O takzvanom „slovenskom paradoxe,“ ktorý má spočívať v relatívne vysokej podpore integrácie a miery dôvery voči európskym inštitúciám a opakovanej nízkej účasti v eurovoľbách, sa pred 24. májom veľa diskutovalo.
Len málo pozorovateľov, znalých tohto paradoxu, ale predpovedalo volebnú účasť na úrovni 13 %, čo predstavuje takmer 7 % pokles oproti roku 2009. Na zisk mandátu poslanca Európskeho parlamentu (EP) v týchto voľbách stačilo na Slovensku mobilizovať 37 tisíc hlasov. Spätne to vysvetľuje aj rekordný záujem 29 politických subjektov, ktoré vo voľbách súťažili.
Víťaz europoslancom nebude
Oslabený víťaz slovenských eurovolieb (samo)vládnuci Smer-SD si napriek vyhláseniam premiéra Roberta Fica o dôležitosti európskych volieb na kampaň vyhradil tri týždne. Čakal najmä na oficiálne uvoľnenie lídra svojej kandidátky eurokomisára Maroša Šefčoviča z Európskej komisie. Bol to práve súčasný a deklarovaný budúci slovenský eurokomisár, ktorý pre vládnucu stranu odkrútil väčšinu s kampaňou súvisiacich aktivít.
Ani tento fakt nezabránil slovenskému premiérovi po povolebnom bruselskom summite EÚ (27.5.) na otázku, či sa ho kolegovia štátnici pýtali na slovenský voličský nezáujem, odpovedať, že viedol „kampaň, o akej sa žiadnemu predsedovi strany nesnívalo.“ Neúčasti na eurovoľbách nerozumie, pričom reflexie analytikov označil za „nezmysly.“
Ako trefne poznamenal Vladimír Bilčík zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, pri takomto kampaňovom nasadení sú 4 kreslá pre SMER (najviac z jednotlivých strán) výborný výsledok.
SMER oproti súčasnému obdobiu stratil jeden mandát. Opozícia sa zase viac rozdrobila, ostatné strany majú po dvoch alebo jednom mandáte.
Nováčikovia
Do Európskeho parlamentu Slovensko posiela štyri nové (v zmysle vstupu do EP) politické subjekty po jednom europoslancovi. Medzi nimi je aj „kvázi strana“ Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti – zatiaľ bez zaradenia v EP - multietnická maďarsko-slovenská strana Most-Híd, člen Európskych ľudovcov, konzervatívna, záchranu krajín eurozóny a federalizáciu odmietajúca NOVA smerujúca do ECR a podobne ladený člen euroliberálov strana Sloboda a solidarita.
Zaujímavé je, že žiadny z týchto „euronováčikov“ nepošle do EP lídra svojej kandidátnej listiny, ale ľudí z nižších priečok, ktorí získali najviac preferenčných hlasov. Preferenčné hlasy sú jedným z mála víťazov tohto volebného aktu.
Pozrime sa preto - kto sú títo ľudia. Most-Híd bude reprezentovať bývalý minister životného prostredia maďarskej národnosti a poslanec Národnej rady SR József Nagy. Prekrúžkoval svojho kolegu, známejšieho viacnásobného ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona.
Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti vyšlú katolíckeho evanjelistu a ultrakonzervatívneho poslanca NR SR Branislava Škripeka, ktorý kandidoval zo 4. miesta. Na 13-miestnej kandidátke OĽaNO boli len dvaja členovia poslaneckého klubu v Národnej rade (jediný orgán strany), pričom jedným z nich bol Škripek, druhým nezvolený líder kandidátky Jozef Viškupič. Zvyšok kandidátky tvorili „naverbovaní“ aktivisti, predstavitelia mimovládneho sektora, či biele vrany (whistleblowers). Hlasy pre týchto aktivistov s vlastnými vybudovanými sociálnymi sieťami a reputáciou v konečnom dôsledku poslali do EP ultrakonzervatívneho člena poslaneckého klubu OĽaNO.
Pokiaľ ide o najmladšiu zo skórujúcich strán – volebnú koalíciu NOVA, OKS a KDS – mandátu sa ujme bývalá novinárka Jana Žitňanská, ktorá na rozdiel od lídra ich kandidátky, ekonóma a bankára, toho času poslanca NR SR, chce venovať skôr sociálnejším témam ako je vzdelávanie.
Jediným zvoleným predsedom strany je Richard Sulík, trojka na kandidátke Slobody a solidarity. V európskom priestore sa preslávil účasťou v nemeckých diskusných reláciách o záchranných mechanizmoch eurozóny, kde sa predsedu Európskeho parlamentu Martina Schulza pýtal: “Kto vás volil?“
„Ak Richard Sulík hovorí, že výsledky volieb ukázali, že si slovenskí voliči želajú prítomnosť SaS v politike, rád by som pripomenul, že sa tak vyjadrilo asi 0,7 % oprávnených voličov,“ komentoval výsledok SaS rektor Akadémie médií a politický komentátor Eduard Chmelár.
Navrátilci
Kresťanskí demokrati (KDH) obhájili svoje dva mandáty v rovnakom obsadení europoslancov Anny Záborskej a Miroslava Mikolášika. Obaja komunikačne v posledných mesiacoch pred voľbami vyťažili najmä z angažovania sa proti legislatívnym správam Európskeho parlamentu, ktoré sa týkali odporúčaní v oblasti sexuálnej výchovy, interrupcií a boja proti homofóbii v EÚ (správy Estrela, Lunacek, Michel). Obaja majú stabilné voličské zázemie, s ktorým dlhodobo pracujú.
V dva mandáty - pre Eduarda Kukana a Ivana Štefanca - veľmi nedúfala ani samotná SDKÚ-DS, ktorá na domácej politickej scéne stráca pozície a kľúčových ľudí. Dva týždne po eurovoľbách prišla aj o svojho zakladateľa a dvojnásobného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a viacnásobného ministra financií a niekdajšieho druhého muža strany Ivana Mikloša.
PES vs EPP, ALDE vs ECR
V kontexte súťaže medzi Stranou európskych socialistov (PES) a Európskych ľudovcov (EPP), slovenská delegácia v EPP zostáva na 6 mandátoch, delegácia PES oslabila o jeden mandát SMER-u. Toto sklamanie môže mať vplyv na fakt, že sa europoslanci za SMER nedostanú do žiadnych významnejších funkcií v štruktúrach frakcie či EP. Traja (štyria, ak Maroš Šefčovič odíde do Európskej komisie) staronoví europoslanci za SMER svoj mandát obhájili bez akejkoľvek prílišnej aktivity pred voľbami.
Európski liberáli môžu zo Slovenska počítať stále len s jedným mandátom zo Slovenska (zaniknuvšie centristické ĽS-HZDS expremiréra Vladimíra Mečiara, nahradí vo frakcii eurokritická strana Sloboda a Solidarita). Predseda SaS a novozvolený europoslanec Richard Sulík stihol vo svojich mediálnych vystúpeniach dva dni po voľbách členstvo strany SaS vo frakcii Aliancie liberálov a demokratov pre Európu (ALDE) spochybniť. „Ja si nájdem inú frakciu,“ nevylúčil Sulík svoje preradenie vo vysielaní Slovenského rozhlasu. „Budem v takej frakcii, s ktorou zdieľam hodnoty.“
Lídra skupiny, Guy Verhofstada, totiž Sulík verejne označuje za „eurohujera“, čo je perojatívny výraz pre podporovateľov federalizácie EÚ využívajúci referenciu na slávnu českú komédiu, kde postava žiaka Hujera symbolizuje podliezanie. Faktom je, že Verhofstadtovo nadšenie nereprezentuje názory celej skupiny ALDE. Volebný manifest ALDE je omnoho menej ambiciózny. Eurobondy, číže spoločné európske dlhopisy, ktoré Verhofstadt rád podporuje a Sulík vehementne odmieta, ALDE v programe nespomína.
Líder kandidátky Obyčajných ľudí a nezávislých osobností Jozef Viskupič pred eurovoľbami nevedel povedať, či a ku ktorej frakcii sa prípadní europoslanci za jeho zoskupenie pridajú. Názorovo sa ale najviac priklonil k Európskym konzervatívcom a reformistom (ECR), ktorí sú vystavaní najmä okolo britských konzervatívcov a poľskej konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť. V tomto zoskupení by mala pôsobiť aj europoslankyňa zvolená za koalíciu NOVA, OKS, KDS Jana Žitňanská. Slovensko teda v aktuálnom období posilní ECR pravdepodobne dvoma poslancami.
Za zmienku v kontexte európskych politických rodín stojí fatálne zlyhanie konceptu Spitzenkandidaten – teda snahy, aby boli európske voľby aj o výbere predsedu Európskej komisie - v slovenských podmienkach. SMER, hoci za Martina Schulza v PES zahlasoval, sa počas kampane k nemu takmer nehlásil. Aj keď bol Martin Schulz v predvolebnom období na Slovensku, bolo to súčasťou oficiálnych osláv 10. výročia vstupu SR do EÚ, nie v rámci predvolebných podujatí. Jean-Claude Juncker mal na Slovensku jednu nie príliš viditeľnú tlačovú konferenciu, ktorú usporiadala jedna zo slovenských členských strán v EPP. Strana Sloboda a solidarita proti „svojmu“ liberálnemu Spitzenkandidátovi zase aktívne brojila. Mobilizačný efekt tohto cvičenia v európskej demokracii sa na Slovensku neprejavil.
Čo výsledky nepovedia
Rekordná, 87 % miera neúčasti, vypovedá o výsledkoch volieb do Európskeho parlamentu na Slovensku viac, ako počet mandátov, ktoré si prerozdelili zvolené politické subjekty.
Za roky a mesiace predchádzajúce voľbám odborníci prízvukovali, že je potrebné európsku diskusiu na Slovensku prepojiť s európskymi témami, dostať ju do konfrontácie a spolitizovať.
V krátkej kampani sa tieto parametre do istej miery prejavili viac ako v minulosti. Keďže ale v minulosti absentovali úplne, stále išlo len o slabý odvar diskusie, aká sa vedie v Nemecku, či inde.
Kríza europeizovala aj slovenskú diskusiu a kríza ju tiež spolitizovala (pád vlády Ivety Radičovej na téme posilňovania EFSF). Bezobsažný eurooptimizmus slovenského politického mainstreamu dostal oponenta v podobe strán ako Sloboda a solidarita, či neskôr NOVA.
To by malo teoreticky nútiť politické strany podporujúce európsku integráciu (samozrejme pri návrhoch vylepšení a zmien akcentu v politikách) lepšie vydefinovať svoju pozíciu, čo sa nestalo.
Od volieb prebehlo viacero viac-či menej odborných a politických diskusií a ich závery sa dajú zhutniť do nasledovných konštatovaní, ktoré popisujú slovenskú realitu pomerne trefne.
Informovanosť o EÚ na Slovensku nie je najhoršia, no na voličskú mobilizáciu nestačí. „Dnes máme aj pri médiách na výber. Informáciu, kto chce, si nájde. Nemôžeme zariadiť, aby každý občan našiel informáciu, koho a prečo voliť vo svojej chladničke,“ konštatoval vo volebnú noc riaditeľ Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku Robert Hajšel.
Informácia zároveň nie je to isté, čo diskusia, ktorá má omnoho väčší potenciál sprostredkovať odpoveď na otázku - Čo je v stávke? Najviac sa na Slovensku snažili upozorňovať na voľby ako kľúčový bod ďalšieho vývoja EÚ skôr EÚ-kritickejšie strany.
Konkrétnymi témami, ktoré rezonovali v západoeurópskej diskusii ako je napríklad Transatlantické investičné partnerstvo medzi EÚ a USA Slovensko v kampani nežilo. Bez väčšej odozvy sa jej chopil len jeden (neúspešný) kandidát. Aj keď istý kvalitatívny posun v slovenskej diskusii o EÚ nevyhnutne v čase nastal, príliš často kandidáti hovorili o vágnych prioritách ako „potreba podpory tvorby pracovných miest z európskej úrovne“, „presadzovanie slovenských záujmov“ čo nepôsobí príliš presvedčivo.
Zlyhanie politických strán je tak konštantou povolebných hodnotení. Slovenské subjekty nevnímajú európsku politiku ako predĺženie svojej prirodzenej politickej arény. Nevnímajú úniu ako (použijúc názov knihy Michela Houellebecqa) „rozšírenie bojového poľa.“ Zisk vo voľbách do Európskeho parlamentu neprináša zisky – finančné (pretože za volebné výsledky v eurovoľbách, na rozdiel od národných volieb, neprichádzajú finančné incentívy z verejného rozpočtu) a vo vnímaní vedenia väčšiny politických strán veľmi ani mocenské.
To vedie jednak k minimálnej miere angažovanosti vo voľbách, ktorá je prenechaná na kandidátov (aj v zmysle osobnej finančnej participácie) ale, čo je možno ešte omnoho horšie, k nezáujmu o európske politiky na úrovni vládnej a rezortnej.
Mnoho ľudí bolo podľa sociologičky Oľgy Gyárfášovej pred voľbami nerozhodnutých o tom, koho voliť, pretože do rozhodovania vstupoval aj stav na našej politickej scéne a kríza dôvery. „Väčšina nerozhodnutých nevolila, lebo túto dilemu nevyriešili,“ myslí si.
Viacerí slovenskí mienkotvorcovia sa utešujú tvrdením, že nízka účasť nepredstavuje taký problém, pokiaľ sa do Európskeho parlamentu nepretlačili extrémistické strany. Tento názor je sprevádzaný akýmsi pohľadom zhora na zabehnuté demokracie ako Francúzsko, či Veľká Británia, kde Národný front a UKIP voľby vyhrali.
Ak však extrémisti na Slovensku zvolení neboli nie je to preto, že by tu nebol taký voličský potenciál. Bolo to skôr preto, že tieto politické strany boli na oboch stranách politickej škály roztrieštené a preto, že vďaka špecifickosti volieb neboli schopné mobilizovať. Len v Banskobystrickom kraji v župných voľbách volilo neofašistického kandidáta viac ako 70 tisíc ľudí. To by vydalo na niekoľko mandátov v EP.