Slovenská cesta od V4 do jadra EÚ: Sprievodca slovenskou politickou otočkouv európskej politike naprieč tradičnými červenými čiarami a spojenectvami vo V4.

Slovenská cesta od V4 do jadra EÚ: Sprievodca slovenskou politickou otočkouv európskej politike naprieč tradičnými červenými čiarami a spojenectvami vo V4.

Na začiatku roku 2017 sa Slovensko v dobrom zmysle spamätávalo zo svojho prvého predsedníctva v Rade EÚ. Počas šiestich mesiacov malo možnosť z prvého radu sledovať uvažovanie v únii, ktoré čerstvo formoval výsledok britského referenda o odchode z EÚ. Bratislava hostila neformálny summit EÚ, ktorý v novej situácii hľadal minimálnu úroveň zhody na tom, ako ďalej. Vygeneroval síce cestovnú mapu, no jednotu - a to ani navonok - európskej verejnosti neponúkol.

Tram going through Bratislava city centreFlicker,com. Creator: Nico Trinkhaus. Creative Commons License LogoTato fotografie je licencována pod Creative Commons License.

Stále viac sa preto súčasťou realistických debát o budúcnosti európskeho projektuvo formáte 27 stala opcia opäť využiť koncept viacerých rýchlostí. (Nielen) po brexite vraj treba veci robiť trochu inak, aj keď toho nebudú schopní všetci hneď. Zaznievalo to z Berlína, z Paríža a príležitostne aj od predsedu Európskej komisie, vrchného strážcu celoeurópskych záujmov.

Slávnostný marcový summit v Ríme, pripomenul 60. výročie podpisu Rímskych zmlúv za opatrného optimizmu z výsledku holandských volieb. Rozlet však brzdili neistota vo Francúzsku, o niečo menej v Nemecku. Slovenská vláda (vedená stranou SMER-SD, po boku so SNS a Most-Híd)sa snažila o ako-tak konštruktívny príspevok Vyšehradskej 4 do rímskej debaty, navzdory silnému pocitu krivdy poľskej vlády z potvrdenia Donalda Tuska ako predsedu Európskej rady.

Reakcia na signály

Slovensko už v tomto čase čoraz silnejšie vníma „signály od zakladajúcich členských štátov EÚ odhodlané k hlbšej integrácii“ a začína opúšťať regionálnu rétoriku (napríklad zo spoločnej deklarácie V4 pred Bratislavským summitom), ktorá reflektujúc pozície Poľska a Maďarska (i slovenskú nechuť k utečeneckým kvótam), nabádala k posilneniu vplyvu členských štátov na rozhodovanie v EÚ na úkor Európskej komisie. Zároveň na iných fórach Slovensko hovorí, že voči rečiam o rôznych rýchlostiach v únii nemá „obranný reflex“, hoci by to nemal byť určujúci princíp fungovanie únie.

Hoci aj v minulosti bolo bežné konštatovanie, že Slovensko je súčasťou najintegrovanejšieho jadra EÚ v podobe Schengenu a eurozóny, na jar 2017 začína táto vládna rétorika podporená vývojom v EÚ dostávať čoraz viac priestoru. Na najväčšom výročnom odbornom podujatí k slovenskej európskej politike (Hodnotiaca konferencia zahraničnej a európskej politiky za rok 2016) premiér Robert Fico konštatuje, že by bolo „veľkou škodou, keby Slovensko nezužitkovalo svoju súčasnú pozíciu a významné úspechy v doterajšom transformačnom procese a nezaradilo sa medzi krajiny, ktoré budú v EÚ napredovať rýchlejšie ako ostatné,“ keďže je „evidentné, že tu bude skupina krajín, ktoré sa nebude chcieť nechať brzdiť“. Z „formálnej poznámky“ o tom, že Slovensko je súčasťou jadra EÚ sa „musí stať jednoznačná stratégia“ a prioritazahraničnej politiky, argumentoval pred odbornou verejnosťou a európskymi diplomatmi.

V4: Užitočná mocensky, príťažou politicky

Na rovnakom podujatí prezident SR Andrej Kiska v podobnom duchu konštatoval, že strategický záujem Slovenska leží v integračnom jadre. Líšil sa však dovetkom, že Slovensko musí jasnejšie prispieť do diskusie, ako má toto jadro vyzerať. Upozornil, že nie je možné sa do neho snažiť prepracovať „technicky“ (teda plnením technických kritérií ako napríklad dodržiavanie fiškálnych pravidiel),lebo úspech tohto snaženia bude závisieť od dôvery, akú Slovensko požíva v EÚ.

Vyšehradská spolupráca stále zaujíma popredné miesto v slovenskom uvažovaní o projektovaní vplyvu v EÚ. 65 miliónový regionálny blok je na prvý pohľad nositeľomväčšieho mocenského potenciálu než každá krajina V4 sama. Najviac to platí práve pre Slovensko, najmenšiu krajinu z regiónu. Logickým záverom a premisou zahraničnej politiky je, že jednotne postupujúca V4 predstavuje hlas, ktorý je ťažšie ignorovať.

Prezident Kiska vidí V4 ako užitočný formát na hľadanie spojencov, ale s varovaním, že sa „nesmieme stratiť vo veciach, ktoré nie sú našim záujmom“. Premiér Fico popri tradičnom mocenskom argumente po prvýkrát formuluje tézu, že V4 „nemôže byť alternatívou európskej integrácie“.

Aké jadro?

Po Bielej knihe Európskej komisie s 5 scenármi, Rímskom summite a francúzskych prezidentských voľbách začína  slovenská vláda viac konkretizovaťoblasti politík, ktorých by sa mala spolupráca v jadre týkať. Nad rámec zmien v eurozóne bude podľa nej užšia integrácia znamenať „veľmi citlivé“ rozhodnutia v sociálnej a daňovej oblasti a intenzívnejšiu spoluprácu v obrannej oblasti. Tému premiér a minister zahraničia vytiahli až na júnovérokovanie Rady solidarity a rozvoja (formálny rámec pre diskusiu vlády, sociálnych partnerov, cirkví a odborníkov), ktorá má zadefinovať slovenský mandáta konkrétne mantinely rokovaní.

Vnútropoliticky našla silnejúca proeurópska orientácia (väčšiny) vlády svojho hlavného kritika v lídrovi najsilenejšej opozičnej strany Sloboda a solidarita, europoslancovi Richardovi Sulíkovi. V duchu svojich dlhodobo euro-kritických postojov Sulík premiérovi vyčíta, že jeho poňatie jadra nemá reálny základ, nie je ani jasné, čo si pod ním predstavuje a môže byť v konečnom dôsledku pre Slovensko nevýhodné. V druhej línii argumentácie podľa Sulíka toto snaženie nevyhnutne znamená, že Slovensko musí ustúpiť v téme migrácie (kde sa s Robertom Ficom v čase vrcholiacej utečeneckej krízy vzácne zhodli). To slovenská vláda opakovane odmieta a nič na tom nemení ani fakt, že spolu s Maďarskom prehrala spor o platnosť tzv. povinných dočasných kvót na prerozdeľovanie utečencov z Grécka a Talianska na Súdnom dvore EÚ. Reakcie na tento prostý fakt boli zo strany vlády ambivalentné, keď nedokázala jednoznačne povedať, či na základe rozsudku pristúpi k plneniu rozhodnutia alebo nie.

Otázka francúzsko-nemeckéhopohonu ďalších zmien v EÚ sa zdala byť vzhľadom na domnelú predvídateľnosť nemeckých volieb, vyriešená so víťazstvom jasne proeurópsky orientovaného centristu Emmanuela Macrona. Aj Slovensku bolo zrejmé, že centrum jeho úvah o reforme EÚ (zo začiatku nehovoril o „jadre“)je logicky v eurozóne. Slovensko ako jej člen uznáva a obhajuje potrebu jej dobudovania. Dokonca, na rozdiel od iných tém, do debaty aj aktívne vystupuje. Čiastočne je to dôsledokkvalitnýchanalytických kapacít na slovenskom ministerstve financií, čiastočne dôsledok predsedníctva v Rade a s trochou špekulácií aj pod vplyvomnie úplne nereálnych ambícií ministra financií Petra Kažimíra obsadiť posť šéfa euroskupiny. Vysvetľovalo by to aj jeho prejav na pôde bruselského think-tanku Bruegel, kde nedávno predstavil ucelenú víziu, akým smerom by sa mohli reformy eurozóny uberať. Čiastočne súznie s predstavami Európskej komisie, menej s Macronovými návrhmi o parlamente pre eurozónu a priamych finančných transferov (keďže stále sú tu Nemci).

Pre Macrona to ale rozhodne pri eurozóne nekončí. Sociálne a daňové témy sú druhou stranou tejto mince. V tomto bode Slovensko prekračuje hneď niekoľko svojich dlhodobých červených čiar v európskej politike. V daňovej politike vidí premiér priestor dohodnúť sa napásme, v rámci ktorého by sa mali pohybovať sadzby dane z príjmov právnických osôb. Samozrejme také, do ktoréhosa Slovensko so svojimi súčasnými pohodlne zmestí. Premiér tiež signalizuje ochotu naskočiť na vlak čiastočne harmonizovanej minimálnej mzdy v EÚ (vyjadrenej ako percento z priemernej mzdy) a to za predpokladu, že Slovensko dostane dosť času sa prispôsobiť. Jedným dychom uznáva, že to bude niečo stáť, a môže to byť pre zamestnávateľský sektor bolestné.

Veľmi konkrétnu a pragmatickú otočku na ceste do jadra urobilo Slovensko v upustení od jednoznačného odporu voči smernici o vyslaných pracovníkov, ktorá je silnou Macronovou témou. V snahe vyhnúť sa reálnemu riziku prehlasovania v Rade, nastúpilo Slovensko cestu konštruktívneho dialógu. Cieľom je môcť takto ošetriť aspoň časť svojich najväčších obáv v súvislosti smernicou (najmä pokiaľ ide o sektor medzinárodnej dopravy). Po ceste premiér Fico prestal hovoriť o lacnej slovenskej pracovnej sile ako konkurenčnej výhode a prihlásil sa k filozofii smernice so zdôvodnením, že Slovensko je tiež pod tlakom prijímať zahraničných pracovníkov a rovnako nebude chcieť, aby boli slovenskí pracovníci znevýhodnení na úkor cudzincov ochotných pracovať za nižšie mzdy.

Strategické dialógy

Nový francúzsky prezident sa bezprostredne po svojom zvolení a pred júnovou Európskou radou stretols lídrami krajín V4. Maďarsko a Poľsko boli pritom témou jeho kampane, kedy ich kritizoval za porušovanieprincípov právneho štátu i za postoj k utečeneckým kvótam (čo sa týka ja Slovenska aj Česka). Nezdráhal sa tiež spojiť nedostatočnú solidaritu a vysokými príjmami z európskeho rozpočtu, ktorý tieto krajiny využívajú. Inými slovami, Macronov odkaz, že „Európa nie je supermarket“ zarezonoval.

Robert Fico však reagoval s nezvyklou zdržanlivosťou. V prípade solidarity a migrácie vraj treba nechať emócie bokom. Po samotnej schôdzke sa rozdiely vo V4 ukázali vo väčšej nahote. Slovenský premiér zopakoval tézu o tom, že je presvedčený že Nemecko a Francúzsko zaradia najvyššiu rýchlosť v integrácii a Slovensko má byť pri tom. O tom, že sa Fico spomedzi partnerov vo V4 vyčlenil hovorili aj zdroje priamo zrokovaní. Poľsko sa naopak neskôr dostalo s Macronom do otvorenej konfrontácie a nebolo jednou z jeho zastávok na turné k diskusiám o smernici o vyslaných pracovníkoch, ktorá Slovensku pomohla zarámcovať tému v kompromisnom tóne.

Na nemeckom fronte sa slovenská diplomacia činila rovnako. Rezorty zahraničia oboch krajín podpísali v júni memorandum o štruktúrovanej spolupráci. Predpokladá konzultácie o dôležitýchpolitikách spoločného záujmu, vrátane  automobilovéhopriemyslu alebo obrany, na odbornej aj politickej úrovni. Týkaťsa má okrem ministerstiev aj parlamentu a samospráv. Minister zahraničia Miroslav Lajčák dostal od premiéra mandátkoordinovaťostatné ministerstvá, aby v kľúčových veciach neprihliadali na svoje stranícko-rezortné záujmy, ale aby robili rozhodnutia, ktoré „majú európsky charakter“.

Osudové voľby

Aj pri tejto príležitosti nezabudol Robert Fico dodať, že „byť v jadre, pri Nemecku a Francúzskuje podstata mojej politiky“. Vo vyhranení sa voči V4 však najďalej zašiel štátny tajomník Ivan Korčok, ktorý v diskusnej relácii RTVS povedal, že “ak sa chceme naozaj baviť o tom, či únia alebo V4, ja hovorím v tejto chvíli jednoznačne únia.” V4 označil za pragmatický nástroj, ktorým sa tam, kde nám to spoločne vyhovuje, snažíme zvýšiť svoju vlastnú váhu a vplyv.

V situácii, kedy sú štáty V4 plnoprávnymi členmi EÚ bude Slovensko naďalej hrať dve rôzne hry. Nevzdá sa (vnímaného) mocenského nástroja v podobe V4 ani keby mu to krátkodobo zvýšilo už aj tak (momentálne) zrejme najlepší kredit spomedzi krajín regiónu. Vnútropoliticky sa vláda, resp. jej časť reprezentovaná premiérom Ficom a stranou SMER-SD snaží predať účasť v novom „jadre“ EÚ ako akýsi druhý vstup do EÚ, exkluzívneho klubu vyznačujúcom sa aj ekonomickými a sociálnymi štandardmi (už menej hodnotovým ukotvením). Využíva to aj na neutralizáciuopozície ako neschopnej /nepripravenej zabezpečiť tieto osudové integračné ašpirácie krajiny. Na druhej strane, to paradoxne prinútilo niektoré opozičné subjekty (napr. OĽaNO), ktoré v minulosti neváhali hrať aj euroskeptickejšou kartou, po prvýkrát sa otvorene prehlásiť sa za „proeurópsku“ alternatívu k vláde Roberta Fica.