architektky? Je to o spôsobe práce, nie o ‘ženskej’ architektúre.

Kde sú ženy architektky? Je to o spôsobe práce, nie o ‘ženskej’ architektúre.

Creator: Laura P. Spinadel. All rights reserved.

Ako uvádza teoretička architektúry Helena Doudová v nedávnom článku: Kam miera české architektky?[1], tradícia feminizmu v Českej a Slovenskej republike síce nie je príliš silná, v súčasnosti sa však začína prejavovať nové sebavedomie architektiek. Pýta sa zároveň, či sa to odrazí aj na inštitucionálnej a praktickej rovine?

Hoci predpokladáme, že mnoho žien praktikuje aj bez autorizácie alebo neformálne – a v súčasnosti neexistujú relevantné data, môžeme sa oprieť len o počet autorizovaných architektiek v českej komore architektov. V roku 2015 tvoria ženy viac ako 50%[2] absolventiek na fakultách architektúry približne 22 % autorizovaných architektiek[3]. Kde sa strácajú ženy v týchto profesiách? Prečo je tomu tak a ako prispieť k prekonaniu týchto prekážok?

Ťažkosti profesného života ženy architektky, územnej plánovačky

V Česku a na Slovensku neexistuje komplexnejší výskum na túto tému. Oprime sa teda o zahraničné zdroje, ktoré globálne načrtávajú možné problémy v živote ženy architektky. Štúdia Prečo ženy opúšťajú architektúru[4] zo západoanglickej university v Bristole, financovaná britskou Royal Institute of British Architects na túto pálčivú otázku neprináša jasnú, definitívnu odpoveď, pomenuváva ale množstvo dôvodov, ktoré túto situáciu môžu spôsobovať. 

Sú to predovšetkým: 

  • nízke, nerovné platové ohodnotenia
  • dlhé pracovné hodiny
  • neflexibilný pracovný čas (rodinne nie veľmi priateľská pracovná doba) 
  • odsúvanie na okraj (pracovného kolektívu, lepších projektov)
  • obmedzené pôsobenie v profesii, tzv. glass ceiling – termín označujúci obmedzenie profesného rastu žien a minorít
  • stresujúce pracovné podmienky
  • ochranársky paternalizmus, 
  • macho kultúra, sexizmus 
  • vysoké náklady na potenciálne súdne spory, 
  • nedostatok adaptačných programov po návrate z rodičovskej alebo choroby, 
  • vyššie profesné zadosťučinenie v inej práci. 

Na úrovni univerzít je to predovšetkým nedostatok vyučujúcich ženských vzorov, rovnako tak odraďujúce poznámky a správanie mužských vyučujúcich o tom, ako je náročné pre ženy prežiť v tejto profesi, prípadne to, že ženy v technických disciplínach dosahujú horšie výsledky. 

Stratégie prežitia? Recept pre úspešnú kariéru.

Leto 2015 som strávila na výskumnom pobyte programu genderSTE vo Viedni. Cieľom môjho výskumu bolo zmapovanie problémov v živote architektky, možných riešení. Keďže šlo o pilotný výskum, vsadila som na kvalitatívne mapujúce rozhovory so 7 relatívne úspešnými viedenskými architektkami a urbanistkami v rôznych štádiach profesného života. Do výskumu postupne dopĺňam rozhovory so 7 úspešnými architektkami a urbanistkami z Prahy. 

V otázkach problémov sa responentky zhodli s výstupmi britskej štúdie, zároveň upozornili, že Rakúsko je konzervatívna krajina, v ktorej profesné zastúpenie architektiek je ešte nižšie ako v Česku (16%). Paradoxne má jeho hlavné mesto Viedeň s uplatňovaním rodových príležitostí skúsenosti už viac ako 23 rokov.  Gender mainstreaming sa presadil v územnom plánovaní Viedne a jeho vplyv ako politiky prispel k zavedeniu neformálnych kvót vo verejných vyzvaných súťažiach.  

Z ďalších výrazných spoločných znakov rozhovorov ako predbežné výsledky vyberám. 

1. Individuálny úspech vs kvóty 

V rozhovoroch som sa stretla s rôznym stupňom rodovej citlivosti. Niektoré respondentky tvrdili, že úspech sa dá dosiahnúť pokiaľ sa človek (muž/žena) tvrdo ide za svojím cieľom. Zatiaľ čo toto ostáva pravdou, nie je to otázkou zohľadňovania rodového hľadiska v profesii architektky a zďaleka nie je riešením pre každú architektku alebo architekta. Nie každá architektka môže a chce byť ako ikonická Zaha Hadid. Tu trefne poznamenáva architektka na voľnej nohe, výskumníčka a pedagogička Sabina Riss-Retschitzegger.

,,Nemyslím si, že by sme mali byť všetky ako Zaha Hadid. Bojujeme o kompetencie. Sme  odlišné, ale neznamená to, že by sme boli menej kompetentné v tom, čo robíme. Architektúra je ale stále súčasťou stavebnej ekonómie a tá extrémne mužsky dominovaná.’’ 

Tak ako kontroverznou témou ostávajú kvóty, všetky respodentky sa zhodujú v názore, že sú potrebné. Porozumenie kvót je bazálne v otázke možnosti mať šancu presadiť sa, nie je však obsahovým kritériom profesnej práce. 

Elsa Prochazka, architektka a riaditeľka rovnomenného štúdia poznamenáva. 

,,Nikto ich nemá rád, ale viem, že sú potrebné, inak sa situácia nepohne ďalej. Porozumenie rovnosti by malo byť samozrejmé, ale nedá sa to dosiahnúť bez kvót na začiatku. 

Rada by som žila v spoločnosti, kde je prirodzené mať mužov a ženy v pomere 3:2 alebo 3:3, v spoločnosti kde nie je kritériom byť ženou, ale kvalita práce.’’  

Gabu Heindl, architektka, riaditeľka ateliéru Gabu Heindl Architects vníma kvóty ako nástroj pre zmenu štruktúry profesie nielen architektov, urbanistov. 

,,Áno, som za kvóty. Myslím si že je to záležitosť viditeľnosti, dovtedy, kým ide o samoreprodukujúci system, ktorý udržuje mužskú viditeľnosť a podporuje ju na úkor neviditeľnej ženskej práce. Je to opakujúca sa situácia, ktorá sa dá zmeniť len kvótami a aktívnou politickou podporou. V ostatných profesiách iste nájdeme rovnako kvalifikované ženy a rovnako kvalifikovaných mužov. Malo by to ísť aj opačným smerom. Nevidím žiaden dôvod prečo by muži nemohli pracovať ako stewardi alebo v materských školách.’’ 

2. Samostatnosť

Jedným z faktorov, prečo respodnentky ostali úspešne v architektúre bola práve samostatnosť. Ženy buď viedli vlastnú firmu, boli na voľnej nohe, riadili oddelenie a mali vlastnú finančnú nezávislosť, ktorá sa odrazila aj v réžii ich pracovného času a nastavení firmy. Za všetky vyberám citát Evy Kail, vedúcej ženskej koordinačnej kancelárie v oddelení územného plánovania mesta Viedeň.

,,Dosiahla som vysokú pozíciu, takže som mala dobrý príjem. Moj manžel rovnako pracoval, takže sme nikdy nemali finančné problémy. Môj prípad je ale skôr šťastná náhoda – vysoká pozícia s vysokým ohodnotením. Potom máte luxus pracovať na polúväzok a stále si udržujete celkom komfortný život. Ak ste na nižšej pozícii je to oveľa náročnejšie, čo je samozrejme prípad mnohých mladších žien a freelanceriek.’’ 

3. Flexibilita

,,Vždy som pracovala na polúväzok (naplno som začala pracovať len pred 2 rokmi). Pracovala som 30 hodín do týždňa. V mojej kancelárii to bolo možné. Bola som vedúca oddelenia, takže som si mohla zvoliť flexibilnú dobu. Niekedy som pracovala cez noc, ale ďalší deň som odišla skôr aby som bola s dietaťom na slávnosti v škôlke.’’

Eva Kail, urbanistka, magistrát mesta Viedeň.

Pri kombinovaní rodinného života, prípadne iných profesií (akademická, kultúrna, výskumná) sa dôležitým faktorom ukázala práve možnosť flexibilne si zvoliť pracovnú dobu. Toto postavenie sa ľahšie dosahuje vo vlastnom, prípadne menšom ateliéri alebo na vysokej pozícii. Medzi českými respondentkami túto možnosť trefne popisuje Regina Loukotová, riaditeľka a dekanka súkromnej vysokej školy architektúry ARCHIP. 

,,Je normálne pracovať na čiastočný úväzok, je normálne prísť popoludní do práce a pracovať na smeny. Inde sa tak robí a funguje to. Moja generácia pracuje na plný úväzok, mnohé ženy by ale vo svojich 40-50 rokoch radi svoju profesiu zmenili a robili napríklad 2 rôzne veci. Na tých čiastočných úväzkoch zasa krachuje vaša generácia, kde ženy majú deti a pracujú na čiastočný úväzok, ale pokiaľ si nezaložia svoju vlastnú kanceláriu, zamestnávateľ im neponúkne čiastočný úväzok. Takže je to nutné dostať I do hláv tých zamestnávateľov.

Aj ženy aj muži by podľa mňa pracovali tak, že si to rozdelia. Ako hovorí jeden môj známy:,, kto si práci rozdělí, často mívá neděli.’’ 

4. Porozumenie v kolektíve

Mnohé respondentky spomenuli, že práca v ženskom kolektíve priniesla výrazné benefity do ich profesného a súkromného života. V prípade mladej architektky Júlie Nuler bola táto myšlienka dokonca základným formujúcim elementom ateliéru miss vdr architektur. 

,,Našou myšlienkou bolo podporiť ženy ako architektky. Všetky sme mali rovnaké predstavy o tom ako vyvážiť náš profesný a súkromný život. Založenie štúdia bolo krokom ako túto rovnováhu pomôcť dosiahnúť pre všetky.’’ 

Eva Kail rovnako spomína priateľskú atmosféru, ktorá sa vytvorila v ženskej koordinačnej kancelárii.

,,Vytvorili sme osobné priateľstvá. Boli sme ženy, ktoré pracovali spolu vo veľmi kooperatívnom prostredí orientovanom na dialóg. Keď som sa vrátila späť do normálnej kancelárie uvedomila som si o čo konkurenčnejšie a menej kooperatívne prostredie to bolo.‘‘

5. Po materskej. Návrat do práce 

Zaujímavým faktom bolo, že všetky respondentky, ktoré mali dieťa, prípadne sa po materskej vracali do práce, popísali zmenu v správaní v prospech disciplíny, organizovanosti a uvedomenia si zbytočnej časovej náročnosti aktivít. 

Elsa Prochazka, zmieňuje: 

,,Stala som sa oveľa disciplinovanejšou. V kancelárii sa zbytočne a nepotrebne míňalo obrovské množstvo času. Stretnutia. Muži sa radi rozširujú a rozširujú bez akejkoveľvek potreby. Bola som oveľa disciplinovanejšia a prospelo to mojej vlastnej kancelárii.’’ 

6. Leadership 

Hoci je táto otázka vysoko individuálna, v rozhovoroch sa častokrát objavovali termíny ako autonomita, horizontálna štruktúra, takmer neviditeľný vodca. 
Za všetky vyberám Gabu Heindl, ktorá na otázku, ako sa vníma ako leaderka odpovedá:

,,Myslím, že som veľmi odhodlaná, jasná v očakávaniach, formuláciach cieľov. Snažím sa byť organizovaná, komunikovať úlohy, role cez celú organizáciu. 

Tá zmieňovaná sloboda v súčasných pracovných kolektívoch, ktoré tvrdia, že nemajú hierarchiu v skutočnosti vytvára väčšie množstvo stresu pre každého. U nás v ateliéri je jednoduchá štruktúra. Vediem štúdio, čo v podstate znamená, že zaň nesiem zodpovednosť, čo je možno dôvodom, prečo pracujem 7 dní v týždni. Moji zamestnanci môžu ale odísť (po 8 hodinách práce) – a mali by, pretože by si nemali brať prácu domov.’’ 

Závery rozhovorov

Prípadová štúdia zameriavajúca sa na pracovné podmienky ženských architektiek vo Viedni a v Prahe nie je skompletizovaná. Výňatky teda treba brať ako čiastkové výsledky, ničmenej už teraz jasne odhaľujú oblasti profesie, ktoré by sa dali zmeniť, aby ženy v architektúre a urbanizme zostávali.

Je rovnako zaujímavé, že žiadna z týchto tém sa netýka obsahovej kvality práce architektiek. Nie je to teda téma ženskej architektúry alebo prístupu v architektúre, ale hľadania vhodných pracovných podmienok v profesii architektky. Cesta individuálneho úspechu nie je argumentom toho, že problém neexistuje. Vyhlásenia typu, ‘ak sa to podarilo mne, podarí sa to každému’ by nemali byť chápané ako kľúč k úspechu (rovnako pre ženy a mužov). Debata o uplatňovaní rodového hľadiska a vyrovnaných možností v architektúre a urbanizme mala obrátiť týmto smerom.

Materiál na článok bol zozbieraný počas výskumného krátkodobého výskumného pobytu programu COST Action TN1201 Gender, Science, Technology and Environment  genderSTE (TN1201) v auguste 2015. Výskumnú štúdiu. Profesia architektky. Viedeň – Praha, základná porovnávacia štúdia bola vedená architektkou Gabu Heindl. Plná štúdia bude publikovaná na webe Women. Public Space. Prague v roku 2016.

Creator: Milota Sidorová. All rights reserved.

[1] Doudová, H. 2015. Kam míří české architektky?. In A2. č.15/2015. Praha.
[2] Sidorová, M. 2015. Pomer absolventov a absolventiek českých verejných a súkromných VŠ v študijných programoch zaradených do odborných skupín: 35 – Architektúra a 36 – Stavebníctvo, geodezia a kartografia alebo v študijných programoch 4109  a 4111 – Záhradná a krajinárska architektúra o období 2001-2014 na fakultách architektúry. Dáta poskytnuté Ministerstvom Školstva Mládeže a Telovýchovy.
[3] ČKA, 2015. Seznam architektů. Online. Dostupné na: https://www.cka.cz/cs/svet-architektury/seznam-architektu.
[4] Graft-Johnson, A., Manley, S., Greed, C. 2003. Why do women leave architecture?. University of the West of England, Bristol, Online. Dostupné na: https://www.architecture.com/files/ribaprofessionalservices/education/discussionpapers/whydowomenleavearchitecture.pdf.