Kto má záujem o to, aby fašisti na Slovensku politicky prežili?

Grigorji Mesežnikov
Teaser Image Caption
Grigorij Mesežnikov

Keď pred dvomi rokmi,  v máji  2017, t.  j. rok po voľbách, po ktorých pravicovo-extrémistická  krypto-nacistická ĽSNS[1] vstúpila do  slovenského parlamentu, generálny prokurátor Jaromír Čižnár podal podnet na Najvyšší súd SR s návrhom rozpustiť túto stranu, verejná debata o celej kauze sa začala odvíjať dvoma smermi.

Zástupcovia prvého názorového prúdu tvrdili, že prípadné rozhodnutie súdu rozpustiť ĽSNS, aj keby bolo úplne v súlade so zákonom, nedokáže vykoreniť niečo čo je hlboko zapustené v sociálno-politickej realite a má dostatočnú podporu obyvateľstva. Rozpustenie jednej problematickej strany podľa nich nedokáže zabrániť vzniku inej, podobne orientovanej strany, ktorá následne získa verejnú podporu porovnateľnú s podporou zakázanej strany. Navyše vyrobí z extrémistov martýrov, ktorí budú na svojom „utrpení“ parazitovať. Extrémistov môže definitívne poraziť iba lepšia neextrémistická politika, nie súd, tvrdili zástancovia prvého názorového prúdu.

Zástupcovia druhého názorového prúdu uvádzali ako protiargument tvrdenie, že ak demokratická spoločnosť vytvorila mechanizmus svojej obrany v podobe právneho štátu, tak by bolo cestou do pekla jeho znefunkčnenie účelovými politickými ohľadmi,  napríklad úvahou: „Čo ak zákaz fašistickej strany iba zvýši podporu obyvateľstva pre fašistov“? Považovali podobné úvahy za nepatričné, keďže, ako tvrdili, je nepopierateľné, že nekonanie proti extrémistom a zatváranie si oči pred ich aroganciou a rozpínavosťou iba zvyšuje mieru komfortu pre ich činnosť a tým im nahráva v získavaní ďalších hlasov. Ak teda má zákon platiť a právny štát fungovať, musia sa základné pravidla dodržiavať (alebo ich demokratický štát musí vynucovať), ináč sa celá demokratická stavba môže zrútiť.

Táto diskusia napokon trvala dva roky, kým Najvyšší súd študoval podanie generálneho prokurátora. Medzitým sa na verejnosť cez médiá dostal text návrhu generálneho prokurátora. Zástancovia spomínaných názorových prúdov začali posudzovať pravdepodobnosť dvoch možných scenárov: prvý, že Najvyšší súd ĽSNS rozpustí alebo druhý, že ju nechá pôsobiť aj naďalej. Pri odhade šancí pre prvý alebo druhý scenár vychádzali diskutéri z kvality návrhu, pripraveného generálnym prokurátorom. Niektorí právnici poukazovali na to, že jednotlivé časti podania nepôsobili veľmi presvedčivo, že v nich absentovali dôležité fakty. Iní  tvrdili, že fakty o činnosti ĽSNS pravidelne zverejňované v médiách sú natoľko očividné, že súd nebude mať problém si zadovážiť dostatok dôkazov na jej rozpustenie. V roku 2006 totiž slovenský Najvyšší súd už rozpustil jednu politickú stranu s podobným profilom na čele s tým istým Mariánom Kotlebom (Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu), preto sa mnohým zdalo, že neexistujú príčiny pre odlišné rozhodnutie Najvyššieho sudu aj v prípade ďalšej podobnej strany.

Nakoniec, v apríli 2019 Najvyšší súd po dvoch rokoch skúmania zamietol návrh generálneho prokurátora a ĽSNS nerozpustil. Zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žaloba neobsahovala dostatok dôkazov na rozpustenie. Súd nezobral do úvahy mnohé známe a overené fakty o činnosti ĽSNS a jej predstaviteľov. Tvrdil, že to nebola jeho povinnosť, ale povinnosť generálneho prokurátora uviesť všetky potrebné fakty. Členovia senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu teda posudzovali iba 21-stranovú žalobu, nijaké iné skutočnosti týkajúce sa ĽSNS sudcov v priebehu dvoch rokov vôbec nezaujali. O motivácii podobných rozhodnutí sa bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská raz vyjadrila, že ide o „formalistickú snahu sudcu vyhnúť sa zodpovednosti za svoje rozhodnutie“. V tomto prípade sa politickej zodpovednosti evidentne snažil vyhnúť päťčlenný senát Najvyššieho súdu.

Nech už motivácia sudcov bola akákoľvek, ich verdikt bol zverejnený niekoľko týždňov pred konaním volieb do Európskeho parlamentu. ĽSNS následne aktívne a s veľkým nadšením komunikovala smerom k verejnosti posolstvo o svojej plnej legitimite,  štandardnom a demokratickom charaktere a o údajnej snahe jej politických oponentov ju bezdôvodne prenasledovať prostredníctvom štátnych orgánov. Extrémistická strana využila vo svoj prospech de facto oslobodzujúci rozsudok a stala sa treťou najsilnejšou stranou vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Diskusie o okolnostiach rozhodnutia Najvyššieho sudu potom načas utíchli. Pred pár týždňami však znovu vyplávali na povrch, pričom v nečakanom, takmer neuveriteľnom kontexte.

Vyšetrovatelia vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa dostali ku komunikácii v aplikácii Threema medzi predpokladaným objednávateľom  vraždy Mariánom Kočnerom, pochybným podnikateľom, a Alenou Zsuzsovou, jeho spojkou so zabijakmi (obaja, Kočner a Zsuzsová,  sú od minulého roka vo vyšetrovacej väzbe). Medzi obrovským množstvom správ, ktoré si posielala táto zločinecká dvojica, sú nepopierateľné svedectvá o kontaktoch Kočnera s politickými špičkami krajiny, vrátane bývalého predsedu vlády Roberta Fica, ministra vnútra Roberta Kaliňáka, bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, radových prokurátorov, vysokopostavených funkcionárov polície, sudcov apod.  „Threema files“ prezradili veľa kompromitujúcej informácie o tom, ako fungujú dôležite štátne inštitúcie, ako nebezpečne blízko sa dostala mafia k životne dôležitým funkciám štátu. Po vražde Kuciaka Kočner úzkostlivo sledoval z pozadia politický vývoj v krajine a snažil sa urobiť všetko pre to, aby mohol prostredníctvom svojich rozsiahlych politických kontaktov zabrániť pádu vlády Roberta Fica. Veľmi sa bál prísť o svoju silnú pozíciu v establishmente, ale najmä sa obával, že stratí  beztrestnosť, ktorú si naplno užíval.

V komunikácii sa, napríklad, vyskytla zmienka Kočnera o tom, že ak by jedna z vládnych strán (Most-Híd) z vlády napokon pod tlakom masových manifestácií občanov odišla a vládna koalícia by prišla o väčšinu v parlamente, tak by sa on, Kočner, usiloval o to, aby vláda za každú cenu prežila a to tak, žeby ju podporila extrémistická ĽSNS. Najdesivejšie z toho všetkého znelo priznanie Kočnera, že má páky, aby ĽSNS k tomu donútil. „Veď som vybavil na Najvyššom súde, aby ich nezakázali“ – napísal v správe Zsuzsovej. Ak niekto známy svojim korupčným správaním hovorí súkromne, že asi dal úplatok za ďalšiu „službu“ („vybavil“ vec), tak je namieste zbystriť pozornosť.

Dvaja sudcovia z piatich členov senátu, ktorý rozhodoval o ďalšom osude ĽSNS, sa okamžite ozvali a popreli akúkoľvek súvislosť medzi ich rozhodnutím a tvrdeniami Kočnera. Či to bolo naozaj tak ako napísal Kočner v Threema, sa zrejme dozvieme neskôr, keď sa zverejnia detaily  vyšetrovania (okrem vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, je Kočner obvinený aj z daňového podvodu a falšovania zmeniek, takže vyšetrovanie môže trvať dlhšie).

Prípad mafiána Mariana Kočnera nečakane ukázal, kto na Slovensku – okrem samotných fašistov a ich sympatizantov – má záujem o to, aby extrémistická strana zostala súčasťou straníckeho systému. Je to záujem organizovaného zločinu a skorumpovanej časti politického establishmentu. Mafiáni a skorumpovaní politici sa spoliehajú na extrémistov ako na poslednú možnosť, ktorá im pomôže aj naďalej sa podieľať na moci a užívať si beztrestnosť.

Autor je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky, v rokoch 2019 – 2020 je hosťujúcim expertom na  Institut für die Wissenschaften vom Menschen / Institute for Human Sciences (IWM) vo Viedni.  Anglická verzia príspevku vznikla v rámci programu IWM Europe’s Futures a je publikovaná na: http://www.europesfutures.eu/

 

[1] Pravicovo-extrémistická ĽSNS  je dnes na Slovensku najčastejšie označovaná za fašistickú stranu – v tom sa zhodujú experti, pro-demokratickí politici, novinári a občianski aktivisti. Predstavitelia tejto strany šíria radikálno-nacionalistické, šovinistické, otvorene rasistické, antisemitské, protiislamské a protirómske názory. Strana sa hlasí k ideovému odkazu klerikálno-fašistického kolaborantského Slovenského štátu a jeho politike z obdobia druhej svetovej vojny. ĽSNS s touto charakteristikou  nesúhlasí, zdôvodňuje svoj nesúhlas tým, že v apríli 2019 Najvyšší súd SR ju nerozpustil a že vraj tým uznal, že strana nie je fašistická. Ide o zjavné zavádzanie, keďže NS SR sa vôbec nezaoberal ideovou charakteristikou ĽSNS, ale iba posudzoval návrh Generálneho prokurátora na jej rozpustenie a dospel k záveru, že návrh neobsahoval dostatok presvedčivých dôkazov. Rozsudok NS SR pritom nijakým spôsobom neznehodnotil veľké množstvo zaznamenaných a zdokumentovaných faktov, potvrdzujúcich, že ide o stranu s fašistickou ideovo-politickou výbavou.